Reason - 23. kapitola

23. Kapitola

Keď prišiel domov, cítil sa ako v rodinnom filme. Vôňa čerstvo navarenej večere a pohľad na Laru v župane a starých papučiach v ňom vyvolali neskrývaný výbuch smiechu. Laru to najprv urazilo, no potom spustila hysterický smiech aj ona. Počas spoločnej večere nepadla ani zmienka o tom, čo celý deň robil. Potešilo ho to, Larina bezstarostná tvár pôsobiaca tak, ako keby sa nič zo strastí posledných dní nestalo, ho upokojovala. Narušovanie svojho súkromia neznášal. U seba doma nemal rád žiadne druhy návštev. Dokonca aj ženy, ktoré s nim spali u neho nestrávili spravidla viac ako jednu noc. Bol to skrátka jeho súkromný priestor, hoci už incidentmi narušený, no jediný, ostrovček pokoja, za ktorý si na rozdiel od obľúbenej kaviarne nemusel platiť.

Lare, ale nemal srdce naznačiť, aby odišla. Pociťoval k nej vďačnosť, za to, čo pre neho v poslednom období robí, akú oporu pre neho predstavuje. Na vyhadzovanie už vonkoncom nemyslel po tom, čo sa roztomilo tváriaca priateľka, hrajúca sa na domácu vyzliekla a zase ho previedla niekoľkonásobnou vlnou intímneho potešenia. Félix tento krát zaspával normálne. A to so širokým úsmevom na tvári. Stále sa naháňal za karieristickými sekretárkami a nedobytnými úspešnými ženami. Prichádzal však na to, že mu zrejme celý čas chýbala jedine spoločnosť do postele. Ako pochopil, mal ju celý čas priamo pod nosom. Síce šlo len o počiatky skúseností s Larou, no hneď prvé zážitky predčili nejednu z jeho predošlých známostí.

Až v noci mu začali spánok narušovať nepokojné myšlienky. Kvôli únave a príjemnej spoločnosti síce načas zabudol na všetky starosti, no teraz pod rúškom tmy na neho vyliezali jedna po druhej, ako smetie zametené pod koberec. Nepokojný spánok naplnený zlými snami mu prerušilo až prudké otvorenie očí. Odrazu to mal všetko pred sebou. “Dočerta, veď mne sa niekto vlámal do kancelárie,” zašepkal pre seba a opatrne, tak, aby nezobudil vedľa neho ležiacu Laru vykĺzol spod prikrývky. Nazrel von oknom a ostal trocha zarazený. Policajné autá pred domom nevidel, keď sa z okien pozrel aj na ostatné strany okolo domu, uškrnul sa “A toto má byť tá špeciálna ochrana. Jeden chrápajúci ochrankár a poliš niekde v bordeli..”

Strach však nepociťoval a tak nepodliehal žiadnej panike. Z pracovne vzal spisy, ktoré priniesol z práce a odišiel s nimi do suterénu. Mal tam akúsi tajnú miestnosť, izbu, o ktorej nevedela zrejme ani Lara. Za hŕbou náradia, starého počítačového sortimentu a príslušenstva do áut boli malé špinavé plechové dvere zamknuté kladkou. Málokomu by napadlo zájsť do ufúľaného rohu a špinavých dverí. Práve preto si tam Félix zriadil taký svoj malý azyl. Do vnútra miestnosti veľkej 3x3 metre mu vošiel jeden malý písací stroj, ufúľané kožené kreslo a minibar. V ňom mal schované svoje poklady – niekoľkoročné whisky, rumy a cognacky. Pod stolom nechýbalo kvalitné stereo, na stole zase jeden z jeho starších počítačov. Utiekal sa tam, keď mu bolo najhoršie. Dvere izoloval odhlučňovacím materiálom a tak sa v minulosti už niekoľkokrát stalo, že po problémoch trávil v malej miestosti dve – tri noci popíjaním a počúvaním muziky.

Teraz sa tam zavrel spolu so spisom, ktorý zaujímal neznámeho návśtevníka jeho kancelárie. Keď sa doň začítal, tentokrát si začal spomínať na množstvo detailov. Šlo totiž o prípad spred dvoch rokov. Viac-menej jednoznačná záležitosť. Stará pani Wagnerová s rakovinou pľúc, okrem toho kvôli skleróze multiplex ochrnutá vo väčšiej časti tela. Jej stav bol lekármi označený ako bezvýchodiskový, zákrok si želala samotná, stále svojprávna pani, rovnako jej traja synovia. Félix nevedel prísť na to, čo sa mu dotyčný snažil povedať. Veď pri tomto prípade, rovnako ako pri predošlých dvoch nebolo o čom ani len polemizovať. Alebo šlo len o zákerné sliedenie po projektových informácíach ?

Konšpiračné myšlienky prerušili kroky, ktoré počul na schodoch do suterénu. Bola to Lara. To žieňa vycítilo, že je v posteli samé. Okrem toho začínalo vychádzať slnko. Nenapadlo jej, kde sa môže nachádzať a tak sa vrátila späť na poschodie, na čo čakal. Keď počul vrzot prisúvajucej sa stoličky s poschodia nad ním, vyšiel suterénovým východom na záhradu, kde pozdravil prekvapeného a zobudeného ochrankára, následne obišiel dom a vošiel vchodovými dverami tak, aby Lara netušila, že sa zašíval v jeho útrobách. Povedal jej, že šiel kúpiť noviny. Bola ešte ospalá, ani jej nepripadalo zvláštne, že má prázdne ruky.

Netrvalo ani dve hodiny a Félix po raňajkách bez slova odišiel so slovami, že ide spraviť rozhovor k jednému z prípadov. V skutočnosti šiel do sídla firmy na bezpečnostné oddelenie. Chcel preveriť, čo sa v jeho kancelárii predošlý deň dialo. Pracovníci ho veľmi nepresvedčili. Nezistili takmer nič. Odtlačky prstov patrili len jemu, Lare, jeho sekretárke a dvom osobám vedeným v registri služieb verejnosti, teda podľa všetkého agentovi Dinisovi a jeho služobnému partnerovi. Zaujímavejší bol nález z bezpečnostných kamier. Napriek tomu, že kvôli incedentu do budovy nikto nesmel a žiaden z pracovníkov okrem Félixa tam ani neprišiel, kamera na vstupe a kamera nad dverami do jeho krídla zaznamenali príchod kuriéra, ktorý zvyčajne vozieva dokumentáciu k prípadom z rúk lekárov, či úradov. Nebolo by na tom nič zvláštne, do firmy chodieva niekedy aj päťkrát denne. Hoci dokumenty necháva na sekretariáte, vtedy tam nikto nebol. Svoju úlohu mohol plniť aj napriek situácii, ktorá v projekte bola. Jednoducho o nej nemusel byť informovaný. Neobvyklé však bolo to, že jeho legitimácia nie je zaznamenaná v žiadnom z pracovísk a už na prvý pohľad na záber z kamery vyzeralo podozrivo. Mal oblečené čierne motorkárske nohavice, čiernu vestu, šiltovku a na očiach slnečné okuliare.

“A to tu nikomu nepripadalo podozrivé ? Kde bola službukonajúca ostraha ? Alebo aspoň monitorovací pracovník. Preboha, po ozbrojenom útoku na našu budovu si môže len tak hocikto prísť a odniesť z mojej kancelárie prakticky čokoľvek. Ako sa tu môžeme cítiť bezpečne ? Veď predsa nepredávame dovolenky..” Na jeho tón plný hnevu a úprimnej zloby reagovali pracovníci z bezpečnostnej služby nesmelými pohľadmi do zeme. Ako keby sa hanbili ešte aj pred ňou. Keď sa Félixa spýtali, či majú všetko info odovzdať polícii, odmietol. Nechcel, aby sa v tom niekto špáral a hlavne nechcel, aby sa ľudia dozvedeli, že pokračuje vo svojom tajnom pátraní. V kancelárii si ešte vzal dokumenty z prípadov manželov Komratovcov a odišiel domov. Počas jazdy v aute zavolal Petrovi s tým, že žiada okamžité prepustenie celého personálu bezpečnosti v jeho krídle. Hlas na druhej strane ho síce odhováral, no po zarytom trvaní na tvrdej perzekúcii súhlasil,. Okrem toho Félix nechal niekoľko odkazov na odkazovačoch asistentov Komratova mladšieho. Rozhodol sa ho vyhľadať, hoci tým naruší celý proces jeho rodičov. Veril, že mu pomôže objasniť niečo z toho, čo sa deje.