Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Nedeľa

A už je víkend takmer za nami. Napriek tomu, čo sa udialo vo mne prevládajú príjemné pocity. Telefón síce stále vibruje a na displej sa už radšej ani nepozerám, cítim sa ako chlap. Nesprával som sa ostýchavo, takmer som sa pobil.. Problémom je len to, že tá bitka nadobúda celkom reálne kontúry. Volal mi David, vraj mu niekto rozbil čelné sklo na aute. Zašitý a opuchnutý s vetrom vo vlasoch a muchami medzi zubami odšoféroval auto do servisu, kde ho vykričali ako malé dieťa. Vraj mu niekto uvoľnil závity na kolesách, bol len zázrak, že neskončil niekde vo zvodidlách. Nech sa na to pozriem z akejkoľvek strany, dokážem si to spojiť len s dychtivo agresívnym chujom, ktorý mi pred chvíľou napísal, že sa spolu s Evou bujaro bavia na mojej úbohosti. Údajne si zo mňa celý čas robila dobrý deň.

No potom neviem, čo mal znamenať telefonát o tretej ráno. Šepkajúcim hlasom mi diktovala svoje nové číslo. Vraj má aj ďalší telefón (asi nie som jediný komu po nociach píše odkazy na cigaretovú krabičku). Tým to neaskončilo, zdelila mi adresu, na ktorej sa so mnou chce zajtra stretnúť. Sú len dve možnosti. Buď si dobre zašukám, alebo skončím v nemocnici. Svojim spôsobom to však len pridáva príťažlivosti celej situácie. A preto som ako som v úvode spomínal celkom dobre naladený. Telefón medzičasom prestal vibrovať, asi aj ten debil niekedy spáva. Zavolám Davida, varím hrachovú kašu, tak nech príde zjesť niečo čo mu prejde cez tú boľavú hubu.

Varenie hrachovej kaše má však aj tienisté stránky. Ten smrad.. Musel som otvoriť okná a znepríjemniť poludnie susedom. Oni mi to však dostatočne opätovali spáleným karbanátkovým olejom. Keď bol obedný súboj za nami, niekto zazvonil na zvonček pri vchodových dverách. Očakával som Davida, no v kukátku som zbadal roztomilú tvár obľúbenej susedy. Chvíľu som váhal, či otvoriť. Necítil som sa práve vo vrcholnej forme, mám pocit, že som aj smrdel, nehovoriac o tom, čo spravilo s bytom čerstvo dokonćené varenie. Napokon som sa však narýchlo opláchol, hodil na seba košeľu, tak, aby si myslela, že ju nosím aj bežne doma a otvoril. Bola takmer na odchode, keď sa otočila, v rukách držala misu plnú dobrých údenín. Roztomilá a stále vidieť, že východniarka. Údeniny nie sú veľmi romantické, no aspoň som sa prestal trápiť kvôli smradľavej hrachovke.

Keď sa u mňa posadila na pohovke, mal som pocit ako keby s interiérom môjho bytu splývala, ako keby doň patrila. Zopakovali sme si to čo minule. Chúďa, je osamelá, potrebovala sa vyrozprávať. Pred inými sa asi hanbí. Ja s mojou pokrivenou povesťou predstavujem ideálnu bútľavú vŕbu. Aj som sa chcel o niečo pokúsiť, no nešlo to. Bola mi sympatická aj tým aká je. Nevedel som ju položiť do polohy bezmennej radovánky. Navyše ja, zaiste alkoholik a nemal som doma ani kvapku. Nevedel som teda odvahe nijako pomôcť. Pred tým ako som sa ju pokúsil spýtať na to, či má cez víkend voľno, zazvonil zvonček na dverách opäť. To už bol David, ten somár ju úplne vyplašil. Neviem prečo, no akosi schladla, rýchlo sa rozlúčila a šla k dverám. Asi nechce, aby kolovali reči. Naše stretnutie tak skončilo trápnym podaním rúk a mojim zahanbením, keď do bytu vošiel David s opuchlinami, výzorom feťáka a fľašou vodky v ruke.