Reason - 24. kapitola

24. Kapitola

 

Nebol však taký obratný ako asistentka, ktorá sa práve zotavovala v nemocnici. Na záznamníkoch nechal nič nehovoriace odkazy, v jednom sa dokonca zabudol predstaviť. Napriek tomu mu po hodine zazvonil telefón, do ktorého hovorila osobná asistentka Komratova ml. Z tónu hlasu bolo zrejmé, že vedela presne o koho a o čo sa jedná. Projekt bol v okolí Komratovcov veľmi diskutovanou témou. Keď Félix prejavil záujem o stretnutie s jej šéfom, div nevyletela z kože, najprv volala na akési číslo a obratom dohodla schôdzku na večer toho istého dňa. Bolo zrejmé, že sa nejedná o obvyklý postup, šlo o jednoznačnú prioritu.

 

Po preštudovaní všetkých spisov, ktoré pri sebe Félix mal neprišiel k nijakému jasnému záveru. Jasné bolo len to, že ho má práve v tejto chvíli držať v ruke. Nápadným bolo samozrejme aj spojenie Komratova mladšieho s prípadom Katrin Kovacs. Jeho emaily, vzťah s bývalou klientkou a aktuálne riešenie prípadu jeho rodičov.. Priveľa náhod. Pri tom ako Félix hľadal možné spojitosti mu neuveriteľne zbehol čas. Ani si neuvedomil, źe kľučku na dverách jeho obľúbenej kaviarne stláča Komratova ochranka. Keď do interiéru vošli dve vysoké postavy v čiernych kabátoch, atmosféra zhustla natoľko, že barmani s hrčami v krku znehybneli a spýtavo hľadeli na Félixa. Ten zo stoličky vyskočil na nohy a pánov odvážne vyviedol von z dverí. Na parkovisku im vysvetlil, že ide o malý rodinný podnik, kde nie sú na pracovné stretnutia podobného rázu zvyknutí.

 

Páni sa však k tomu nijak džentlmensky nepostavili a od problémov zachránil Félixa až samotný Komratov, ktorý vystúpil zo zadných dverí bavoráku. Gestom naznačil ochranke, aby si sadla späť do auta a až nečakane priateľsky pozdravil svojho, tak žiadaného spoločníka diskusie. Dohodli sa, že v aute sedieť nebudú, v kaviarni bolo zas priveľa ľudí, a tak si Félix vypýtal kľúče od malého salóniku pre VIP klierntelu, ktorá tam väčšinou spávala po tom, čo sa pri partičke pokru sťala pod obraz. Keď sa posadili k stolu, iniciatívy sa jasne chopil elegantný podnikateľ. “Som rád, že Ste sa rozhodli stretnúť. Aby Ste videl, že si to vážim, nevzal som so sebou právneho zástupcu, nemusíte sa obávať, že by som to použil v procesnej podstate veci mojich rodičov. Všetko ostane medzi nami.” Skôr ako sa Félix dostal od pokyvovania hlavou k slovu, Komratov pokračoval, “Viem, že svoju prácu robíte poctivo. Ako podnikateľ som vznik projektu sledoval už dávno a ako vidíte stretávam sa s ním opäť a bohužiaľ bližšie. Nechcel som, aby sa do toho miešali emócie, a tak sa ospravedlňujem za niekoľko zbytočných emailov, ktoré som Vám napísal.”

 

Félix sa tváril, že je všetko v poriadku. Keby protisediaci vedel, čo sa s ním posledné dni deje, asi by bolo po prípade a možbno aj po projekte. Chopil sa slova, “Nič sa nedeje . Prirodzene chápem, že sa v našich prípadoch jedná o chúlostivé záležitosti a tak sem tam niekomu pretečú nervy. Stáva sa to aj mne. Aby sme však šetrili čas, žiadate zastavenie procesu rozhodovania v prípade Vašich rodičov. Všetko poznám už z predošlých jednaní a korešpondencie, ktorou ma v poslednom čase bohato zásobujete. Zaujimali by ma však dôvody. Chápem, že svojich blízkych nechcete stratiť, ale lekári v opakovaných testoch potvrdili skutočnosť, že sa tak, či chcete, alebo nie stane.”

 

Komratova trocha zaskočili tvrdé slová, nečakal tak priamy tón a tak sa pred odpoveďou zhlboka nadýchol. “K tomu, čo tvrdia lekári. Aj pri prvej vlne liečby boli rodičia skeptickí. Boli už vo vyššom veku, nechcelo sa im bojovať. Priznám sa, súhlasil som vtedy s nimi. Lekári ma presvedčili, že to nemá význam, že bude lepśie, keď im doprajeme posledné šťastné a bezbolestné chvíle života. Následne som však vo svojom súkromí prežil ďalšiu, veľmi podobnú tragédiu. Tam sme postupovali inak a vyšlo to. Uvedomil som si, že každý človek má právo zabojovať. Vzopnúť sa do hoci zdanlivo vopred strateného, naivného boja. Minimálne nestratí nádej a tá je predsa rovnako dôležitá ako vzduch, ktorý dýchame. Rozhodol som sa teda rodičom zabrániť v podobnej hlúposti ako takmer spravili pred piatimi rokmi. Áno päť rokov. To je zatiaľ doba, ktorú získali tým, že som v nich vtedy vyburcoval pud sebazáchovy.”

 

Félix na stôl položil spis prípadu a otvoril ho na stranách s pripojenými lekárskymi dokumentmi. “Sám vidíte a zrejme dobre viete, źe tentokrát ide o ťažšie formy, okrem toho rodičia sú po predošlých liečbach zoslabnutí a opäť o čosi starší. Nie je to moja vec, ale nemyslíte si, že by bolo lepšie, keby sa mohli cítiť v rozhodnutí o svojom osude silní ? Neviem, či im pocit nesvojprávnosti pomôže. “

 

“Tým, že im chcem dodať nádej a zabrániť im v hlúposti, vonkoncom nedávam najavo, že sa o seba nevedia postarať sami. Rozumiem situácii v ktorej sa nachádzajú. Tú beznádej a vyčerpanosť, ktorej čelia. Každý by po tom, čo prežili stratil sily a vytrvalosť, je to prirodzené.”

“Ale prečo ste sa rozhodli argumentovať psychickým stavom svojho otca ? Tým si protirečíte. Vravel ste, že nechcete žiadnym spôsobom napadať svojprávnosť vašich rodičov. “

 

“Máte pravdu, viem ako to navonok pôsobí. Žiaľ, nemal som inú možnosť. Otec je uznávaný muž a do jeho procesu by iste nikto nevpustil žiadne polemizovanie. Musel som sa chytiť niečoho, čo má faktickú váhu a v projekte sa tým budete musieť zaoberať. Je mi ľúto, že som nemal na výber. Odkedy som napadol váš proces sme s otcom neprehovorili ani slovo. Odmieta mi dokonca zdvihnúť telefón”

 

Félix sa tváril stále chladne. Úprimne ho nezaujímali emočné opisy vzťahov mladého a starého Komratova. Dával to aj patrične najavo. Odišiel objednať drinky k baru. Keď sa do salóniku vrátil, jeho spoločník pofajčieval cigaretu a tváril sa pokojnejšie ako pred chvíľou. Félixa to potešilo. Pripili si ako starí známi. Po tom sa už obaja cítili uvoľnenejśie, prišla na rad číra úprimnosť.

 

Začal Félix : “Viete, ja rozumiem motívu blízkych našich klientov. Napadajú rozhodnutia svojich rodinných príslušníkov už len z princípu, že si neželajú, aby z tohto sveta odišli. Často však ide o prípady, kedy si neuvedomujú, aké bytie prežíva ten, ktorý sa dobrovoľne rozhodol svoje trápenie ukončiť.”

 

“Je to možné. Verte mi však, že ja viem čím všetkým prechádzajú. Zažil som s nimi prvú vlnu ochorenia. Po tom, čo som ich videl utrápených, zlostných, ako sa menia na niekoho kým nie sú som si, musím sa priznať, občas prial aj ja sám, aby to všetko skončilo. Pochopil som však, že človek nesmie prísť o nádej ani v situácii, ktorá vyzerá neriešiteľne. Nezažil som to len s rodičmi. Moja priateľka kedysi prešla niečim podobným.”

 

Félix po týchto slovách mierne znervóznel. “Máte na mysli Katrin Kovacs ?”

 

 

“Áno, ako to viete ? Á, veď predsa rozhodoval ste aj v jej prípade. Bola to tragédia. Doposiaľ som nespoznal tak silnú ženu akou bola ona.”

 

Mladý magnát sa smutne zahľadel do pohárika. Félix si uvedomil, že ide o úprimnú reakciu, a tak nechcel pokračovať priamym podozrievaním z toho ako sa k nemu daný prípad po rokoch vrátil.

 

 

“Áno, ja som v jej veci rozhodoval. Máte pravdu, tragédia. Tento prípad sa mi navyše veľmi záhadným spôsobom dostal nedávno do pozornosti,” upriamil pohľad na protisediaceho. Ten sa len začudoval a nechápavo zvraštil čelo. Félix dopil pohár a vyklopil “Jej meno bolo nájdené vyryté v stene za obrazom v mojej obývačke. Nedávno sa ku mne niekto vlámal. Neviete o tom niečo ?”

 

 

Komratov ostal mierne zarazený. Ani si neuvedomil, že ho Félix podozrieva. “Kedy sa to stalo ? Čo ste zistil ? Týka sa to aj mňa ?”

 

 

Jeho správanie bolo tak výrazne otvorené, že Félix okamžite zanechal svoje vyzvedanie. “Stalo sa to len pred pár dňami. Myslel som si, že sa to týka aj vás, keďže práve riešime prípad vašich rodičov. Každopádne, neprišiel som na nič nové. Predpokladal som, že mi pomôžete zistiť odkiaľ vietor fúka. Priznám sa, aj preto som sa s vami chcel stretnúť.”

 

“Aha vy ste ma podozrieval,” uškrnul sa Komratov, “nemám s tým spoločné nič a práve preto ma to znepokojuje. Poverím nejakých ľudi, aby zistili o čo šlo.” Čakal Félixove namietky. Ten však mlčal. Privítal by už naozaj akékoľvek informácie.

 

“Je možné, že sa jednalo o nepriateľov projektu. Nemal by som o tom hovoriť, ale v čase, keď proces slečny Kovacsovej prebiehal chodilo do sídla projektu množstvo výhražných listov, či telefonátov. Bola mediálne známa a veľmi obĺúbená.”

Po chvíľke ticha pokračoval “Aby sme sa vrártili k prípadu vašich rodičov. Mám si z dnešného stretnutia vziať to, že vašim motívom k prerušeniu procesu je jedine číra viera v uzdravenie vašich rodičov,” pozrel sa na druhú stranu stola vážnym pohľadom, chvíľu mlčal, “Som už dosť skúsený. Naivita vo mne množstvom prípadov, ktoré som riešil zahynula..”

 

 

Mladý Komratov na neho zahľadel lišiackym pohľadom. “Samozrejme. Naivný som ja, ak som si myslel, že sa nebudete vypytovať. Poviem teda pravdu. Moji rodičia, ako iste viete, disponujú nemalým majetkom. Robí si na neho zálusk každý, kto má čo i len kvapku našej krvy, od Milána po Moskvu. Rodičia sa posledný rok správali zvláštne. Mám podozrenie, že nimi niekto manipuluje.”

 

“Nerozumiem, ako menia správanie. Sú predsa pod veľkým tlakom a podliehajú vyčerpaniu z choroby. Nemyslíte si, že ide len o konšpirácie?”

 

Komratov sa zatváril znechutene. Nie však Félixovou vinou, zjavne si spomenul na nejakú súvislosť s rodičmi, ktorá ho trápi. “Viete, na to, aby som vám to opísal do detailov nemáte vy ani ja čas. Neide o konšpirácie. Rodičov poznám a prešiel som s nimi všetkými útrapami prvej liečby. Áno zmenili sa, vo veciach biznisu bol ale otec stále rovnaký, s jasnými a pevnými rozhodnutiami. Komunikoval so mnou otvorene a pripravoval ma na to, že po ňom budem musieť niektoré veci riadiť. Teraz.. Teraz si chce podpísať rozsudok smrti a so mnou neprehovorí ani slovo. Bolo to tak aj pred tým, ako som napadol proces. Jednoducho mám isté podozrenia, o ktorých teraz nechcem hovoriť. Ja si s nimi poradím, no nechcem, aby rodičia úplne potratili rozum.”

 

 

 

 

---