Ja, puma (1. časť)

Stála som pred zrkadlom a rozhodovala sa, čo si mám obliecť. Sestra nebola doma, lebo inak by mi pomohla vyberať. V týchto veciach je o niečo lepšia a brat, ktorý je mimochodom starší, bol tiež preč. Zrejme niekde s frajerkou. Musím si pohnúť. O chvíľu mi už treba ísť ak chcem prísť načas. Ešte chvíľu som rozmýšľala. Nakoniec som si vybrala tmavomodré džinsy a biele tričko. Tmavé vlasy som si nechala rozpustené. Pozrela som sa do zrkadla. „Môže byť,“ skonštatovala som. Zbehla som po schodoch a von z domu. Do mesta. Za 10 minút som tam dorazila. Radostne som si vykračovala po ulici a počítala metre, ktoré mi ostávali. Zastavila som sa na križovatke a rozhliadla som sa či náhodou nejde auto. Ako som sa rozhliadala všimla som si moju sestru ako kráča po ulici s nejakým chalanom. Spoznala som ju podľa jej vlasov, ktoré mali zlatistú farbu. Zdvihla som ruku, že na ňu zakývem ale zastavila sa. V tom momente, keď sa k nej otočil, som ho spoznala. Len mi to nešlo do hlavy. Ani myšlienky mi nedávali zmysel. Potom sa Mira k nemu priblížila a pobozkala ho. Stála som tam s otvorenými ústami. Nemohla som tomu uveriť. Moja sestra a … Nie, nie, nie. A predsa je to pravda. Videla som ich na vlastné oči. A viem, že ma videla aj ona. Pretože keď ho pobozkala, pozrela sa priamo na miesto, kde som stála. Ako mi to mohla urobiť? Vlastná sestra. Veľmi dobre vedela ako ho milujem. Nemohla som sa na to pozerať. Rýchlo som odišla preč. Tento obraz sa mi vypálil do hlavy, nemohla som ho vytisnúť akokoľvek som chcela. No bola tu jedna možnosť. Ani som sa neobťažovala vyzliecť. Hneď ako som sa zmenila, zlepšilo sa to. Skoro všetky pocity zmizli. Okrem hnevu. Ten sa zmenil na zúrivosť. Neviem či bolo dobré zmeniť sa práve uprostred mesta ale na uliciach nebolo skoro nohy a bol večer. Moja čierna srsť splývala v tieňoch. Potrebovala som sa dostať rýchlo preč. Ďaleko. Rozbehla som sa a ulice sa okolo mňa len mihali. „Ahoj,“ začula som v hlave. To bola ona. „Kam sa tak ponáhľaš?“ opýtala sa naoko nevinne. „Sklapni,“ odvetila som. „Ale ale niekto je nahnevaný,“ doberala si ma. „Dnes bol taký nádherný večer,“ začala. „Toľko sa toho prihodilo.“ Nemohla som to počúvať. Snažila som sa ju bloknúť ale nedalo sa to. To bude zrejme tým, že je moje dvojča. Odrazu mi hlavou začali prebiehať obrazy, ktoré som nikdy nechcela vidieť. „Prečo mi to robíš?“ „Myslela som, že si hovoríme všetko.“ Znova tá nevinnosť. „Daj mi pokoj,“ zakričala som. Už som bola vonku z mesta. V diaľke som zazrela les. Snažila som sa nemyslieť. Proste som utekala. „Mne neutečieš. Vieš, že ťa všade nájdem.“ Zľakla som sa. Žeby ma odhalila? „Ten les poznám ako svoje dlane.“ Zasmiala sa nad týmto prirovnaním. Neodhalila môj úmysel, našťastie. „Nie si jediná, kto to tu pozná.“ Utekala som rýchlosťou blesku. Len aby som od nej bola čo najďalej. Les sa blížil ale ešte stále bol celkom ďaleko. To sa tam nikdy nedostanem? „Si príliš pomalá, sestrička. Dobehnem ťa skôr než sa dostaneš na okraj.“ To sa ešte uvidí, pomyslela som si. Pritvrdila som koľko sa dalo. Zdalo sa, že ju to prekvapilo. Dlho jej to však nevydržalo a vyrovnala sa mi. Les už bol celkom blízko. Len kúsok. Obrázky celého večera mi lietali hlavou. Ako sa smejú. Ako sa dotýkajú. Ako na seba hľadia. Ako sa … bozkávajú. A stále dookola. Keď som sa dostala do lesa, musela som spomaliť. Stromy boli príliš nahusto aby som mohla rýchlo bežať. Blížila som sa k hranici. Vedela som, že sa za ňu neodváži ísť. Tam bolo nepriateľské územie. „Počkaj, tam predsa nemôžeš.“ Zdalo sa mi to alebo som naozaj v jej hlase začula podtóm strachu? „Miri, nie. Stoj.“ Teraz bol ten tón nezameniteľný. „Neblázni. Prosím. Ja som to tak nemyslela.“ „Neskoro,“ povedala som vo chvíli keď som preskočila hranicu. O chvíľu som ju začula ako zabrzdila tesne pred hranicou. „Miri vráť sa.“ Nevnímala som ju. „Prosím,“ úpenlivo prosila. Bežala som ďalej. „On ma nechce. Chce teba.“ Na dôkaz mi poslala krátky obraz toho ako ju po bozku trochu odstrčil. Neverila som tomu. Vie veľmi presvedčivo ukázať aj to čo nie je pravda. „Je to pravda.“ Zrejme pocítila, čo si o tom myslím. „Vráť sa, je to tam nebezpečné.“ Teraz už skoro plakala. Ale mala pravdu. Toto bolo cudzie územie a my sme sem mali vstup zakázaní. V pravej podobe. Porušenie zákazu znamenalo trest smrti. Nedbala som na to, potrebovala som byť čo najrýchlejšie preč. „Čo poviem mame?“ ozvalo sa slabšie. „Povedz jej, čo chceš,“ odvrkla som. „Skoro ťa nepočujem, prosím, vráť sa,“ plakala. „Nenávidím ťa, už ťa nikdy nechcem vidieť ani počuť,“ zakričala som najhlasnejšie ako som mohla. Začula som len veľmi slabé zakvílenie. O chvíľu som už nepočula nič. Konečne ticho, pomyslela som si. Bežala som ďalej. Čo keby sa náhodou odhodlala? Zrazu som za sebou začula slabý praskot vetvičiek.