Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

III.

Streda

 

Dnes som po dlhšom čase postúpil bližšie smerom k mojej idey. Pri včerajšom nápade podať výpoveď som si podkýnal nohy, Dnes som si zachoval chladnú hlavu. Šiel som za mojou vedúcou a požiadal ju o skrátenie úväzku. Považoval som to za diplomatické a elegantné riešenie toho, že ich povaźujem za kokotov, no nechcem skončiť na ulici.

 

Taký rozruch ako ja nespôsobili vo firme ani nové fotky kolegynineho šteniatka (medzi ľuďmi dnešnej spoločnosti udalosť rovnocenná mŕtvej postave na podlahe). Najprv samotná šéfka, dievča z priemerného prostredia, s priemerným platom a priemerným intelektom ostalo zarazené. V stredu ma mala čakať ďalśia z pravidelných porád, na ktorej si na mne zrejme plánovala opäť zvýšiť ego. Miesto toho som ju dostal do situácie, kedy prichádzala o jednu zo svojich hračiek.

 

Dobre si uvedomovala, že keď prejdem na skrátený úväzok, prevezme ma iný manažér. Odrazu bola teda milá a počas približne polhodinovej frašky hovorila o tom, ako veľmi ma potrebuje a že so mnou chcela ďalej pracovať. No na to jej pracovanie sa môžem vysrať. Keď sa spýtala prečo chcem firme pomáhať len čiastočne, nevydržal som to. Po odpovedi, že na rast v tak dynamickej firrme nemám som sa rozrehotaný vybral z jej kancelárie. Vedel som, že jej iné ako súhlasiť podľa kolektívnej zmluvy neprináleží.

S predpokladom, že je to už koniec som si hovel na svojom vyhriatom miestečku a v mysli sa tíško kochal tým, ako som to dobre vymyslel. Peňazí síce nebude veľa, ale dosť na to, aby som prežil. Budem mať viac času na iné aktivity, spoločnosť ako takú preskúmam zaiste lepšie. Ružové pohľady do budúcna však začali postupne narúšať kolegovia.

 

Keď sa dozvedeli o mojej sabotáži, hlúpu otázku striedala ešte hlupšia. Kolega, ktorý je vo frime dvanásť rokov kladie otázku, či sa nebojím, že sa so mnou odteraz nebude vo firme rátať. Kolega, ktorému pred dvomi mesiacmi znížili plat sa pýta na to, či sa mi to teraz za ten menej hodinový plat vyplatí. Kolegyňa, ktorá je vo firme dobrovoľne počas svojej choroby sa pýta na to, či mi vezmú benefity a dievča študujúce popri praci výšku na to, či som nechcel ísť do manažmentu, že si to myslela.

 

Preboha aké istoty, aké peniaze, aké benefity, aký postup. Neuveriteľné ako ich dokáže kapitalistická fikcia opantať. Sú otrokmi zahraničnej siete, ktorá ich vyciciava, zneuživa ich nízke egá a biedu z ktorej pochádzajú. Platia drobné, nenaučia nič a nikam neposunú. Ako osemdesiat percent firiem v hospodársky neuveriteľne rýchlo rastúcich krajinách, medzi ktoré tá naša patrí.

 

S doznievajúcim škrekotom malomeštiacich kolegýň v ušiach som sa pomaly vybral domov. V autobuse ma ešte čakala milá príhoda s bezdomovcom, ktorý ma pri vystupovaní kopol do riti, že stojím jak debil. Nemal som sily už ani na to, aby som sa naštval. To však nebolo všetko.

 

Vrchol dňa ma čakal, keď som zaklopal na dvere mojej obľúbenej susedy. Myslel som, že nie je doma, trvalo dlho dokiaľ som začul kroky, Keď napokon otvorila bola celá strapatá, v nočnej košeli (boli štyri poobede). Moju domnienku podporil aj známy intímny zápach, ktorý sa dostával von štrbinou cez otvorené dvere.

 

No áno veď nič sa nedeje. Dá sa čakať, že baba z jej ligy nebude odkázaná na internetové porno. Nepríjemným prekvapením bol kabát, ktorý som videl visieť na vešiaku, za jej chrbtom. Poznám ho veĺmi dobre. Patrí bytovému správcovi našej budovy. Ten idiot mi dvakrát vošiel domov bez varovania s tým, že ma dlhšie nepočul a myslel , že som odcestovaný. Pravda bola taká, že chodi pod zámienkou akýchsi energetických výpočtov snoriť ľuďom po bytoch.

 

Počul som, že sa dvom susedám z nášho domu stratili lodičky a spodné prádlo. A ten strapatý anjel, čo stojí predo mnou sa spustí s takým hovädom. Nuž asi bola netrpezlivá. Možno čakala čo bude so mnou a ja nič. Jalový, až teraz stojím pred jej dverami a rozmýšľam, čo povedať miesto pôvodne plánovaného pozvania na rande. Uhral som to na to, že som jej chcel poďakovať za skvelý obed z minula, a že jej to oplatím rovnakou mincou už túto nedeľu. Nedomyslel som, že jej budem musieť variť a zrejme s ňou aj posedieť. Veď už mi je úplne ľahostajná...

---