Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Štvrtok

Moji velectení potenciálni nasledovníci. Dnes som sa rozhodol predstaviť Vám postavu, ktorá je pri bojovaní o moju ideu veľmi dôležitá. Spomínam ju veľmi často – David.

Chalan pomerne nevýrazný, ak neberiem do úvahy hudobné nadanie žiaden výrazný talent, ktorý by mohol v živote zúžikovať. Hudobné nadanie nerátam preto, že to, akú muziku robíme nikohho nezaujíma. Všetko je konzumné, dokonca aj to, čo väčšina nazýva undergroundom.

Ale späť k jeho nevýraznej osobe. Keď sme chodili na strednú školu, mal celkom vážny problém s drogami. Zašiel na voľajaký dom a bol niekoľko dní ako on hovorí mimo telo. Dva týždne si nikto okrem mňa ani neuvedomil, že nie je v škole. Prišla na to až triedna učiteľka, keď chcela zistiť koľko sa vyzbieralo v triednom fonde pre Stužkovú. Tí debili si nevšimli ani to, že bol vkuse bledý, mimo a oči mal ako pomĺčky. Teda niektorí si to aj všimli – baby, pokladali to za záhadné. Keď si učiteľka uvedomila, že ho viac ako dva týždne nevidela, od hanby ignorovala jeho absenciu ďalej. Chybu priznala až po tom, čo sa David ukázal a so smiechom v triede oznámil, že úspory ich rodičov na bál prefetoval. Učiteľka skončila so smiešným napomenutím a môj najlepší kamoš David na liečení. Kvôli tomu nikdy nezmaturoval.

Ako mi o niekoľko mesiacov neskôr povedal, ani nechcel. V tejto umelej krajine znamená vzdelanie len umelé zaradenie do umelo vytvoreného konzumného prostedia. Škola človeka predurčí k tomu, ktorú zložku fikcie bude ochraňovať. Z časti s nim súhlasím. S našimi školami, kde učia pseudáči, alebo komunisti a ktoré majú čisto iba prezentačný význam si môžu vytrieť rite. Veď polovica skončí po piatich rokoch mordy za pultom v mekáči, ak ide o ženu, nechá sa napustiť a robiť ani nikdy nebude.

Na škole som o Davidových problémoch vedel iba ja. Poznali sme sa od detstva. Nemôžem povedať, že sme boli nejakí tichí, utiahnutí, takí tí looseri. Boli sme však čudní, preto sa nás mnohí báli. Ak sa aj nebáli, nič sa kvôli našej láske k irónii nedozvedeli. Jednoducho ak sme na niekom badali známky debilizmu (98 percent populácuie), neodpovedali sme mu vážne. S problémom chybného premostenia medzi našimi vysielačmi a zaostalými prijímačami na druhej strane pociťujeme dodnes. Čo už. Je aj dobré, že o nás nikto nič nevie.

To prečo je lepšie nevedieť nič o mne napíšem niekedy nabudúce. Teraz k Davidovi – v skratke, otec s infarktom, keď mal sedem, matka v sekte. Keď ju prešlo čakanie na vesmírneho Ježiša, začala svojho jediného syna obliekať do dievčenských šiat. Ženy sú vraj čistejšie ako chlapi, ktorým je všetko ľahostajné a len tak si umrú kedy chcú.

Keď sa do toho pridal chlast, kurvenie sa a David zázrakom dovŕšil dospelosť, z domu odišiel. Podľa jeho slov si vzal len školskú tašku, zásoby spodného prádla a otcovu fotku. Myslím, že to prikrášľuje. Mal v tom čase nezvyčajne veľa peňazí a okrem alkoholu a hrania počítačových hier na byte nerobil nič iné. Každopádne, keď sa osamostatnil, začal sa venovať hudbe, ktorú pred tým počúval len pri fete . Priviedol k tomu aj mňa, za čo som mu doteraz zaviazaný. Náš vzťah vtedy nadobudol nový rozmer. Keby neprišiel s muzikou, asi by sme sa doteraz váľali u neho na pohovke. Vidím to úplne jasne – poháre na stole, fľašky pod stolom a ambície v koši.

David mi stále imponoval tým, že aj on vedel veľmi dobre, kde to žijeme. Poznal systém, nepriateľa. Cítil podobne ako ja umelinu a spoločenskú rakovinu požierajúcu samú seba. Má však veľmi nešťastnú vlastnosť – prudkosť. Ako som už písal, bojujem proti systému tak, že som do neho infiltroval. Jedine tak sa podľa mňa niečo dozviem, niečo, čo by som mohol použiť celoplošne, ako vakcínu pre ostatných. David je z toho čo zažil a mám pocit, že aj z povinnosti žiť ďalej znechutený natoľko, aby bol časovanou bombou. Dlho sa javí vyrovane, no raz za mesiac zaklope na dvere s úsmevom na tvarí a informáciou, že niekoho zmlátil, niečo ukradol, alebo zámerne poškodil. Terorizmus má k nemu blízko a musím priznať, že mu občas závidím. Tak krásne si uľaviť.

Ja v sebe všetko držim pod pokrievkou. Para sa kopí a kopí, tlak je vo mne obrovský, bojim sa, že vykypím ešte horšie ako to robí môj prudší súputník. Takisto verím, že ho nezabásnu. Som zvyknutý na to, byť sám. Ale je dôležité mať niekoho, kto vie čo robíte a potvrdí, že je to správne. Inak by človek nevedel kam, stratil cestu a systém by ho zhltol ako malinu. Preto som mu dnes venoval aspoň toľko miesta. Aj tak dokonalý systém ako ten súčasný mamonársky robí chyby. Svojim tlakom vytvára anomálie, ktoré obliekaním synov do detských šiat, alebo fyzickým násílím, či alkoholizmom tvoria ľudí ako sme my. A jedine my, ako niečo nechcené, no neoddeliteľné od zvyšku dokážeme systém ohroziť.