Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Piatok

Áno toto je bližšie ceste, ktorú hľadám. To skrátenie úväzku v práci bol skvelý nápad. Zobudil som sa síce o piatej s nepríjemným pocitom, že sa mám ísť ponižovať do otrokárne, no po uvedomení si toho ako som si to usporiadal, prišlo krásne uvoľnenie. Nasledoval príjemný ranný beh a krátka posilňovňa. Všetko za tmy, krásne detailistické a zdravé. Natoľko, aby som sa necítil nepríjemne po tom, čo som si o dve hodiny nalieval svoj prvý pohár vína. Každopádne to, že som už zrejme stratený prípad nemení nič na tom, že moje poludnie naplnilo fotenie a robenie muziky. Keď to porovnám s tým ako som šesť hodín prekonával rannú depresiu včera, určite pozitívum.

Škoda toho, čo nasledovalo po tom. Nepríjemní ľufda v uliciach, na zastávkach, v dopravných prostriedkoch, obchodoch. Hoci som z domu odchádzal v rozpoležení ako Budha po tom, čo sa mu nad hlavou rozprestrela kobra, už o dve ulice som zapaľoval cigaretu, aby ma jedovatý horúci dym aspoň trocha odtrhol od neríjemne studenej reality.

Či človek chce, alebo nie, negatívny smog sa naň nalepí, zaryje sa mu pod kožu a nakazí ho. Keď som sedel v autobuse, nepustil som k sedeniu staršiu pani len kvôli predsudku, že to bude ako väčšina, stará senilitou napadnutá harpia, ktorá sa bude polhodinu predvádzať a mlátiť bakuľou ostatných. Čo ak sa cítila zle ? Hm. Dobrý pocit som zo seba nemal ani pri tom, keď som papier z cigariet hodil na zem, ani keď si spomeniem na to ako som do jedného chlapíka na zastávke sotil len tak.. Uvedomujem si, že som kokot. Na jednej strane dobre viem, kto je môj nepriateľ a aké sú jeho zbrane. Na strane druhej sa im vôbec nebránim.

No fuj. Fakt je mi zo seba zle. Avšak vďaka tomu, že som sa na pol dňa oslobodil od systémového modelu, ostáva mi aspoň toľko síl, aby som si to všetko teraz na sklonku dňa uvedomil. To je základ, potom s tým môžem pracovať ďalej. Rovnako ako pri probléme môjho firemného správania. Po dorazení na miesto výkonu trestu ma už čakali pripravení kvázi kamaráti a kolegovia so životmi nudnejšími ako ich rozprávanie. Ako som očakával, všetci zisťovali, prečo pracujem kratšie ako oni. V názore, že šlo určite o niejaké moje zlyhanie, za ktoré som bol pokarhaný boli všetci zajedno.

Nenamietal som a náznakmi súhlasil. No to bola krása. Zmes škodoradosti a pocitu, že patrím k ich plemenu debilizmu odrazu vyvolali prejavy úprimného kamarátstva. Náročnú robotu za mňa s úsmevmi zobrali kolegyne. Kolegovia, ktorí ma predtým zo žiarlivosti preklínali a pokúšali sam ma vtiahnuť do ich žabomyších vojen sa ku mne odrazu počas cigarety postavili a bavili sa so mnou o chlapských veciach. Keď z kancelárie vybehla moja bývalá vedúca a rýchlym krokom pristúpila k môjmu stolu, bol som už v šoku. Pozvala ma na niejakú ich tímovú aktivitu. Neuveriteľné. Až tak som ju urazil. Keď som pitie podrtadného alkoholu a niekoľkohodinovú prertvárku odmietol bola očividne nasrdená. Mal som pocit, že celý deň nebude robiť nič iné, len vymýšľať ako ma zaujať. Pri zbytočnosti jej pracovnej pozície to bolo aj možné.

Keď som si z vedenia vystrelil, neuvedomil som si aké doráňané a nestabilné egá tým ohrozím. Na pohovor k tomu, prečo som sa rozhodol skrátiť môj úväzok ma pozval dokonca aj manažér mojej bývalej manažérky. Po hodine vysvetľovania, že nejde o nič vážne a skrátený úväzok vykonávam rovnako svedomite ako predošlý ma chcel poslať k personalistke. Z predstavy ďalšej umelej figúrky vytvorenej chorým mechanizmom mi bolo doslova fyzicky zle. Nevadí, nič iné mi neostáva. Mal som chuť odísť a skončiť to s nimi nadobro, ale už poznám svoju horúcu povahu, radšej sa zhlboka nadýchnem a s pokorou podstúpim čo ma čaká.

Asi po pätnástich minútach som si uvedomil, že sa ma tá piča pýta na to aká farba sa mi páči. Dole ma čakala rozpracovaná zakázka za niekoľko tisíc eur, ktorá bude podľa všetkého kvôli už asi trojhodinovému divadlu meškať a ona sa ma pýta na obľúbenú farbu. Bol to naozaj veľký test môjho nadhľadu a schopnosti držať si odstup. Odpovedal som jej ružová. S falošným záujmom sa ma spýtala prečo, odpovedal som, že mi pripomínqa ženy. Keď si do papiera značila ďalší skurvený bod a milo sa usmievala, dodal som, “pretože mi pripomína istý orgán žien„, a už som si len užíval. To trápne ticho, gúľanie očami, roztrasený hlas. Nepríjemné posúvanie sa v témach a napokon zbabelé vzdanie sa koncom testu.

S úškrnom som opustil dvere, ktoré po mojom odchode zlavne úmyselne tresli. Dole som ešte kolegom vysvetlil, že mám napriek trestu skráteným pracovným úväzkom aj ďalšie resty, ktoré mám splniť. To bola na pracovisku pohoda. Za zvyšok pracovnej doby som im zarobil na ich platy a užil si pohodu vyplývajúcu z toho, že ma konečne pokladali za jedného z nch, za debila.