Až vtedy pochopíš

Keď všetko so zemou, hurikán zrovná,

vtedy až pochopíš, že cesta rovná,

v skutočnosti kľukatá, hrboľatá, poľná,

zdala sa jednoduchou, pretože Ona,

 

Ona tá jediná, s ktorou chceš byť,

každý deň ako včerajšok, spolu prežiť,

problémom uniknúť, zmiznúť sa skryť,

gordický uzol sa, javí ako niť.

 

Niť celkom tenká, no veľmi dlhá,

aj keď krehká je a ľahko sa trhá,

s dôverou a láskou, ďaleko tieň vrhá,

tieň budúcnosti, tak buď moja prvá,

 

Prvá a posledná, len ja viem v čom,

ty možno netušíš, že si mojím snom,

spánok kradnem nociam, darujem dňom,

pretože noc je čas, keď nastáva zlom.

 

Zlom ktorý nechápem. Prečo ma láka?

Neviem sa ubrániť, len na mňa čaká.

Verím len rozumu! Tak prečo taká,

situácia nastala, zas sa raz zmráka.

 

Zmráka nad myšlienkami, zakrýva dúhu,

hromada oblakov, točiacich sa v kruhu,

okolo pocitov - slabosť ľudského druhu,

mne je však jasné, že nechcem druhú!

 

Druhú osobu už, nemôžem láskou volať,

pretože teba mám a si navždy moja!

S tebou jedinou, dokážem všetko zdolať,

postaviť sa každému, neutiecť z boja.

 

Ako báseň ukončiť, keď príbeh koniec nemá.

Ako ďalej pokračovať, keď veršov je veľa.

Ako prestať písať, keď si tak skvelá.

Ako prestať milovať, keď sa to nedá!

---