V spoločnosti psychopatov

Z temne sivého mraku sa spustil sneh. Svetlo dňa už prebíja svetlo lámp, zatiaľ čo sedím v električke a pozerám cez okno. Súcit s plačúcou sa vo mne prebudí náhle. Mesto len pyšne a vzdorne stojí, bez náznaku ľútosti a snahy o nápravu. Zabalilo sa do ocele, do výšky dvíha veže kostolov ako výhražné bajonety. Pohyblivé radary stieračmi umývajú slzy zo skla, tak ako topánky zašľapávajú miazgu a piliny do pôdy. Všetko mŕtve treba pochovať, preč, preč. Lenže kam odložiť strach a smútok, ako ich vypnúť na povel? Nepozerať sa, nevidieť, nechcieť.

Ani môj súcit nebol dostatočný. Ponáhľal som sa do kina a ešte som musel predtým do knižnice. Tak málo stačí ako ospravedlnenie a výhovorka k tomu, aby som sa nevyzliekol donaha a nekľakol si do bielej trávy. A preto sa teraz kajám, dodatočne sa vyzliekam a nechávam na seba padať snehové vločky. Šteklí to.

Scéna z filmu – jeden psychopat reže do nohy nevinnej dievčine, spútanej a bezvládnej, kričiacej a zúfalej. Ostrou a hrdzavou pílkou. Trvá to dlho, pôsobí to odpudivo a nepríjemne. Intenzívne. Nevyzerá od nej oveľa staršie a ona nevyzerá staršie ako teenager. Vybral si obeť slabú a dôverčivú. Bola to sčasti aj jej chyba, niekto by povedal, že si za to mohla sama, keď naletela takému človeku. Isteže. Čím viac dievča kričalo, plakalo a vzdorovalo, tým viac bol psychopat spokojnejší. Rezal usilovnejšie, až kým došiel na kosť. Vtedy vykríkla najhlasnejšie a najzúfalejšie, až sa zľakol a odskočil. Pílka ostala dievčaťu v stehne. Úbohá Michaela. Pozrel sa dievčaťu do tváre. Hľadala pomoc a súcit a už to nezvládala, ale nechcela sa vzdať. Chcela ísť domov a ľahnúť si do postele, nechať svojich rodičov a svojho priateľa starať sa o ňu, vymieňať jej obväzy, nosiť kakao, počúvať jej spoveď a utešovať ju. To sa nestalo. U chlapca sa nedočkala jej prosebná tvár odozvy. Svoju predstavu o ich spoločnej budúcnosti nehodlal zmeniť pretože nebolo nad čím váhať. Rozrobenú prácu treba dokončiť. Je to škoda, že pôvabná a šarmantná mladá žena sa tak rýchlo zmení na stvorenie, ktoré chce za každú cenu prežiť. Moč, slzy a krv. Samozrejme aj smrad pre tých, čo si ešte nezvykli. Už nebolo treba píliť. Rozopol si bundu, z vnútornej strany vytiahol dlhý, lesklý a teplý nožík. Dievčina ani nevidela ako sa pripravuje, zažehnáva a suverénne ju bodá priamo do srdca, cez šaty, kožu, svaly aj kosti. Posledný výkrik a krv. Prirodzené a tiché dievča, čo nekladie odpor. Telo nevratne porušené, neopraviteľné. Hotovo. Vytiahol nožík, utrel a schoval do bundy aby nevychladol. Odviazal ju, použil podľa potreby a nechal na zemi, tej studenej a tmavej, chladnúť na teplotu pivničnej diery. Nakoniec to dobre dopadlo, pretože to išlo podľa plánu. Bez zbytočných komplikácií.

Kedysi by som takéhoto človeka odsúdil za pár sekúnd, ale dnes už je to ťažšie. Nie za to, že by som k nemu necítil odpor. Ten je samozrejmý. Ešte stále zúfalo kričím: „To je zlé a nesprávne, fúj, na šibenicu!“ Lenže keď môj afekt vychladne a hľadám kritérium, dostávam sa do úzkych. Najľahšie by bolo tvrdiť, že má človek dušu, slobodnú vôľu a vlastnosti, ktoré sám chce a sám získava, proste plná zodpovednosť. Takáto odpoveď ma ale už nedokáže uspokojiť, pretože je hlúpa. Nerodíme sa ako slobodné a zodpovedné bytosti a dušu má akurát tak koleso na bicykli. A keď už si myslím, že som konečne našiel to správne kritérium – brať v úvahu záujmy cudzej osoby a nepoužívať ju ako prostriedok k záujmom svojim – zmocňuje sa ma ľútosť. Nepoznám totiž veľa ľudí, ktorí by sa usilovali o naplnenie cudzích záujmov a chceli by kvôli nim nebodaj preniknúť do druhých myslí. Tá predstava, že by osemročný chlapec z Taiwanu mohol mať rovnakú chuť na vodu keď je smädný, sa zdá až príliš abstraktná.

A keď náhodou z niektorej strany príde plač, zapneme stierače a ideme sa zohriať do sauny, pri krb, či do kaviarne. Do kolektívu psychopatov.