Muž z Benátok

Včera večer, keď nedalo sa mi spať,
spomenula som si na jedného muža.
Už dávno som o ňom chcela napísať,
a tej noci sťa báseň zakvitla ruža.

Venécia, čo tak vábivo žiariš,
že v láske vyrovná sa ti len Paríž!
Raz jednou z tvojich ulíc išla som,
 a líca mi zahoreli úžasom.

Mládenec z Benátok kráčal oproti.
Mal havranie kučery, čierny šat,
a úsmev, ktorým aj hlavu pomúti.
Možnože niekedy mal by ma rád?

Chlapcom, mladíkom, či mužom snáď bol,
u mnohých žien isto vyvolal bôľ.
Oči sa stretli. V tom krátkom momente,
preňho bych spravila všetko na svete.

V tom úsmeve, aj v pohľade jeho,
pamätám sa, že som jasne čítala.
Nevidiac na tom síce nič zlého,
vedel, čo znamená mať šarm Itala.

Okamžik prešiel a prešiel aj on.
 Srdce mi stále búšilo jak zvon 
a pudy kázali zmeniť smer cesty.
Bežať. Nohy – mechanické piesty.

A viete čo? Ja som len hľadela 
na jeho vzďaľujúcu sa postavu 
pohľadom toho, čo stráca priateľa.
To čo nebolo, nemá predstavu.

Keby ho stretnem ešte jeden raz, 
a opäť mi prebehne po chrbte mráz, 
asi by som sa správala rovnako.
Pre zmenu, čo tak navštíviť Monako?