Reason - 28.Kapitola

 

28. kapitola

Reakcia Nemku vydesila. Nerozumela mu dobre, a keď videla alkoholovo nepríčetný pohľad na obrazovke, trocha ju situácia zarazila. Rýchlo mu teda telefonovala. Keď mobil nedvíhal, kontaktovala dokonca sekretárku, jedinú osobu, ktorú z Félixovho okolia poznala. Tá ju však len upokojila, vraj sa jej šéf niekedy správa zvláštne, no nikdy nespravil žiadnu hlúposť. Mierne zaľúbená psychiatrička však z práce poznala mnoho podobných prípadov, ktoré okolie odignorovalo a skončili tragédiou. Neostala teda v kľude a dobiedzala ďalej. Keď sa dozvedela, že činnosť projektu pozastavili, začala panikáriť. Bola na seba naštvaná. Ako dlho sa s Félixom zhovárala a ani sa ho nespýtala prečo vyzerá tak zle, či sa niečo deje. Keď jej po desiatkach minút došlo, že bola Richardovi Hollerovi na základe Félixovho rozhodnutia vykonaná eutanázia, chytila sa za hlavu. „Ja hlupaňa, čo som mu to vytárala..“.

 

Jej milenec zatiaľ ležal vedľa sladko spiacej Lary. Hľadel jej na zátylok, na hrudník, ako spolu s nádychom a výdychom stúpa a klesá. V hlave mal toho naozaj veľa. Chvíľami odolával nutkaniu spiaci objekt jeho pohľadov zobudiť a povedať jej čo sa deje, čo ho trápi. Rukou sa načiahol po jej ramene, no v zápätí ju stiahol späť. Keď sa k tomu po niekoľkých pokusoch skutočne odhodlal, žieňa ho v spánku za ruku chytilo a pritlačilo si ju k prisam. Maniodepresívneho Félixa to dojalo, nachvíľu sa usmial a užíval si Larinun teplú dôvernú blízkosť.

 

Po zopár okamihoch sa mu však čierne myšlienky s potom na čele vrátili. Ležal meravo, chladnú stŕpnutú ruku držal i ďalej na Larinom hrudníku, akoby dúfal v prinávratenie príjemných pocitov, ktoré ho pred chvíľou chlácholili. Keď pochopil, že je to márne odišiel späť do obývačky, kde vzal do ruky večne večne otázne fotografie s dokumentáciou. Z baru vytiahol fľašu koňaku a svoje značne zbortené telio presunul do svojej malej tajnej pracovne v garáži.

 

Dookola študoval prepisy výsluchov, zoznamy zapojených osôb a znova a znova rozmýšľal o tom, čo mu chce tajný infiormátor povedať. Držal sa najmä zoznamov osôb. Veľa z nich totiž vystupovalo v oboch, na prvý pohľad nijak nesúviasiacich prípadoch. Spať mu nedala najmä postava, ktorá na oboch fotografiách pôsobila ako najjasnejšie prepojenie medzi osobami nešťastných klientiek.

Tvár fantóma, po ktorého odhalení dychtivo túžil na oboch snímkach zakrúžkoval červenou fixou. Až teraz si to všimol. Ten pohľad. Zaiste nie chlípny, veď stará Wagnerová nevyzerala v plážovom komplete vábne ani pred rokmi, kedy bol záber odfotený,. Skôr to bol pohľad očakávania. Zatiaľ čo sa všetci ostatní usmievali, on hľadel prísne, zamyslene, ba až výhražne. Rovnako medzi úsmevmi a potleskom z divadla, kde bola Katrin Kovacs bol jediným, ktorý stál s preloženými rukami a miesto úsmevu venoval objektívu cez rameno šarmantnej slečny chladný, priam zlovestný pohľad.

 

Konečne mu napadlo, ako to rozlúsknuť. Policajti by to tak rýchlo, ako potrebuje vysnoriť nedokázali, navyše ich do toho nechcel zapájať. Radšej zdvihol telefón a podgúraženým hlasom snažiacim sa o rovnú líniu artikulácie naliehal na mladého Komratova, aby sa stretli. Ten, hoci s nevôľou súhlasil. Nebol zvyknutý na opovážlivosť volať jeho súkromné číslo, navyše z Félixovho hlasu priam razil chlast, a tak sa vzhľadom k problémom projektu, o ktorých vedell obával toho, čo vyvedie. Úprimný záujem o prípad jeho bývalej bol však silnejší, a tak, hoci bol v zahraničí, naštartoval auto a bez ochranky potajomky vycestoval domov.

 

Félix jeho reakciu predpokladal, vedel o jeho silnom zanietení pre prípady jeho rodiny. Po telefonáte študoval dokumenty ďalej. Písmená sa mu pred očami vlievali do machúľ, fotografie a dátumy vytvárali nezmyselnú koláž. Po chvíli upadol do prázdneho spánku. Jeho telo nevydržalo niekoľkohodinové bdenie sprevádzané neustálym prísunom alkoholu, okoreneného stresom a úzkosťami.

 

Keď sa Lara prebudila, nevedela, čo sa stalo a svojho partnera v zašitej miestnosti nenašla. Nechala roztomilý odkaz položený na jeho vankúši, osprchovala sa a odišla domov, dať sa po troch dňoch do poriadku.

 

Félix spal viac ako jeden deň, strhol sa až na zvuk prichádzajúceho faxu v jeho pracovni. Cítil sa akoby ho prešlo auto. Skôr ako obsah správy prečítal, nalial si pohár koňaku. Mal pocit, že mu hlava čochvíľa exploduje a vypil takmer dva litre čistej vody. Po precitnutí pochopil, že bude dobré, keď pred návratom vlezie do sprchy a oholí sa. Postupne sa vracal do reality. Niežeby ho depresie prešli, ale v hlave mal o čosi viac pokoja.

 

Zatuchnutú, chlastom smrdiacu miestnosť, v ktorej strávil asociálne hodiny nechcel ani vidieť, a tak si vzal fax aj dokumenty späť na poschodie. Obsah emailu by ho zvyčajne zarazil, no v aktuálnom rozpoložení bol pripravený na všetko. To čo čítal dokonca do istej miery očakával. Nielen lekár Choice Inc., ale aj nestranný doborník a rodinní lekári, ktorých navrhla strana klienta boli v prípadoch Katrin Kovacsovej a pani Wagnerovej rovnakí. Ako sa to mohlo stať ? Veď žiadne rodinné prepojenia neboli zaznamenané. A vybrať si zo stoviek dostupných odborníkov toho istého.. Prinajmenšom eventuálna chyba systému schvaľovania žiadostí.

Avšak to, že v obboch prípadoch vystupovala rovnaká osoba aj ako nestranný odborník bolo už podozrivé. Aby nedošlo k dohodám medzi klientom a projektom zákon prikazuje potvrdiť nezvratnosť stavu pacienta aj nezávislým lekárom, ktorých narhne súd. Obe pacientky boli geograficky aj vekovo výrazne vzdialené. Ako je možné, že vybrali rovnakú osobu.

 

Félix tušil, že tieto úvahy budú smerom, ktorý mu chcela osoba indíciami podsunúť. Okamžite poslal žiadosti o vyjadrenia na príslušné súdy. Okrem toho si spomenul na najtajuplnejší prípad, ktorého stopárom sa stal – na Burutza. Aj k nemu si vyžiadal kompletnú dokumentáciu, akou disponoval v prípadoch z poslednej obálky.

 

Na stoličke sedel skleslo, ako keby tušil, že sa to celé nemôže skončiť dobre. Projekt, ktorého riadenie predpokladal výhradne vo svojej moci odrazu pôsobil nekontrolovane. Hodnoty a dielo, ktorému veril takmer celý život boli odrazu vratké, prvý krát o nich vážne pochyboval a informácie, ktoré získal vrhali proces schvaľovania do svetla prinajmesom pofiderného. Hoci ho to veľmi bolelo a cítil sa zneužitý, nemohol pred tým všetkým zavrieť oči. Svedomie by mu nikdy neodpustilo zištnú ignoráciu závažných podozrení.

O tom, čo zistil okamžite informoval Petra. Síce mu telefón nedvihol, poslal urgentný email. Keď sa nad tým spätne zamyslel, nevedel, či nespravil chybu. Bohvie, kto mohol mať pri potvrdení manipulácie v prípadoch záujmy. Peter bol stále blízko zakladateľom projektu. O nich sa hovorilo kde čo.

 

Čoskoro mu jeho predpoklady potvrdil Petrov spätný telefonát. „Zas máš ťažký deň ? Čo riešiš pičoviny ? Chceš sa zblázniť ?,“ kričal na Félixa v telefóne tak, ako nikdy pred tým. Keď zo zarazenej reakcie na druhej strane pochopil, že to prehnal, snažil sa tón zmierniť. „Prepáč, to to blbé obdobie. Veď asi tiež nemáš radosť z toho čo sa okolo nás deje. Ale riešiš naozaj hovadiny. Hej, vyzerá to zvláštne, je to veľmi čudné. Čo však chceš dokázať tým, že sa v tom začneš vŕtať ? Neviem podľa čoho sa súdy rozhodli pre to isté meno. Ale veď pozri sa na čísla koľkých klientov sme v tom období mali. Štatisticky sa niečo podobné môže stať a asi šlo len o zvláštnu náhodu. Ako by inak bolo možné, že si sa s tým doteraz nikdy nestretol a nikdy to nenapadol ani žiaden z naštvaných neprajníkov ?,“ predvádzal v telefóne jeden zo svojich presvedčivých príhovorov Peter.

 

Félix mu chvíľami takmer podľahol, no keď si uvedomil, že s ním jeho partner a kamarát jedná ako s inými kolegami, či biznis spolupracovníkmi, uvedomil si, že ide o zámerné chlácholenie. Všetko to vycítil z tónu hlasu, viac mu nebolo treba. Pochopil, že zrejme trafil klinec po hlavičke, veľmi ho to zarmútilo. Aby sa vyhol podozreniu, že na báchorky nenaletel, odpovedal Petrovi s tým, že má asi pravdu, že za jeho starosti zase môže iba prílišný stres. Chcel sa rýchlo a falošne rozlúčiť, vedel, že Petrovi nemôže veriť, no ten ho zastavil. „Počkaj ty debil. Vybehneš tu na mňa s kadejakými podozreniami, mňa to rozčúli a zabudnem ti povedať to najdôležitejšie. Hovoril som s právnym. Ten zákaz. Napadli sme ho na súde a rozbehli okolo toho poriadny kolotoč. Vyzerá to tak, že už zajtra by mali zákaz stiahnuť späť. Navyše máme šancu dostať slušné odškodné,. Z čoho by si zaiste dostal za to, čím prechádzaš patričný diel.“

Félix tento krát reagoval o čosi úprimnejšie. Bol rád, že sa už tieň, ktorý na jeho úrad a myšlienky uvrhli úrady čoskoro rozplynie. Pocity mal zmiešané. Zrušenie zákazu činnosti určite pomohlo jeho egu, no svedomie s dôverou v samého seba ostali podlomené. Vo vyšetrovaní podozrivých okolností prípadov neplánoval prestať, práve naopak. Pochopil, že tam niečo smrdí. Vyšetroval aj seba samého. Akoby cítil, že sa blíži koniec a keď má raz skončiť, tak aspoň s čistým štítom, nech to stojí, čo to stojí.

 

---