Gerda

Zráža sa dych v jaskynnom šere

ľadová kráľovná závoj si dáva

korunku z kryštáľu do rúk už berie

priehľadným žezlom nad pláňou máva

 

On s čriepkom v oku, nečaká na nič

a hľadiac do seba, necíti samotu

zavretý predo mnou do chladných hraníc

 

brodím sa pomali za brázdou v snehu

ledva sa vlečiem na tvár už padám

cítim len na lícach bodavú nehu

smeje sa nadomnou bezcitná madam

 

On s čriepkom v oku, nečaká už nič viac

a hľadiac do seba, necíti samotu

väznený pred svetom v ľadových hraniciach

 

každý deň nosím plášť utkaný z chladu

narážam do tých stien tesaných z ľadu

tí ktorých hľadám sú na druhej strane

skúšala som kričať no bolo to márne

---