Dokonalý plán 0-9

-0-

 

sobota, 02.07.

 

Bola teplá noc. Vôbec nebolo nič zvláštne na tom, že sú dve hodiny v noci a teplomer ukazuje takmer 25 stupňov Celzia. Cez deň sa teploty šplhali k tridsiatimsiedmim stupňom a boli už aj dni, kedy bolo takmer štyridsať. Takéto tropické dni pretrvávali už druhý týždeň.

Najviac sa počasiu tešili deti, ktorým skončila škola a pred sebou mali dva mesiace prázdnin. Žiadne učenie, úlohy, nudné a únavné vysedávanie v školských laviciach. Začínajú však dva mesiace starostí rodičov, kam s deťmi, kým oni budú v práci. V tomto období nastupujú na plný úväzok babky a dedkovia, letné tábory a v nutných prípadoch aj opatrovateľky. Niektoré rodiny spolu vyrazia na dovolenku k moru, iné do Tatier. Ostatní ostávajú doma.

To plánoval toto leto aj muž, ktorý sa potácal po nočnej Cintorínskej ulici. Cesta aj chodníky boli dobre osvetlené, z neďalekého podniku bolo počuť hlučných hostí. Terasa vonku bola plná, inak to nebolo isto ani dnu. V baroch a puboch prevažovali mladí ľudia. Nevšímali si nič okolo seba. Boli zabratí do rozhovoru, chlastu, hrdinských rečí o tom, kto koho na konci roka pretiahol a opäť do chlastu.

Prešiel okolo podniku po chodníku z druhej strany cesty. Už i tak ho bolo menej vidieť, keďže pozdĺž chodníku stáli autá. Bol mierne predklonený, jednou rukou si držal brucho, ktoré ho neznesiteľne bolelo a druhou rukou sa opieral o steny budov. Na hlave mal hlbokú ranu, z ktorej mu tiekla krv. Cítil jej železitú chuť. Pripomenula mu detstvo. Vtedy mnohokrát cítil túto chuť, keď mu nešlo zastaviť krvácanie z nosa. Stačilo, keď sa jemne udrel pri futbale na ihrisku alebo na telesnej výchove a tmavočervená hustá tekutina sa mu rynula z nosa ako vodopád. Časom sa naučil, ako krvácanie zastaviť. Naučila ho to jedna učiteľka na základnej škole, keď sa mu raz tak zase spustilo krvácanie.

Podišla k nemu k umývadlu, nad ktorým sa skláňal a poradila mu, aby sa vysmŕkal.

„Musíš dostať von hlien, z ktorého ti tečie krv,“ vravela. Doteraz nikdy nič také nepočul. Všetci mu vraveli, aby si na koreň nosa a za krk kládol studené obklady. To aj robil. Nepomáhalo. Takmer nikdy to nepomohlo, no aj tak to robil. Všetci to radili. Vtedy mal jedenásť rokov.

Niekedy, keď sa skláňal nad umývadlom už pridlho, z toaletného papiera odtrhol kúsok pásika, zruloval ho a zasunul do nosnej dierky. Ucpal otvor. V zrkadle videl, ako sa toaleťák sfarbuje dočervena.

„Poriadne sa vysmŕkaj,“ zopakovala učiteľka. Urobil tak. „Ešte.“ Znovu smŕkal. Účinná metóda. Pomohlo to. Odvtedy už nerobil žiadne studené obklady ani rolky z toaleťáku. Smŕkal.

Dnes to ale nepôjde. Nos má pravdepodobne zlomený. V lepšom prípade narazený, ale tak, že keby sa ho čo i len dotkol, asi by omdlel od bolesti.

Zastal na rohu dvoch ulíc. Od podniku sa už vzdialil natoľko, že k nemu nedoliehali žiadne zvuky zabávajúcej sa mládeže. Alebo ich len nevnímal. Bolo mu to jedno. Rukou sa opieral o rohovú budovu a nevedel, ktorým smerom pôjde. Namáhavo sa pozrel vľavo a vpravo. Musel otočiť celé telo, pretože hlavou mohol hýbať len s ťažkosťami. Bolesť v krku mu vyrážala do chrbtice, akoby mu akýsi čínsky ľudový liečiteľ pichal dlhočizné a hrubé ihly priamo do chrbta. Vlastne nie. Pichá mu ich do krku a do tela ich zasúva pozdĺž celej chrbtice. Neznesiteľná bolesť.

Vybral sa vľavo. Nevedel prečo, niekde skrátka ísť musel. Nevedel sa dobre zorientovať, kde sa nachádza. Jedno oko mal napuchnuté a privreté natoľko, že ním vôbec nevidel. Druhé oko mal v poriadku, aspoň tak si to myslel, no neustále mu slzilo a cez slzy toho veľa nevidel.

Obrazy, ktoré sa pred ním mihali, boli rozmazané a neúplné. Mali rýchle pohyby a kým dokázal rozonať, čo pred ním je, bolo to preč. Jediné, čo registroval, bolo občas okoloidúce auto. Našťastie, uši mal v poriadku. Aspoň tie.

Myšlienkami pohrúžený do posledných dní sa dostal opäť na roh ulice. Mal pred sebou väčšiu križovatku ako bola tá, na ktorej bol pred chvíľou. Vedel, že nesmie ísť doľava, pretože sa bude vracať. Musel teda prejsť na druhú stranu cesty, a to znamenalo, že sa musí zaobísť bez steny domu, ktorá mu poskytovala stabilitu a ako taký posun vpred. Nebol si istý, či to s narazeným kolenom zvládne. Doteraz šiel tak, že na zranenú nohu nedošlapoval a opieral sa o domy. Keď to skúsil, v kolene ho smrteľne pichlo a noha sa mu podlomila. Nedokázal na nej niesť váhu celého tela. Preskákať však na zdravej nohe neprichádzalo do úvahy.

Keď prechádzal cez cestu, pozeral si na topánky. Nemohol dostatočne zdvihnúť hlavu, no podľa ticha usúdil, že žiadne auto na blízku nie je. Cez cestu prechádzal celú večnosť. Zakaždým, keď stúpol na špičku ľavej nohy, myslel si, že spadne na zem a už sa nikdy nepostaví. Zomrie na bolesť v kolene.

 Keď sa dostal opäť na chodník, s námahou zistil, že sa nachádza na Dunajskej ulici. Konečne vedel, kde je. Bol natoľko unavený, že sa oprel chrbátom o stenu a veľmi pomaly sa zosunul na zem. Nebolo mu zima, sedel na chodníku a vnímal všetky bolesti, ktoré sa v ňom striedali. Akoby sa pretekali, ktorá mu uštedrí väčšiu bolesť. Keď sa nevedeli dohodnúť, udreli naraz. To sa stalo viackrát. Nevedel, čo ho bolí viac. Od toho bolesti sú, aby robili bolesť.

V duchu sa pousmial nad hlúposťami, ktoré mu teraz napadali. Onedlho bol znovu v realite. Videl sa v uličke so starými zelenými stánkami. Boli zavreté. Cez deň tam chodia predávať zeleninu a kvety starenky a Maďari. Teda Slováci, ale hovoriaci po maďarsky. Bolo mu to jedno.

Boli tam okrem neho ešte dvaja muži. Nevidel im dobre do tváre, najmä jednému z nich. Nevedel sa dobre rozpamätať, čo sa presne stalo, hoci od tej chvíle ubehla len hodina. Marilo sa mu, že sa tam strieľalo. A potom ho niekto poriadne zmlátil. Nedokázal sa brániť. Údery prichádzali zo všetkých strán a boli mierené presne. Každý zasiahol správne miesto, ani jeden neminul cieľ. Rukami sa snažil kryť si hlavu. Vtedy dostával rany do brucha a chrbtice. Keď si od bolesti kryl brucho, úder pocítil na hlave.

Zrazu sa ocitol na zemi. Preletel asi dva metre a ľavou nohou sa udrel o jeden zo zelených stánkov. Prešla ním neznesiteľná bolesť. Zvíjal sa na zemi plnej cigaretových ohorkov, keď matne rozoznával nohy, ktoré sa k nemu približovali.

Ďalší úder. Tento raz do brucha a ďalší o niečo nižšie. Mal pocit, že semeníky cíti až v hrdle. Skríkol, prvý raz od začatia konca. Lebo inak toto všetko nemohlo dopadnúť, len koncom. Ubije ho na smrť. Zomrie.

Keď mal pocit, že už ho bolí všetko a nezačína nič iné, pretože už nemá čo, niečo ho zdrapilo za vlasy a ťahalo hore. Ťažkopádne sa postavil opierajúc sa o stánok, ktorý mu narazil nohu v kolene. Nemal sa ako vyrovnať, každý pohyb ho bolel a prv, než si mohol čokoľvek uvedomiť, niečo nové, tvrdé a chladné ho udrelo do čela. Pred očami na okamih uvidel ostré svetlo, záblesk, ktorý sa vzápätí zmenil na nepreniknuteľnú tmu. Koniec. Vtedy nastal koniec. Aspoň si to myslel.

Keď sa prebral, útočník bol preč. Nevedel, ako dlho ležal v bezvedomí. Nabral posledné zvyšky síl, postavil sa podopierajúc sa zeleného stánku. Ledva videl, no matne rozoznával svoje auto pár metrov od neho. Zadné dvere boli otvorené. Niekde tam ho nechal. Nevládal šoférovať a ani nemohol. Nemal na výber. Urobil všetko, čo mal urobiť. V jeho aute na zadnom sedadle ležal mŕtvy muž, ktorého nikdy predtým nevidel. Nepoznal ho a nič proti nemu nemal. Napriek tomu ležal na zadnom sedadle jeho auta s prestrelenou hlavou. Cez otvorené dvere mu vytŕčali von nohy. Jediná guľka priamo pod ľavé oko urobila svoju prácu. Na to bola stvorená. Jednorázovka. Zastrelil ho.

 

 

 

-1-

 

pondelok, 27.06.

 

„Po tom, čo sa podarilo strojárskemu gigantu Interstroj minulý mesiac získať väčšinový podiel najväčšieho konkurenta SZ Považie, včera získal lukratívne pozemky na periférii Trnavy. Spoločnosť plánuje výstavbu nových hál, v ktorých by sa podľa našich informácií mali vyrábať súčiastky pre automobilový priemysel. Či budú dodávať výrobky pre všetky tri automobilky na Slovensku, sa nám zistiť nepodarilo. Už teraz však je isté, že nové výrobné haly poskytnú Trnave viac ako dvetisíc pracovných miest. Viac informácií vám prinesieme...“

„To sa nedá počúvať!“ zamrmlal vyšetrovateľ na kriminálke a vypol rádio. „Dvetisíc ľuďom dajú almužnu a pritom zarábajú denne milióny!“

„Že sa na to nevykašleš,“ bez záujmu odvetil jeho kolega a neprestal lúštiť krížovku. „Napokon, nedostávajú zase až takú almužnu. V automobilkách sú predsa dobre platení, či nie?“ Kolega na poznámku nereagoval. Mykol plecom len tak pre seba a naďalej pozeral von oknom a okolo seba.

 Kým starší z dvojice, Andrej Strmina, bol skôr strednej postavy, mierne prešedivený s miernymi kútmi po bokoch, mladší, Patrik Šejba, bol vysoký atlét s čiernymi pestovanými vlasmi.

Spolu pracovali tri roky, odkedy Patrik nastúpil na oddelenie a Andrej ho dostal ako partnera. Pracovali takto tri roky, vyriešili spolu niekoľko brutálnych vrážd, ale pomáhali aj pri únosoch. Patrik nadobudol po Andrejovom boku mnoho praktických výhod, ktoré skrátka policajt nadobudne v praxi. V školách vám také veci nepovedia. Po troch spoločných rokoch pôsobenia mal Andrej pred preložením. Jeho žena dostala lukratívne miesto v Košiciach a Andrejovi schválili žiadosť o preloženie. Poslednú službu mali spoločne včera, v tento deň bol Andrej v práci len zo zvyku. Možno mu bolo ľúto, že odchádza a chcel ten čas oddialiť. Ani jeden o tom nahlas nehovoril, no vedeli, že si budú chýbať.

„Jasné, niekomu sa žije,“ utrúsil Andrej znovu poznámku.

„A ty nemáš dosť? Nežiješ si zle, schopné auto ty aj žena, deti v súkromnej škole. Videl som ten tvoj nový barák, čo si kúpil. Nesťažuj sa stále, dobre?“

„No dobre, dobre, ale je mi zle, keď počúvam tie hovadiny, čo dávajú v telke a v rádiu.“

„Tak to nepočúvaj. A je to,“ povedal Patrik akoby pre seba.

„Čo, je to?“

„Riešenie vylúštené, pošlem to a možno vyhrám dvadsať eur.“

„Niekto dvadsať eur, niekto dvadsať melónov.“

„Daj mi s tým už pokoj, už sa to vážne nedá počúvať,“ a prsty si strčil do oboch uší. V prípade, že by chcel Andrej ešte niečo hovoriť, začal Patrik vydávať prapodivné zvuky, aby jeho hlas prekričal.

„Čo to tu stvárate?“ ozvalo sa pri dverách. Patrik nič nepočul, lebo ešte stále mal prsty v ušiach a zvuky ako z pravej džungle naberali na intenzite. Aby ešte viac ukázal, ako má kolegove reči na háku, začal poskakovať z nohy na nohu. Andrej sedel pri svojom stole a s úplnou vážnosťou ho pozoroval. Patrika jeho vlastné kreácie začali náramne baviť a z tranzu ho prebralo až potľapkanie po ramene. „Mal by si sa vrátiť do škôlky, Paťo,“ familiárne ho oslovil nadriadený, Ján Homér. Bol to silný chlap v staršom veku. Medzi policajtmi prežil celý život a bol to jeho druhý domov. Druhá manželka. Kolegovia a podriadení ho mali radi, bol férový a vždy sa svojich zastal, keď bolo treba. Na druhú stranu, vedel aj nakričať či pokarhať. Väčšinou však prešľapy ostatných riešil ústnym dohovorom. „No nepozeraj tak na mňa, keby si sa videl, súhlasil by si so mnou. Poď do mojej kancelárie,“ a palcom spoza ramena ukázal akoby smer, kadiaľ má Patrik ísť. „A ty, Aďo, čo tu ešte robíš? Zajtra sa sťahuješ a tu si včera skončil. Alebo sme ti už cez noc začali chýbať?“ a aby zdôraznil význam slov, priložil si dlaň na srdce. Obaja sa zasmiali a podali si ruky. „Vypadni už domov.“ Andrej stále počul šéfove slová a myslel na to, že si nadriadený ani neuvedomil, akú pravdu povedal. Už teraz mu tam všetko chýbalo. Neustály ruch na chodbách, vyzváňanie telefónov z vedľajších kancelárií, tváre, ktoré stretal denodenne. Áno, toto všetko bude znova, ale cudzie. Niekde inde. Bolo mu to ľúto. Poslednýkrát si obzrel kanceláriu, zatvoril dvere a odišiel.

V kancelárii Homéra sedela mladá žena. Patrik pri pohľade na ňu hneď spozornel. V hlave sa mu miešalo množstvo myšlienok, čo sa bude diať. Prečo si ho sem zavolal? A prečo je tu ona? Kto to vlastne je? Nevedel však na nič rozumné prísť, preto sa od toho oslobodil a len tak sedel v kresle a jedným okom nenápadne pozoroval ženu po jeho ľavici. Mala čierny kostým so sukňou. Nohy preložené jedna cez druhú a Patrikovi skĺzli oči na jej odhalené koleno. Hoci ho mierne zakrývali tmavé silónky, nič to nemenilo na tom, že nevedel odtrhnúť od nej oči. Z iného sveta ho prebral až príchod nadriadeného. „Predstavím vás. Lucia Pavlinská, nová vyšetrovateľka u nás, Patrik Šejba. Lucia nastúpila ku kriminálke len pred pol rokom. Vyžiadal som si ju k nám na oddelenie. Budete pracovať spolu.“ Patrik vypleštil oči, zmätene pozrel na budúcu kolegyňu, potom na šéfa. Akoby mu ktosi vyrazil dych úderom do hrude. Lapal po vzduchu a v duchu si opakoval slová, ktoré pred chvíľou počul. „Viem, viem,“ zdvihol ruky hore Homér akoby na obranu. „Si tu len tri roky, ale máš dosť skúseností.“

„Ďakujem za dôveru, no napriek tomu...“

„Žiadne napriek tomu,“ ráznym tónom skočil do reči Patrikovi Homér. „Pozri, takto som rozhodol a schválili mi to aj hore. Skončil som.“ Obrátil sa na Luciu, ktorá bez slova sedela v kresle vedľa Patrika. „Kanceláriu budete mať spolu,“ pozrel na Luciu, „vaše miesto bude po Aďovi, teda po Andrejovi Strminovi, ktorý bol preložený.“ Lucia pokývala hlavou na znak súhlasu a pozrela na Patrika, ktorý bol stále ako obarený. „Môžete ísť,“ povedal Homér, postavil sa a podal novej vyšetrovateľke ruku. „Držím vám palce v práci a želám vám, aby sa vám u nás páčilo. Ak by ste hocičo potrebovali, môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť.“ Nebol z nej hotový ako Patrik zo začiatku. Ján Homér bol profesionál a svoju prácu sa snažil vykonávať najlepšie ako vedel.

Svoju robotu miloval ale aj svoju ženu miloval. Nikdy nemali deti, lekári odporúčali rôzne metódy a postupy od tabletiek cez injekcie až po umelé oplodnenie. Nič nevyšlo. Po niekoľkoročnom úsilí to Homérovci vzdali. Zmierili sa s tým, že ostanú len oni dvaja a začali si viac seba samých všímať a užívať si život. Viac sa netrápili. Cestovali, keď im to práca dovolila,  navštevovali sa s priateľmi alebo si zašli na večeru či do kina.

Patrik bol zvyšok dňa mimo zmyslov. Nevedel sa zmieriť s tým, že nebude pracovať sám. Viac sa však šéfovi neodvážil oponovať. Novú parťáčku síce vnímal, musel, ale už sa tešil domov. Musí to všetko predýchať.

Lucii ukázal oddelenie, predstavil ju niektorým ostatným kolegom, ktorých stretli na chodbách a zobral ju na obed do neďalekej reštaurácie. Bolo to čisto len zo zdvorilosti, nemal v úmysle sa jej páčiť. Usúdil, že obed v príjemnom prostredí bude lepší ako na oddelení medzi policajtmi. Každý by si ju premeriaval oddola až hore, šírili by sa šuškania. Nebola jediná žena, ktorá tam pracovala, ale bola nová a nesmierne príťažlivá. Patrik by si ju skôr vedel predstaviť vo filme alebo na módnych mólach. Rozmýšľal nad tým, prečo sa takáto žena rozhodne pre policajnú kariéru.

Počas obeda utrúsili len zopár slov. Popriali si dobrú chuť a prípitok Patrik venoval Lucii. Zablahoželal jej k novej práci a poprial pevné nervy. Celý čas rozmýšľal nad tým, ako sa tešil, že bude pracovať sám. Aspoň chvíľu. Nie je zvykom, že vyšetrovateľ vrážd pracuje sám, ale občas bola aj výnimka. Po preložení Andreja Strminu nebol na oddelení nikto služobne starší, než je Patrik, kto by nemal partnera. Navyše Patrik nebol natoľko skúsený a tak dlho vo výkone, aby dostal zelenáča. Očividne sa dali výnimky robiť aj v tomto smere.

„Chutí vám to?“ prelomil mlčanie Patrik.

„Celkom sa to dá, ďakujem.“

„Lebo mne vôbec,“ a zašmrnil nosom nad tanierom. „Ani som sa nerozlúčil s Aďom.“

„To mi je ľúto, ale veď neodchádza na druhú stranu sveta. Lietadlom ste tam za pol hodiny,“ snažila sa Patrika rozptýliť a priviesť na lepšie myšlienky.

„Nelietam lietadlom,“ odsekol.

„Prepáčte, asi som mala vaše pozvanie odmietnuť.“

„Ale nie, som rád, že ste ho prijali. Ja len, prepáčte, vy máte veľký deň a ja vám ho takto kazím.“

„Je to deň ako každý iný. Radšej sme si mohli dať len niekde na ulici hot dog.“

„No tak nabudúce,“ usmial sa Patrik. Cítil sa už trocha lepšie. Rozhovor mu pomohol, no stále sa nevedel zmieriť s tým, že musí mať partnerku.

Poobede sa vrátili do kancelárie, Patrik mal plný stôl papierov a Lucia si chcela vybaliť svoje veci. Stoly mali postavené tak, aby sedeli k sebe čelom. Každý mal vlastný počítač a telefón s klapkou. S Andrejom mu to tak vyhovovalo. Robili na seba opičky a stále sa navzájom podpichovali. Zavše po ňom Andrej hodil papier zchuchlaný do guličky, na čo Patrik paľbu opätoval. Nielenže takéto rozptýlenia s Luciou nemohol očakávať, no už len to, že na neho videla, ho znervózňovalo. Mal pocit, že ho stále sleduje a miestami na ňu mrkol okom. Vždy, keď tak urobil, kolegyňa bola niečím zamestnaná a Patrika si vôbec nevšímala.

Robila si poriadok na stole, obzerala si kanceláriu, niečo robila pri počítači alebo študovala vnútorné pokyny a nariadenia, ktoré dostala ráno od Homéra. Komunikácia z obeda nepokračovala a v kancelárii vládlo ticho až do konca pracovného dňa. Pri odchode sa len pozdravili, popriali pekný zvyšok dňa a so slovami Patrika, že sa zajtra uvidia, každý nasadol do svojho auta a odišiel iným smerom.

 

 

 

-2-

 

V tú noc, v tridsať kilometrov vzdialenej chatovej oblasti sedel muž na plastovej stoličke na terase. Vonku bolo príjemne, neskorý večer bol teplý. Vedľa seba na stole mal v plechovke pivo. Nebolo prvé, do koša už vyhodil štyri také isté. V chatke mal tmu. Nemal rád príliš svetla a lepšie sa cítil v úzadí. Vonku tiež nebolo veľa svetla, len mesiac čo sa odrážal od hladiny jazera vzdialeného asi tridsať metrov od chaty. Všade naokolo borovicové stromy vytvárali príjemný tieň a chránili neho aj všetko ostatné, čo nemalo byť vidieť. Vedel by si predstaviť aj väčšiu tmu, keby bol mesiac v nove, no s tým si poradiť nevedel. Jediná možnosť bola len niekoľko dní čakať. Ale na to nemá už čas. Škoda, ale inak sa to zariadiť nedalo. Taká šanca sa mu už nemusí naskytnúť.

S myšlienkami pozeral na nehybnú hladinu vody a bol pokojný. V diaľke okolo seba počul lesné zvuky vtákov a občas skočila ryba a v tichu hlasno voda zažblnkotala. Kruhy, ktoré sa vytvorili, zväčšovali svoje rozmery ako epidémia, ktorá sa šíri krajinou. Zanikli.

Pohrúžený do myšlienok si ani neuvedomil, že sprava prichádzajú zvuky. Zneistel. Dve mladé dievčatá boli na prechádzke so psami. Šli po lesnom chodníčku len niekoľko metrov od jeho chaty. V duchu zahrešil. Ostal sedieť na stoličke a ani sa nepohol. Jedno z dievčat, blondína, mala na vôdzke mladého nemeckého ovčiaka. Stále ju ťahal dopredu a ona vždy mykla vôdzkou a psa skrotila. Druhá, bruneta, držala prázdnu vôdzku v ruke. Nie, držala tri. Dobre videl, traja psi pobehovali okolo nich a pripútaný ovčiak chcel s nimi. Jeden bol malý jazvečík, to videl dobre ale tých dvoch nevedel v tej tme dobre identifikovať. Vydýchol si, keď prešli bez toho, aby si ho všimli. Ešte viac bol tomu rád vtedy, keď sa otočil a za sebou videl otvorené dvere do chatky. Dobre, že nesvietil. Nikdy nesvietil. Dával si pozor. Musel všetky tie veci v chate poodnášať do pivnice. Dnes to urobí. Už musel, nebol čas nazvyš. Predtým si však chcel ešte posedieť. Otvoril ďalšie pivo a ďalej si vychutnával ticho okolo seba.

Po chvíli sa pristihol, ako sa mu zatvárajú oči a hlava mu klesala na hrudník.  Reflexne ju vždy zdvihol ale bola už príliš ťažká na to, aby jej vzdoroval. Prebral sa, zobral plechovku zo stola a potriasol ňou. Zvyšok piva na dne zažblnkotalo. Vylial ho do piesku vedľa schodov a plechovku hodil medzi ostatné do koša. Sáčok bol už plný, zviazal ho a položil na schody. Zajtra ho hodí do kontajnera v dedine. Dnes však ešte nejde spať. Musí urobiť poriadok v chate. Všetky veci bolo treba poodnášať do pivnice. Stačilo len málo a dve dievčatá by ho videli.

Zatvoril dvere, zamkol zvnútra a skontroloval obločnice. Uistil sa, že sú dobre zatvorené. Takto do chatky nikto nevidel a z nej nepreniklo žiadne svetlo.  Nerobil to rád, ale musel rozsvietiť. Zapol malú nočnú lampičku nad posteľou. Robila svetlo len na malú plochu podľa toho, kam bola namierená. Teraz svietila priamo dolu. Všade okolo tancovali tiene a hrali úžasné divadlo. Tmavšie, svetlejšie, väčšie či menšie, natiahnuté po celom priestore. Iné celkom krátke. Mihotali sa takto jeden cez druhý podľa toho, ako sa pred svetlom hýbal pri upratovaní.

Trvalo asi pol hodiny, kým dal všetko tak, ako si predstavoval. Pivnicu dobre zatvoril, zhasol lampičku a ľahol si do postele. Neprezliekol sa. Bol na to príliš unavený a ospalý. Stiahol zo seba len nohavice a ponožky, vyzliekol si tričko a šmaril ho kdesi do kúta. Hodiny na mobile ukazovali takmer dve. Skontroloval, či má vypnuté zvuky. Nepotreboval ani zapnúť budík, vždy sa zobudil sám, kedy potreboval. Akoby mal v sebe zabudovaný budík, ktorý sa automaticky nastaví na príslušnú hodinu vstávania.

V mysli si prechádzal plán od začiatku až po koniec. Nevynechal žiadny detail. Nesmie nikde urobiť ani najmenšiu chybu. Teraz bol najlepší čas vykonať svoj plán. Plán odplaty, pomsty, úľavy. Už nemohol cúvnuť. Viac na to nemyslel, zatvoril oči a snažil sa zaspať. Zajtra začína.

-3-

 

                                           

utorok, 28.06.

 

 

„Dojedli ste?“ spýtal sa otec svojich dvoch synov. „No ja žasnem. Je preč pol ôsmej a mladí páni sa len chystajú raňajkovať. Šofér už čaká vonku, tak si to zoberte so sebou, lebo nestihnete školu,“ prísnym tónom zavelil otec. Deti ho mali radi, no vadilo im, že ich nepočúva a stále si vraví svoje. Ako v to ráno. Opakoval stále dokola, aby si pohli. Akoby mu nevraveli minulý týždeň, že idú do Viedne na školský výlet. Odchod od školy je až o pol desiatej. Dá si to vôbec vysvetliť?

„Oci, nič sa neboj. Dnes ideme predsa do zoologickej záhrady, pamätáš?“

„Do zoo?“ čudoval sa.

„Áno, do Rakúska. Prečo by sme podľa teba pýtali tie peniaze pred týždňom?“

„Myslel som si, že chcete ísť na zmrzlinu, alebo také niečo.“

„Za päťdesiat eur?“ zabávali sa na ňom chalani.

„No dobre, dobre, zabudol som na to. Lenže ja už budem musieť ísť, takže...“

„Takže už choď. Nič sa neboj. A auto na nás nemusí čakať, sme dohodnutí s Lukášovým tatkom. Odvezie nás všetkých. O deviatej máme byť u neho,“ uisťovali otca.

„V poriadku, tak ja letím, mám dôležité stretnutie v Trnave.“

„To pre tie nové haly?“

„Presne tak,“ usmial sa otec nad pozornosťou svojich detí. „Ale nič sa nebojte, ak náhodou plánujete blicovať a vynechať tú Viedeň, máte smolu. Zavolám Lukášovmu tatkovi a poviem mu, že keď vás vysadí pri škole, nech mi zavolá,“ so zdvihnutým prstom a humorom v hlase dodal. Chalani na neho zagánili, na čo im otec odpovedal vyplazením jazyka. „A porobte veľa fotiek, som na to zvedavý. Večer porozprávate.“ Skočil do kuchyne pozdraviť upratovačku a odišiel. Nemal veľký dom, ani nie je pravda, že by sa mu nechcelo upratovať, ale odkedy mu zomrela manželka pri dopravnej nehode, nestíhal takmer nič. V práci bol dlho do večera. Vyčítal si, že má málo času na deti. Dnes im sľúbil, že sa večer porozprávajú o ich výlete a plánoval to dodržať. Príde domov skôr.

Nebál sa o nich. Peter mal deväť rokov. Bol blondiak po matke, mal jej úzky nos a modré oči. Veľmi obdivoval svojho brata Janka za to, že sa o neho staral, keď im mamička zomrela a otec bol v práci. Hrali sa spolu, keď prišli zo školy, pozerali rozprávky, chodili von za kamarátmi. Tiež mali spoločnú školu, takže každé ráno a poobedie mali spoločnú cestu. Trávili spolu všetok voľný čas. Nikdy sa nepobili ani nepohádali. Vyskytli sa drobné šarvátky, nezhody, ale vždy to bola len drobná malichernosť, ktorej nedovolili prerásť v niečo väčšie.

Mali aj opatrovateľku, ktorú otec našiel cez inzerát, aby neboli sami doma, no v podstate ju vôbec nepotrebovali. Janko bol o päť rokov starší. Bol z neho už mládenec, minimálne v očiach brata, pretože končil na základnej škole a prijali ho na gymnázium. Aj vo svojom veku si Peter uvedomoval, že už nebudú spolu tráviť toľko času. Každý bude v inej škole, iné povinnosti, noví kamaráti. I preto poprosil pani učiteľku, či by mohol ísť brat s nimi na výlet. Súhlasila aj Jankova triedna, a tak ich čakal parádny deň.

Otec už netrpezlivo vyčkával svojho vodiča pred domom na ulici. Nemal to vo zvyku, vždy ho čakal doma a jeho služobné auto s osobným vodičom, ktorému platil viac než dobre, vždy prišlo načas. Možno je len nervózny, pretože ide o veľký projekt.

Upratovačka sa presunula z kuchyne na poschodie. Ako zvyčajne povysáva, utrie prach a prevlečie bielizeň. Pred odchodom ešte vyvetrá izby a zatiaľ popolieva kvety. Bola práve v detskej izbe, keď odchádzali z domu. Zaželala im pekný deň cez otvorené okno a zakývali si. Ich otec ešte stále čakal na auto pred domom. V jednej ruke kufrík, v druhej mobil neustále pritisnutý na uchu. Vodič nedvíhal. Kde môže toľko trčať? Toto sa mu nestáva.

Deti sa s otcom pozdravili, prekvapené, že ešte stále je tam. Naznačil im, aby šli, nech nezmeškajú autobus.  Lukáš, Petrov spolužiak, býval tri ulice od nich opačným smerom, než chodia do školy.

 Cestou šli stále po chodníku. Prechádzali okolo rodinných domov, z ktorých jeden bol väčší než druhý. V tejto časti bývali len podnikatelia, herci, športovci ba i politici. Áut na ceste bolo minimum, málokedy sem zavítal niekto, kto tu nebýval. Asi po päťdesiatich metroch prišli na koniec ich ulice, ktorú križovala ďalšia. Obzreli sa a v diaľke stále videli otca. Zdal sa im čoraz nervóznejší. Pokračovali ďalšou ulicou, ktorá sa nevymykala od tej ich. Honosné domy jeden vedľa druhého. Prešli cez priechod pre chodcov, hoci to nebolo treba. Vidieť bolo na obe strany dobre a ani nepočuli žiadne prichádzajúce auto. Cestou sa rozprávali, kto chce aké zvieratko vidieť. Peter sa tešil na slony, zatiaľ čo Janko nemohol obísť medvede. Mali dobrú náladu a cesta im rýchlo ubiehala. Mali prejsť ešte cez malý parčík, ktorý oddeľoval ulicu, po ktorej práve išli od ulice, kde býval Lukáš.

Rozlohou malý, no zeleňou veľký park spríjemňoval tunajším obyvateľom život. Poskytoval príjemné posedenie na lavičkách v tieni počas horúcich letných dní alebo slúžil ako priestor pre venčenie psov. Na každom kroku stál kôš pre psie exkrementy a na zemi sa skutočne žiadne nenachádzali. Hustota stromov a kríkov tiež poskytovala súkromie pre mladých ľudí, ktorí sa chceli venovať len sebe. Stred parku označovala malá fontána v strede so sochou slovenského znaku, dvojkríža na trojvrší.

Práve prechádzali cez park, keď si Ján uvedomil, že sú v ňom sami. Žiadny psíčkar, zaľúbenci, len oni. Bolo už takmer deväť hodín a všetci už sedeli v škole alebo boli dávno v práci. Vyľudnenosť parku bola pochopiteľná. V hustej zeleni si však len ťažko mohli všimnúť opodiaľ kľačiaceho dedka pri svojom psovi.

 

Lukáš už čakal pred domom. Plný očakávania z výletu donútil otca vytiahnuť auto z garáže skôr, aby sa neskôr nemuseli zdržovať, keď prídu Peter s Janom. Otec musel krotiť synove nadšenie. Vysvetľoval mu, že sa nemusí báť, autobus ich počká. Nedajú mu ani šancu odísť bez nich, lebo prídu ku škole včas. Autom tam budú za desať minút. Vyraziť chceli o deviatej, aby pani učiteľkám dopriali dostatok času pre pokyny deťom. Deviata hodina sa blížila a Lukáš už desať minút stepoval pred domom. Vyhliadal kamarátov, ktorí by sa mali každú chvíľu objaviť spoza zákruty.

„Ocko, môžem im ísť naproti?“ zakričal smerom do domu.

„Nie, počkaj ich pri aute,“ ozvalo sa rázne z kuchyne. Na poslednú chvíľu chystal ešte jeden chlieb synovi na cestu. Domnieval sa, že mu včera večer urobil málo. „Hneď som tam a pôjdeme,“ zakričal smerom na ulicu a dával všetky ingrediencie na svoje miesto.

„Nie, ešte nie, ešte neprišli Peťo s Janom,“ protestoval Lukáš.

„Jasne, že ich počkáme,“ a pozrel na hodinky, ktoré ukazovali deväť nula dva. „Kým to tu upracem, prídu,“ ubezpečoval syna. Konečne sa obliekol, zamkol dvere aj bránu na dvor. „Tu máš ešte jeden chlieb. Keď ho nezješ, prines domov, nieže ho vyhodíš.“

„Nemaj boja, oci,“ odvetil neprítomne a nespustil oči zo zákruty na konci ulice.

„Ja nemám boja, len mám strach,“ dodal otec s úsmevom a nasadol do auta.

„Ešte nie, oci, veď tu ešte nie sú“!

„Sadaj, pôjdeme im naproti. Chceli sme vyraziť pred desiatimi minútami, mali by sme už ísť.“ Lukáš naskočil do auta. „Sadni si dopredu, nebudete sa tam vzadu tlačiť traja.

„Júj, fakt môžem? Paráda!“ tešil sa Lukáš a bleskovo si presadol na miesto spolujazdca.

„Nezabudol si na nič?“ spýtal sa otec. Lukáš nechápavo pozrel smerom k domu, potom na otca a rozmýšľal, o čom to hovorí. Nerád by si zabudol fotoaparát, no bol si istý, že ho dával včera večer do ruksaku. „Daj si pás,“ ozrejmil mu otec.

„Aha, no jasne, ako dospelák.“

„To si píš, ako dospelák,“ a naštartoval. Vyhodil smerovky vľavo, hoci pôvodne chcel ísť rovno. Vyhol by sa tak úzkym uličkám plným spomaľovačov. Šiel pomaly, aby náhodou neprehliadli so synom bratov Schmidtovcov. Na stopke zastavil dlhšie, ako bolo potrebné a obhliadal sa, či ich niekde neuvidí. V duchu premýšľal, kde sa mohli tak dlho zdržať. Možno si to nakoniec rozmysleli a zobral ich ich otec. Alebo sa odviezli osobným vodičom. Prečo by ale nedali Lukášovi vedieť, nech na nich nečaká? Začínal sa znepokojovať. Celé sa to isto nejako logicky vysvetlí. Snažil sa nedať svoj nepokoj pred synom najavo. Nemusel, Lukáš sám vycítil, že niečo nie je v poriadku. Dávno by ich museli stretnúť po ceste.

Minuli malý parčík s hustou zeleňou a zabočili na ulicu, kde bývali Schmidtovci. Keď ich nestretli až po ich dom, Uličný zastavil na krajnici. „Počkaj ma v aute“, povedal synovi a vystúpil. Peter Schmidt už pred domom nebol. Vodič prišiel o niečo neskôr, zdržala ho dopravná nehoda a nedalo sa už obrátiť. Ubezpečil šéfa, že do Trnavy prídu včas.

Uličný zazvonil pri bránke a dúfal, že sa ozve niektorý chlapec a bude nervózny, lebo si narýchlo robia ešte desiatu alebo jeden z nich musel ešte bežať na toaletu. Nič z toho sa nepotvrdilo. Zazvonil ešte raz a zvonček podržal dlhšie. Možno zaspali a nepočujú. Pozrel na hodinky, deväť dvadsať. Určite sú už dávno v autobuse pri škole. Nasadol do auta, naštartoval a vyrazil. Teraz už šiel rýchlo, neobhliadal sa po okolí, aby Lukáš stihol odchod od školy. Cestou si stále vravel, že určite musia byť už tam, kde inde by mohli byť?

 

 

 

-4-

 

Top manažment práve zasadal v rokovacej miestnosti a riešil dôležité otázky týkajúce sa nových hál pre výrobu strojárskych súčastiek pre automobilový priemysel, keď v tom jednému zúčastnenému, sediacemu za vrcholom stola, zavibroval mobil. Vždy si na porady vypínal zvonenie, aby ich nerušilo. Šiel príkladom ostatným, pretože to isté žiadal aj od nich. Nepotreboval, aby pracovné stretnutia otravovali telefonáty mileniek a manželiek, ktoré potrebovali poradiť, či si majú kúpiť kožuch tmavý alebo biely. Jedným stisnutím tlačidla vibrácie vypol. Displeju nevenoval ani len mrknutie oka a nepozrel sa, kto volal. O pár sekúnd začal mobil na stole opäť vydávať zvláštne zvuky a čím dlhšie trvali, tým viac sa telefón približoval k okraju stola. Ignorácia majiteľa mobilu mohla spôsobiť jeho pád na zem. Avšak Schmidt, mierne znepokojený, tlačidlo znova stisol a volajúceho zrušil. Bol rozhodnutý, že mobil vypne. Prísediaci si všimli nadriadeného miernu nervozitu z prerušenia rokovania, ktorú mobil vyvolal. „Prepáčte,“ povedal Schmidt a začal stláčať tlačidlá v správnom poradí pre vypnutie vybračného zvonenia. Práve keď to dokončil, začal displej mobilu svietiť. Tentoraz už nevibroval. Schmidt si v tichosti prečítal, že volá Uličný. Kto to ale môže byť? Schmidt si nevedel spomenúť. Má ho však uloženého v zozname, tak ho pravdepodobne pozná. Volal už tretíkrát v krátkom slede. Displej stále svietil, hoci Schmidt hovor nezdvihol. „Ospravedlňte ma, páni, dáme si krátku prestávku. O päť minút pokračujeme,“ oznámil vážne sa tváriacim mužom v drahých oblekoch. Vybehol z miestnosti a cestou stlačil tlačidlo ok.

„Prosím, Schmidt,“ povedal do telefónu a čakal, čo je také dôležité.

„Dobrý deň, pán Schmidt, tu je Lukáš Uličný, otec Lukáška, spolužiaka vášho syna Peťka.“ V tom sa Petrovi Schmidtovi staršiemu všetko vybavilo. Veď to bol otec toho chlapca, s ktorým mali ísť jeho synovia do školy. Ráno mu to vraveli. Dúfal, že sa nestalo nič zlé.

„Volám kvôli vašim synom,“ pokračoval Uličný. „Boli dohodnutí s Lukášom, vedel som o tom, že ich zoberiem všetkých do školy. Mali ísť na ten výlet do Viedne.“

„Áno, viem o tom. Ešte ráno mi vraveli, že mali byť u vás o deviatej.“

„To súhlasí, problém je v tom, pán Schmidt,“ pokračoval Uličný znepokojivo, „že neprišli.“

„Ako to myslíte, že neprišli? Potom šli pravdepodobne do školy pešo. Určite budú tam.“

„Rád by som vám povedal, že to tak je, ale odišiel som z domu s Lukášom autom okolo štvrť na desať. Šli sme k vášmu domu, či sa nezdržali. Po ceste sme ich nevideli, aj som u vás zvonil, no keď sme tam prišli, neboli tam. Teda, ja som ešte tu, pri škole. Pán Schmidt, nie sú tu.“

„Chcete mi povedať, že nikde nie sú? Ani s vami, ani doma, ani pri škole, skrátka nikde?“ vypytoval sa so začínajúcim strachom v hlase Schmidt.

„Ja som tu pri autobuse s učiteľkami, ešte neodišli, stále čakajú, že sa objavia, možno zablúdili v Starom meste alebo si dali cestou zmrzlinu. Volám vám, aby ste o tom vedeli. Nechcel som vás zbytočne znepokojovať, ale mali by ste to vedieť.“

„Samozrejme, ďakujem. No, som v Trnave v práci. Prídem domov najskôr o hodinu, keď sa poponáhľam. Pán Uličný, môžem vás o niečo poprosiť?“

„Isteže, pán Schmidt.“

Mohli by ste sa po nich popozerať v Starom meste a ešte raz zazvoniť u nás? Zavolajte mi, ak niečo zistíte, prosím vás.“

„Ale samozrejme, ozvem sa vám. Nebojte sa, pán Schmidt, určite sú niekde a len stratili pojem o čase,“ snažil sa upokojiť Uličný Schmidta. Položil mobil, vrátil sa do rokovacej miestnosti, kde top manažment už netrpezlivo čakal na pokračovanie.

„Vážení páni, vyskytli sa určité udalosti, pre ktoré musím bezpodmienečne odísť do Bratislavy. Ospravedlňujem sa vám a verím, že to pochopíte. Moja asistentka s vami dohodne náhradný termín rokovania,“ ukázal na mladú slečnu sediacu opodiaľ. „Ešte raz sa vám všetkým ospravedlňujem. Uvedomujem si, že váš čas je vzácny. Obed, ktorý sa pripravuje, si, samozrejme, nenechajte ujsť.“ S týmito slovami si zbalil všetky papiere do kufríka a náhlivo odišiel z miestnosti. Ostatní členovia rokovania na seba nemo pozerali a nezmohli sa na jediné slovo. Schmidt už vo výťahu volal svojmu osobnému vodičovi, aby štartoval, smerujú urýchlene domov.

Počas jazdy sa snažil niekoľkokrát márne dovolať svojmu staršiemu synovi Jankovi na mobil. Nechcel mu ho ešte kupovať, až keď pôjde na strednú školu. Nepovažoval to za nutné a nechcel, aby sa syn naučil nezmyselne míňať peniaze. Po naliehaní Janka a argumentoch, že všetci jeho spolužiaci už mali mobil, niektorí už aj dva roky, povolil. Kúpil lacný, ale nie starý, v najbližšej predajni a kartu na dobíjanie kreditu. Aspoň takto mohol čiastočne ovládať synove financie a nemohol ho prekvapiť vysoký účet. Teraz bol rád, že mu ten mobil kúpil. Lenže Janko ho nezdvíhal, čo ho ešte viac znepokojovalo. Uvažoval nad tým, že keby mu nemal kam zavolať, bol by asi kľudnejší. Stále by ho udržovali nádeje, že bude doma alebo len niekde vonku. No teraz, keď mu mal možnosť zavolať a jednoducho sa ho spýtať, kde je, nedvíhal. V slúchadle neustále znel signál zvonenia, ktoré prerušila až po chvíli odkazová služba. Rozhodol sa, že zavolá domov, upratovačka tam možno ešte bude. Najprv volal na pevnú linku. Zvoniť nechal tak dlho, až kým sa neozval odkazovač. „Do pekla,“ uľavil si nahlas a vodič viac pritlačil na plynový pedál. „Ešte zrýchlite, prosím vás, kašlem teraz na stupídne predpisy. Zodpovednosť beriem na seba.“

Vodič ešte väčšmi zatlačil na plyn aj keď si uvedomoval, že on riadi auto a ísť takmer stošesťdesiatkou je skutočne rýchlo aj na diaľnici. O chvíľu mali ísť miestom, kde sa diaľnica rozširovala o ďalší pruh, a teda jeden pruh bol zatvorený pre autá stavby. Vedel, že sa tomu úseku nevyhnú a pôjdu slimačím tempom. Na tomto úseku D1 bola veľmi hustá premávka, preto ho rozširujú o ďalší pruh. Onedlho tu budú tri a bude to jediný taký úsek na celej D1. Kým to však spravia, otvorený bude len jeden. Ten im rozhodne nepostačuje, je pravdou, že by v tejto chvíli potrebovali vrtuľník. Nepostačovali by im ani pôvodné dva pruhy, v každom z nich by im zavadzali autá, ktoré by šli smiešnych stotridsať kilometrov za hodinu. Schmidt zavolal na mobil upratovačky.

„Prosím,“ ozval sa veselý hlas mladej študentky.

„Nie ste už u nás?“ spustil na rovinu bez zdvorilostných formuliek Schmidt.

„Nie, pán Schmidt,“ odpovedala, „urobila som všetko ako vždy a šla do školy. Teraz mám prestávku v prednáške. Urobila som niečo zle?“ dostalo strach mladé dievča, že ju bude Schmidt karhať, pretože jej nikdy takto nevolal.

„Nie, nie, povedzte, boli ste ráno s Peťom a Janom?“

„Áno, boli ešte chvíľu doma, keď ste vyšli pred dom. Napokon, keď odchádzali, lúčili ste sa pred domom, bola som práve na balkóne a kývala im, prečo?“ Schmidt si uvedomil, že jej nemusí hneď vešať na nos, že sa stratili. „Len či sa potom ešte nevrátili. Či si nič nezabudli.“

„Nie, myslím, že nie. Teda určite nie. Stalo sa niečo?“

„Nie, nie, nič sa nestalo. Ďakujem. Tak...ako vždy prídite o dva dni. Nič sa nemení.“

„Samozrejme, pán Schmidt,“ odvetila a dumala nad tým, prečo sa tak divne Schmidt správal. Pustila to z hlavy a odišla na pokračovanie prednášky.

Schmidt sedel v aute, ktoré sa už dostalo na diaľnici do zápchy, ako kopa nešťastia. Pozeral nezúčastnene na jedno miesto von cez okno. V rukách zvieral mobil, ktorý mu bol úplne k ničomu. V mysli pracoval na plné obrátky, čo by ešte mohol urobiť, kým príde domov. A čo vlastne urobí potom? Bude behať po meste a hľadať ich alebo pôjde na políciu? Cítil sa bezmocne. Nevedel si ani predstaviť, čo mali Peter s Janom oblečené. Také informácie predsa polícia potrebuje pri nezvestných. Pri nezvestných. Znelo mu to v hlave strašne. Uvažoval, ktoré fotky zoberie, ktoré sú najnovšie, kde sú najlepšie vidieť. Trhol sa a vypudil myseľ z negatívnych myšlienok. Nemohol predsa hneď myslieť na to najhoršie. Musí mať triezvu hlavu a nekonať príliš unáhlene.     

Zo zamyslenia ho vytrhlo zvonenie mobilu, ktorý stále zvieral v rukách. Okamžite ho zodvihol. „Áno, pán Uličný? Našli ste ich?“

„Bohužiaľ, prešiel som Staré mesto aj ulice v našej časti. Bol som znovu u vás, zvonil som a nič.“

„Ďakujem. Ja som už na ceste do Bratislavy. Trčím v zápche na diaľnici,“ zúfalo a zároveň rozčúlene vysvetľoval Schmidt.

„Ak by ste ešte niečo potrebovali, zavolajte mi,“ ponúkol sa Uličný. „Teraz musím ísť už do práce, aj tak už meškám.“

„Samozrejme, nechcel som vás obťažovať, prepáčte.“

„To je v poriadku.“ Uličný zmĺkol a Schmidt bol tiež potichu. „Pán Schmidt, budú v poriadku, uvidíte.“

„Ďakujem za podporu. Mám o nich strach.“

„Ja viem, viem. Držte sa. Do videnia.“

 

„Kde toľko trčíš?“ kričal Homér na Patrika.

„Sorry, šéfe, mal som dlhú noc, trochu som zaspal. A ešte tie cesty.“

„To ma nezaujíma, Šejba! Pozri sa, koľko je hodín!“

„Máme prípad?“

„Nie, nemáme, teda vy nemáte a buď len rád. To ale neznamená, že si prídeš do práce o dvanástej! Mám sto chutí ťa disciplinárne potrestať. Vieš veľmi dobre, že takéto móresy tu nestrpím. A keď už sme u toho, máš na starosti Luciu, zabudol si? Máš jej ísť príkladom.“ Homér dohováral Šejbovi normálnym hlasom, aby nerobil divadlo pre ostatných kolegov, pretože stáli na chodbe, no z tónu hlasu Patrik vycítil, že nadriadený zúri ako šelma a najradšej by ho poslal domov. Navždy. Čakal, že niečo také príde, cítil sa zle a bol si vedomý, že mohol aspoň zavolať alebo zdvihnúť Homérovi, keď on volal nemu. Zvonenie však v spánku nepočul, a potom už všetko nabralo rýchly spád. Keď sa zobudil a zistil, koľko je hodín, natiahol na seba nohavice a tričko, ktoré našiel, ani sa neumyl, nenaraňajkoval a autom letel ako pomätený. Nemal predsa čas ešte vyvolávať, že príde neskoro. Na niečo také v tom zmätku ani nepomyslel.

„Prepáčte,“ bolo jediné, na čo sa Patrik Šejba zmohol a sklopil zrak do zeme.

„Pre tentokrát to nechám tak, ale bolo to poslednýkrát, rozumel si mi?“ penil Homér.

„Samozrejme, už sa to nebude opakovať, pane,“ ospravedlňoval sa Patrik.

„A daj sa do poriadku, vyzeráš strašne. Dúfam, že keby som ti dal fúkať, tak to bude nula.  Odchod!“ Patrik bez slova odišiel do svojej kancelárie. Cestou si pomyslel, že musí fakt vyzerať strašne, keď si Homér myslel, že je po opici. Veď mal len zopár pív v noci, pomyslel si Patrik.

Cestou do svojej kancelárie uvažoval nad tým, prečo šéf tak vyvádzal, vôbec si nepomyslel, že by z toho mohol robiť taký krik. Prišiel len o niečo neskôr, ako mal. Celú noc musel rozmýšľať nad tým, že ho ráno čaká Lucia, z čoho nebol vôbec nadšený. Chcel pracovať nejaký čas sám a nie sa o úspechy s niekým deliť. Tobôž nie s mladou žabou, ktorá ani nevie, ako sa drží v ruke zbraň. V duchu priam penil a pred výťahom sa náhle spamätal. Rozhodol sa, že pôjde po schodoch, aby svoj príchod do kancelárie čo najviac oddialil. Škoda, že sa musel s Luciou stretnúť za takýchto okolností. Bola nesmierne príťažlivá, zvodná, sexi. Niečo z nej vyžarovalo, že by mal sto chutí vrhnúť sa na ňu, keby mu dala znamenie, že smie. Inak by sa neodvážil, nebol žiadny násilník a ženy si vážil. No akonáhle by dostal dovolenie, na nič by nečakal.

To, bohužiaľ, však nebolo možné. Odpudzovala ho z dôvodu, že s ňou musí robiť. Bol z nej nervózny, mal pocit, že ho kontroluje, a to ešte spolu nič neurobili. Včera sedeli chvíľu v kancelárii a nevedel sa sústrediť na prácu. Bál sa, že ten stav bude pokračovať aj dnes. Vedel, že bude. Triasol sa a ani si neuvedomil, že už je na správnom poschodí. Stačí len prejsť dlhou chodbou, na konci odbočiť vľavo a vojsť do tretích dverí. Lucia tam určite už bude. Nie len preto, že Patrik šiel neskoro, ale preto, že noví sa vždy snažia nadpriemerne, všetko berú vážne a nič nechcú pokaziť. Isto je v práci už od šiestej.

Blížil sa ku svojej kancelárii. Nenachádzal už žiadny spôsob, akým by sa ešte zdržal, preto sa vyrovnal, napravil si vlasy len tak rukami a rázne otvoril dvere. V sekunde sa rozhodol, že bude Luciu toľko buzerovať, až sama odíde alebo aspoň požiada o iného parťáka. Patrik nebude v očiach šéfa síce vyzerať bohvieako pekne, ale bol rozhodnutý, že to riskne. To ostatné nejak šéfovi potom vysvetlí. Bude improvizovať a čo to si vymyslí a trochu Luciu očierni. Najlepšie by bolo, keby mu sama poskytla dôvod. Bude ju veľmi pozorne sledovať a keď bude mať čo i len najmenšiu zámienku, použije ju proti nej. Nenávidel sa za svoje úmysly, ale nemal na výber.

„Dobré ránko, Lucka,“ pozdravil so sileným úsmevom. „Ako ste sa vyspali?“

„Skôr dobrý deň. Ďakujem, stačilo mi a vy? Prespali ste sa na druhý svet?“ neodpustila si štipľavú poznámku a nespustila zrak z monitora od svojho notebooku.

„Ale, kolegyňa, aj vy? Nestačilo, že ma už zdrbal šéf?“ nastavil Patrik pohľad ublíženého psa.

„Pozrite sa, Patrik, mne je jedno, čo robíte po nociach. Je mi tiež jedno, kedy chodíte do práce. Ale čo mi jedno nie je, je to, že chcem byť v tom, čo robím dobrá. Dúfala som, že mi s tým pomôžete, aspoň zo začiatku, kým sa do toho dostanem. Lenže keď dostanem niečo robiť a nebudem si s tým vedieť rady, očakávam od vás, že mi s tým pomôžete. Ale to by ste tu, pravdaže, museli byť, že?“ hovorila Lucia úplne pokojným hlasom. Bola opretá o operadlo pohodlného kresla, v rukách pred sebou držala pero a prepletala si ho medzi prstami. Vyžarovala z nej absolútna autorita, akoby ani nebola nováčik, ktorý sa všetkého bojí a má rešpekt. Táto Lucia bola iná. Patrika jej prístup zaskočil, ešte stále stál pri svojom stole a takmer s otvorenými ústami spracovával, čo práve počul.

Takmer v momente usúdil, že svoj pôvodný plán, akým ju chcel vyštvať, musí zamietnuť. Na túto ženu treba ísť inými zbraňami. Musí to urobiť tak, aby sama chcela odísť s tým rozdielom, od prvého plánu, že na neho nepadne podozrenie, že sa o to pokúšal. Bude jej dávať tie najšpinavšie úlohy vo vyšetrovaní, tie najťažšie a najnepríjemnejšie činnosti. Samozrejme s odôvodnením, aby sa naučila všetko, čo potrebuje pre prácu vyšetrovateľky na kriminálke. Teória sú len slová a obrázky v knihách, ale prax sú skutočné mŕtve telá, hnilobné pachy, nepríjemné rozhovory s pozostalými a v neposlednom rade absolvovanie dôležitého rande so súdnym znalcom. Bude toho presýtená, musí. Nezvládne to, je si tým istý.

„Ja sa vám ospravedlňujem. Pomôžem vám, na čom robíte?“ ponúkol sa Patrik a sadol si za stôl.

„Už nič, zvládla som to napokon sama,“ kyslo sa usmiala tak, aby si to Patrik všimol.

„Nó, šikulka,“ utrúsil nepríjemnú poznámku Patrik.

„Keď to takto pôjde ďalej, Patrik, požiadam o iného parťáka,“ vstala a odišla z kancelárie. Patrik sa tešil jej poslednej poznámke. Možno to bude jednoduchšie, než myslel. Vyzerá síce ako neschopný hlupák, o to lepšie. Nehrozí, že by mu šéf po prípadnom odchode Lucii pridelil niekoho iného. Keď potom vyrieši veľký prípad, bude oslavovaný a rešpektovaný, každý ho bude tľapkať po pleci so slovami „dobrá práca, chlape“. Na dnešok nikto ani len nepomyslí.

 

 

 

 

 

        

 

-5-

 

V tom čase čierna limuzína vletela do rušných ulíc mesta a smerovala priamo k domu Schmidtovcov. Auto preletelo dve križovatky na červenú a ignorovalo aj jednu stopku.

Schmidt v tejto chvíli nemyslel na také nepodstatné veci, ako sú dopravné predpisy. Jeho deti sú dôležitejšie. Urobí pre ne všetko, čo bude v jeho silách a čo nebude, tiež. Chcel byť už doma a chcel, aby tam boli aj Peter s Jankom. Vedel, že im znadá a nezaobíde sa to ani bez trestu. Budú upratovačke pomáhať čistiť celý dom a cez prázdniny sa nepohnú von ani na krok. Teraz bol vystrašený a nahnevaný, no ak ich nájde, odľahne mu, spadne mu zo srdca ten pomyselný balvan a vedel, že ten trest nebude trvať dlho.

Auto zastalo na krajnici pred domom. Schmidt vyskočil zo dverí ako opreteky, odomkol bránku do dvora a bežal k domu. Dvere boli zamknuté, ako prepokladal, vždy vravel deťom, aby mali zamknuté dvere, keď nebol doma, aj keď si bol vedomý toho, že keby sa niečo vážne v dome stalo, sťažilo by to situáciu polícii, hasičom alebo zdravotníkom. Tým určite najviac. Ostatné zložky by nemali problém dostať sa dnu iným spôsobom rovnako efektívne ako cez otvorené dvere.

Bránku nechal dokorán otvorenú, so zbytočnosťami sa nebude zdržovať. Podobne to vyzeralo aj s vchodovými dverami do domu. Bežal po schodoch na poschodie a kričal na svojich synov: „Peťo! Janko!“ Odpovede sa nedočkal. Bez zaklopania otvoril detskú izbu, všade to ešte stále voňalo po čiastiacich prostriedkoch, prach z nábytku zmyzol, hoci ráno tam ešte bol. Obzeral sa po izbe, postele ustlané, nikde žiadne oblečenie na zemi či na stoličkách.

Prešiel do vedľajšej, svojej, izby. Tam bolo všetko presne také isté, ako v izbe detí. Panika a strach ho hnali ďalej, ale už definitívne vedel, že je v dome sám. Zutekal na prízemie a prehľadal kuchyňu, obývačku, ba zišiel aj dolu do pivnice. Nikde nič. Nikde nikto. Len on, on sám, bez detí, bez manželky, bez pomoci niekoho blízkeho, bez podpory svojich lások. Sadol si na schody a hlavu oprel do dlaní. Sedel takto niekoľko minút, oči mu zvlhli, no neplakal.

Zrazu si na niečo spomenul. Samozrejme, telefón. Ten prekliaty telefón, ktorý kúpil Peťkovi. Určite si ho zabudol doma, preto mu nedvíhal. Vytiahol z vrecka svoj a na rýchlej voľbe stlačil volanie. Dal si mobil k uchu, zvonilo to. Žiadne zvuky však v dome nepočul. Znova vybehol na poschodie a počúval. Ozvala sa odkazová schránka, preto položil a zavolal opäť. Žeby mal vypnuté zvuky? V tom prípade by mohol počuť vibračný zvuk zvoniaceho mobilu. Snažil sa ani nepohnúť a sústredil sa na dôverne známe zvuky, jediné, čo však počul, bol tlkot svojho srdca a vlastné, priam hlučné dýchanie. Sklamaný mobil vypol a opäť šiel na prízemie.

Mozog mu pracoval na plné obrátky. Čo by ešte mohol urobiť skôr, než pôjde na políciu? Má tam ísť hneď teraz? Neprešlo ešte dvadsaťštyri hodín, pošlú ho domov a povedia, aby prišiel ráno, keď sa deti nevrátia. Bola by to strata času, musí sa pokúsiť nájsť ich sám. Nevedel vôbec, kam má ísť, komu zavolať, ako postupovať. Bude len tak blúdiť po meste a kričať na nich? Obvolá ich spolužiakov a kamarátov, či o nich nevedia? Treba urobiť hocičo, len nie sedieť doma a vyčkávať so založenými rukami. Rozhodol sa. Vyzliekol si oblek, pohodil ho na pohovku v obývačke a s kravatou urobil to isté. Vonku už bolo celkom teplo. Ako prechádzal v predsieni okolo telefónu pevnej linky, niečo ho zaujalo. Zastavil sa, o krok sa vrátil späť a všimol si blikať svetielko na odkazovači. Displej hlásil prijatý jeden odkaz.

Zháčil sa. Hneď mu napadla tá najhoršia myšlienka, odkaz od únoscu. Boli však jeho deti naozaj unesené? Nenamýšľa si to len? Ešte stále je možnosť, že sa hrajú niekde vonku, zablúdili alebo hocičo iné, len nie sú obeťou únosu. Bál sa stlačiť tlačidlo pre prehranie odkazu. Kto by ich unášal a prečo? On nemal s nikým žiadne konflikty, nemal nepriateľov, aspoň o žiadnych nevedel. Tí, ktorých férovo porazil v konkurenčnom obchodnom svete, boli seriózni a uznávaní ľudia, odborníci, nešpinili by si ruky takouto hlúposťou, ako je únos. Pomsta za prehraný súboj o zmluvu? „Blbosť,“ povedal si rozhodne Schmidt pre seba a mierne pokrútil hlavou. Stisol tlačidlo a pozorne počúval. V odkaze nebola žiadna hlasová správa, žiadne slová, len akési šušťanie, šramot a následný koniec správy. V tom si všimol číslo volajúceho. Bolo to číslo jeho mobilu. Spomenul si, že volal z auta cestou domov. Keď sa ozval odkazovač, mobil vypol. Vydýchol si, striasol sa tých hrôzostrašných myšlienok o únose a výkupnom.

Ulica bola prázdna. Žiadne autá, žiadni ľudia. Behal z jednej strany ulice na druhú a cítil páry očí, ktoré ho sledovali spoza záclon. Vedel, že sa budú šíriť reči, čo to ten Schmidt zo strojárskeho gigantu stváral. Možno nejaký nedocenený úbožiak zavolá aj noviny, aby si užil svojich päť minút slávy.

Prišiel na križovatku troch ulíc s parčíkom. Vtáky spievali spoza hustej zelene a dotvárali príjemnú atmosféru nasledujúcich prázdnin. „Peter! Janko!“ kričal a dúfal, že sa vynoria spoza kríkov a s úsmevom na perách sa mu vrhnú do náruče. Želal si to. Túžil po tom. Behal po tráve medzi stromami a jeho pohľad mieril do korún stromov, pod husté kríky, opäť do ulice. Nič. Zrazu si všimol opodiaľ psa. Zastavil sa, poobzeral sa pozornejšie, no nikoho nevidel. Čí je ten pes? Prečo nehybne leží na zemi? Mozog mu pracoval na plné obrátky no nevedel prísť na žiadne logické vysvetlenie. V tejto časti mesta ešte túlavého psa nikdy nevidel. Majitelia psíkov na okolitých uliciach sa o svojich maznáčikov starali prinajmenšom nadpriemerne. Väčšinou šlo o panie, ktoré mali malých kabelkových psíkov a neprichádzalo do úvahy, aby sa takto ocitli v parku bez dozoru. Navyše tento bol pomerne veľký, bolo vidieť, že bolo o neho postarané dobre, ale v žiadnom prípade nepatril nikomu z okolia. Bola to hnedastá doga.

Podišiel k ležiacemu zvieraťu a jemne do neho šťuchol nohou. Bál sa, že psa vyľaká a skočí po ňom. Keď zviera nereagovalo, sklonil sa k nemu. Videl, že hrudník sa dvíha a zase klesá. Žije teda. Schmidt sa znova poobzeral okolo seba, ako bezmocné dieťa, ktoré nevie kadiaľ ísť. Vstal a zrýchleným krokom križoval park. Bol zúfalý.

Listy na stromoch komótne tancovali vo vánku a akoby sa mu smiali priamo do očí. Uvedomil si, že je úplne sám. Koľkýkrát už dnes? Vyšiel spomedzi zelene na okraj parku a z jednej ulice videl ruka v ruke mladý pár. Kráčali dolu ulicou priamo jeho smerom. Očividne bez najmenších starostí si vychutnávali jeden druhého.

V jednom z okolitých domov umývala upratovačka okno. Jej jedinou starosťou bolo, aby nenechala šmuhy. Majiteľka domu by nebola nadšená. Schmidt ju poznal. Namyslená panička, ktorá v živote nič nedokázala, nič nedosiahla, hádam len množstvo hlásení sťažností na svojich susedov. Všetko bohatstvo zdedila po svojom nebohom mužovi. Ten zomrel pred piatimi rokmi na rakovinu pľúc. Bol to prešibaný a vtipný človek. Pracoval v oblasti telekomunikácií, kde nahonobil aj množstvo peňazí.

Oproti Schmidtovím problémom bolo všetko malicherné a maličké. Po ceste prešlo auto. Okná úplne stiahnuté a hudba z neho tiež neveštila väčšie problémy. Vodič, mladý muž, mal ľavú ruku vonku z okna, len tak ovisnutú dolu. Pravou si klopkal prstami po volante a hlavou kýval dopredu a dozadu. Šiel pomaly. Strašné čosi, pomyslel si Schmidt a spomenul si na svoje detstvo. Spomenul si na to, ako s priateľkou, neskoršou manželkou a priateľmi, nechýbali na žiadnom rockovom koncerte či letnom festivale. Chcel to vrátiť. Ani on nemal vtedy žiadne starosti a problémy. Ani on sa o nikoho nezaujímal a každého mal v paži. Ani si neuvedomoval, že okolo neho je toľko nešťastia a trápenia a že možno práve on by vedel pomôcť ľuďom striať sa ho. Nevšímal si okolie tak isto, ako si ho nevšímajú zaľúbenci na chodníku, či mladý muž v hlasnom aute.

Schmidt sa prebral z myšlienok a pár, ktorý šiel dolu ulicou, už nevidel. Spanikáril, lebo ich chcel osloviť. Čo ak premárnil šancu? Krúžil okolo vlastnej osi, obzeral sa a rukami si prešiel po vlasoch. Niekde ďalej od neho začul ženský smiech, šiel z parku. Klusom sa vybral po hlase a predral sa medzi hustejšiu zeleň. Odmietal ísť po chodníku, nemienil sa zdržovať. Pred sebou zbadal lavičku, na ktorej chrbtom k nemu sedel známy pár. Chalan sedel na operadle, nohy na lavičke rozkročené, medzi ktorými mu sedelo dievča. Rozvalená, nohy natiahnuté na zemi ďaleko do chodníka. Podišiel zo zadu k nim a obišiel lavičku. „Čaute, mládež, nechcem vás obťažovať ale nevideli ste tu dvoch chlapcov?“ spýtal sa okamžite Schmidt. „Majú deväť a štrnásť rokov,“ doplnil. Chlapec sa pozrel na dievča, to opätovalo jeho pohľad zaklonením hlavy. „Videla si niekoho, láska?“ spýtal sa mladík. Dievča len pokrútilo hlavou a znova sa pozrela na Schmidta. „Je mi ľúto,“ pokrčila ramená. Chlapec mal v očiach lútostivý pohľad, asi pochopil, že Schmidt hľadá svoje deti. Schmidt zakýval hlavou na znak, že rozumie a pomalým krokom šiel po chodníku preč.

„Miláčik, že až keď budeme mať deti my, tak sa nám niečo také nestane? Sľúb mi to,“ zaštebotala troška vážnejšie dievča.

„Samozrejme, láska, budeme na ne dávať veľký pozor, sľubujem,“ s odvahou v hlase jej mladík odpovedal. Potom Schmidt počul zase už len dievčenský smiech, ktorý sa vzďaľoval, no nie na dlho, pretože myšlienkami bol čochvíľa úplne niekde inde. Zaregistroval niečo malé čierne opodiaľ v tráve. Spočiatku tomu nevenoval väčšiu pozornosť, kráčal ďalej, no po pár krokoch sa znovu otočil a pohľadom zamieril na miesto v tráve. Dnešok bol veľmi zvláštny deň a bol si istý, že malý čierny predmet isto nepatrí do parku. Poobzeral sa okolo seba, akoby zisťoval, či ho niekto nepristihne pri zakázanom čine. Pomalým krokom prešiel cez trávnatý porast až k predmetu, ktorý mu nedovolil odísť. Čupol si a srdce sa mu zastavilo rýchlejšie, než dokázal vydýchnuť. V celom tele cítil obrovské napätie, ruky sa mu začali triasť. Znova sa poobzeral okolo seba a opatrne sa načiahol po predmete. Oči mu zvlhli, no v zápätí ruku odtiahol. Z vrecka nohavíc vybral svoj mobil a rýchlou voľbou znova skúšal zavolať Peťkovi. Modlil sa, aby sa nestalo to, čo očakával. Nechcel sa ubezpečiť z toho, na čo myslel. Nemýlil sa. Malá čierna skrinka v tráve začala zvoniť a displej hlásil, že volá otec.

Obavy Schmidta sa naplnili, vypol volanie a veselá melódia z Petrovho mobilu stíchla. Na displeji sa ukázalo niekoľko zmeškaných hovorov, všetky od neho. V schránke nebola prijatá žiadna sms ani mms, nič. Je jasné, že Peter tam bol. Bol v parku a niečo sa stalo skôr, než stihol s Jankom prísť k domu Lukáša. Schmidt strčil mobil do vrecka a rýchlym krokom sa vybral naspäť k domu.

Hneď ako vyšiel spoza zákruty, videl svojho šoféra ako stojí pri aute a hľadí jeho smerom. Aj on ho spozoroval. „Pane,“ zakričal na neho, „mali by ste sa na niečo pozrieť.“ Schmidt konečne prišiel až k autu a videl, že šofér je nervózny. „Pane, v schránke máte dopis, ale ...,“

„Čo keď je tam dopis?,“ skočil mu do reči Schmidt znepokojený predošlými udalosťami. „Kto vám kázal kontrolovať moju schránku?“ Schmidt bol čoraz nepríjemnejší.

„Prepáčte, pane, trčali von reklamné letáky, chcel som ich vybrať, ale bolo ich tam toľko, že som musel viac potiahnuť. Nešlo mi to, tak som pozrel cez dierky, prečo to nejde a zbadal som ten dopis,“ vysvetľoval šofér.

„A čo má byť?“ spýtal sa už miernejšie Schmidt.

„Ten dopis nemá na obálke napísanú adresu.“

„To je ako možné?“

„Nie je tam nalepená dokonca ani známka či razítko pošty, pane.“

„Potom je obálka otočená zadnou stranou, čo z toho robíte takú vedu?“

„Je otočená správnou stranou, pán Schmidt,“ šofér nečakane Schmidta oslovil priezviskom, hoci to nemal vo zvyku. Prvý a poslednýkrát ho tak oslovil, keď ho prijímal, odvtedy ostal pri oslovovaní „pane“. Schmidt mu niekoľkokrát povedal, že on nie je žiadny pán, no šofér trval na svojom.

Schmidt sa zarazil, keď po dlhom čase počul z úst svojho šoféra svoje priezvisko. „Nevidno na tejto strane prelepenú časť, pane,“ ukazujúc na schránku dodal šofér s už starým známym „pane“. Schmidt vybral kľúče z vrecka a odomkol schránku. Všetky letáky boli už vonku, šoférovi sa ich podarilo napokon vybrať. V priestore pre poštu skutočne bola obálka bez adresáta. Bola však aj bez odosielateľa. „Musel ju sem hodiť niekto osobne,“ potichu povedal šofér. Schmidt nereagoval, roztrhol obálku a vybral z nej list. Bol to klasický kancelársky list, na ktorom v strede boli nalepené písmená z novín. Vyzeralo to ako zo zlého filmu.

 

mám vaŠE detI

nEvolAjte pOlÍCiu ViEte čO by to zNAmeNAlo

OZveM sa vÁM

 

„Preboha,“ povedal pre seba Schmidt potichu. Šofér napriektomu spozoroval, že jeho šéf nie je úplne v poriadku.

„Stalo sa niečo, pane?“ naklonil sa k Schmidtovi.

„Nie, nie, nič vážne,“ odpovedal Schmidt a mávol pri tom rukou, akoby dostal pokutu za zlé parkovanie. „Na dnes máte voľno, nepôjdem už nikam,“ dodal Schmidt a vykročil cez dvor k domu. Otočil sa, aby zatvoril bránku. „Buďte na telefóne, keby som predsa niekam potreboval ísť. Do videnia,“ Schmidt nečakal na odpoveď a kráčal k domu. Šofér ečte stále stál na ulici, nechápavo zízal na Schmidta ako zatvára vchodové dvere. Niečo takéto sa ešte nikdy nestalo, nechápal, čo sa prihodilo, že Schmidt takto reaguje. Už to mu bolo divné, keď mu Schmidt volal v Trnave, že sa okamžite ide do Bratislavy. Pred stretnutím mu oznámil, že porada bude trvať niekoľko hodín aj s obedom, nech si urobí voľno. Bol práve neďaleko na káve s jedným známym, keď mu šéf volal, nech štartuje auto, ide sa do Bratislavy. Hodil na stôl desaťeurovku, vyskočil od stola a vo dverách sa známemu ospravedlnil. Utekal cez ulicu priamo do podzemných garáží a bál sa, aby tam na neho už nečakal. Našťastie to stihol skôr a práve vtedy, ako si sadol za volant, otvorili sa dvere výťahu, z ktorého vyletel Schmidt a rýchlym krokom smeroval k nemu.

Okamžite zatočil kľúčikom a ozval sa tichý zvuk motora. Spočiatku si myslel, že rokovanie nevyšlo a Schmidt chcel odtiaľ odísť čím skôr. No keď dostal príkaz do Bratislavy priam letieť, ignorovať červené na semaforoch či stopky, už o tom nebol až taký presvedčený. Úplne sa presvedčil o opaku, keď videl jeho zvláštne chovanie doma. Najprv vletel dnu, niekoľko minút tam pobudol, nemal odvahu ísť za ním. Po chvíli vyšiel von a zo slovami, aby ho počkal pri aute, smeroval nezmyselne hore ulicou. Po niekoľkých minútach náhodné objavenie obálky v schránke a teraz, zbytok dňa voľno.

Šofér nasadol do auta, skontroloval, či má zapnuté zvuky a vibrácie na svojom služobnom mobile a odišiel do svojho bytu.

Schmidt zase sedel v dome na schodoch a znova a znova si čítal list.

Mám vaše deti. Nevolajte políciu, viete, čo by to znamenalo. Ozvem sa vám.

Tie slová ho pichali ako ihly a nevedel sa ich zbaviť. Nemusel si to už viackrát čítať, tie slová sa mu vryli do tela tak hlboko, že ich z neho už nikdy nestrasie. Budú v ňom parazitovať a rozožierať ho, až ho jedného dňa definitívne skolia.

Nevolajte políciu, prečo skrátka nenapísal požiadavky? Stačilo napísať číslo a okamžite by zašiel do banky. Mohlo mať to číslo hocikoľko núl, pre svoje deti by spravil všetko. Plány únoscu však boli iné. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

-6-

 

pred 25-timi rokmi

 

„Čo sa tu stalo?“ spýtal sa vyšetrovateľ Relín, keď dorazil s kolegom na miesto činu.

„Dobrý deň, pán vyšetrovateľ,“ zdravil policajt Relína.

„Nechajte si to divadlo a už mi niekto konečne povedzte, čo sa tu stalo,“ otáčal sa okolo seba Relín s nádejou, že niekto začne hovoriť. Pred necelou polhodinou zazvonil na miestnom policajnom oddelení telefón. Ženy ohlásila smrť svojho manžela. Našla ho obeseného na povale ich rodinného domu. Na miesto činu boli hneď vyslané dve autá, aby preverili, čo sa na adrese, ktorú volajúca nadiktovala, stalo. Piati policajti po príchode do domu následne ohlásili, že telefonát bol pravdivý a aby na miesto činu poslali súdneho znalca a technikov.

„Muž, tridsaťsedem rokov, beloch, obesený. Vyzerá to na samovraždu, pane,“ začal hovoriť jeden z policajtov, ktorý bol jeden z tých prvých na mieste činu.

„Žiadne očividné stopy po zápase, po nejakom konflikte?“ spýtal sa Relín policajta a uprene mu pozeral do očí.

„Technici sú hore a obzerajú miesto činu, pane.“

„Ako ste tak rýchlo prišli na to, že ide o samovraždu? Samovrahovia zanechávajú väčšinou list, našli ste ho?“

„Zatiaľ nie, pane, ale ako som povedal, obhliadka miesta činu a celého domu sa len začala.“ Relín zašmrnil nosom, skryvil ústa a vložil si do nich cigaretu. Rukami si tľapkal po vreckách ošúchanej bundy a keď bol neúspešný, začal sa tľapkať po zadku. Ani v zadných vreckách nohavíc nenašiel nič, čím by si mohol cigaretu zapáliť. Opäť ju vložil do krabičky, tú poctivo skryl do vnútorného vrecka bundy a vykročil k domu. „Idem sa tam pozrieť,“ zamumlal smerom k policajtovi a rukou mu dal znamenie, aby ho následoval. „Idem hore, tá žena, čo volala, je jeho žena, ste vraveli, však?“ Policajt pokýval hlavou na znak súhlasu. „Dobre, zožeňte mi ju, bude niekde tu. Ochvíľu som dole, chcem sa s ňou porozprávať.“ Na to začal po rebríku stúpať na povalu rodinného domu.

„Dobrý deň, madam,“ prihovoril sa čerstvej vdove, keď zišiel po niekoľkých minútach strávených na mieste činu dolu. Žena mala červené oči od plaču, hoci teraz neplakala. Na tvári si pridŕžala dokrčenú vreckovku. Mala oblečené domáce vyťahané tepláky, na nohách zničené sandály a cez ramena prehodenú veľkú deku, ktorou si zakrývala celé telo. Relín rozmýšľal, čo asi má oblečené pod tou dekou.

„Vy ste volali na políciu?“ začal nepríjemný rozhovor Relín.

„Áno,“ potichu a trasľavým hlasom odvetila žena.

„Manžela ste našli vy?“

„Našla som ho ja, vďaka bohu, že nie deti,“ rozplakala sa. Relín spozoroval, že sa k nim blíži jeden z policajtov, ktorého doteraz nevidel. Rukou mu naznačil, aby ich neotravoval, no ten zdvihol ruku, v ktorej držal papier. Relín mu naznačil, aby mu ho priniesol. „Ďakujem, čo je to?“ spýtal sa policajta. „Posielajú vám to technici, pane,“ odvetil policajt a bez slova odchádzal preč. Relín si papier roztvoril a v tichosti prečítal. Trvalo to krátko, opäť ho zložil a vložil si ho do vrecka.

„Mal váš manžel nejaké problémy, pre ktoré by sa obesil?“ snažil sa pokračovať Relín.

„Neviem o ničom,“ vzlykala žena.

„Vychádzali ste spolu dobre? Vychádzal s deťmi? Nemal starosti z práce alebo nejaké finančné problémy?“ snažil sa vyšetrovateľ trasúcu sa ženu nakopnúť.

„Občas sme sa chytili, ale poznáte to, kto nie?“ rozhovorila sa, „to ešte nie je dôvod, aby sa zabíjal predsa.“

„A ďalej? Hovorte hocičo, všetko, čo vám napadne,“ povzbudzoval ju Relín.

„Pracoval v závodoch Stroj cez pätnásť rokov, plat nebol ohromujúci, ale nebol zlý na to, aby sme si žili tak trošku lepšie.“

„Čo to znamená, tak trošku lepšie?“ vyzvedal Relín.

„Deťom sme mohli na vianoce pokupovať darčeky, chodili sme na dovolenky, kúpili sme si auto, postupne sme rekonštruovali starý rodičovský dom,“ pozrela sa na dom, pred ktorým sa to len tak hmýrilo policajtmi.

„Takže v práci bolo všetko v poriadku. Čo v súkromí?“

„Už som vám povedala, že sme sa občas chytili za to či ono, ale nikdy to nebolo nič vážnejšie. S deťmi všetko v poriadku, aj s ostatnou rodinou. Kam tým mierite?“ s bezmocnosťou v hlase dodala žena.

„Pýtanie sa je mojou prácou, madam, prepáčte, nie je to pre vás jednoduché, ale musíme prísť na to, čo presne sa tu stalo a prečo.“ Nastala chíľka ticha, ktorú prelomil Relín. „Nenapadá vám teda žiadny dôvod, pre ktorý by sa manžel zabíjal,“ dodal akoby pre seba.

„Nie,“ potichu odvetila žena, hoci to od nej Relín nečakal.

„Kde sú vaše deti?“

„Prišla pre ne svokra, volala som jej hneď, čo som dovolala s políciou. Nevedia, čo sa stalo.“ Žena sa opäť rozplakala a Relín zakýval na jedného policajta, aby sa o ňu postaral. „Zatiaľ vám ďakujem, držte sa,“ pohladil Relín ženu po pleci a ráznym krokom šiel priamo na povalu.

„Takže ste našli dopis na rozlúčku?“ spýtal sa Relín okamžite, čo sa vyštveral po rebríku hore.

„Á, dostali ste môj odkaz, pán vyšetrovateľ,“ odvetil jeden z technikov a v zápätí pokračoval. „Našli sme ho v tamtej bedni,“ a ukázal na drevenú komodu asi päť metrov od nich. „Keď sme ju otvorili, ležal hneď navrchu. Vnútri nebolo nič zaujímavé, rodinné fotky, nejaké hračky pre deti, oblečenie pre batoľatá. Myslím, že sú to také rodinné malé poklady a obeť predpokladala, že manželka si to bude chieť popozerať a list tak nájde.“

„Ale my sme ju predbehli, však?“ poznamenal Relín.

„Nanešťastie,“ pridal poznámku technik a podával list Relínovi. Ten si ho v tichosti prečítal a hvízdol. „No pekne teda. Práve som sa rozprával s jeho ženou, pre tú spoločnosť pracoval pätnásť rokov, minimálne, a vôbec sa nezmienila o tomto.“

„Je zjavné, že o ničom nevedela,“ usúdil technik, otočil sa chrbátom k Relínovi a pokračoval vo svojej práci.

Relín vdovu našiel pred domom na lavičke. Bola pri nej lekárka, ktorá jej práve pichala injekciu na ukľudnenie. „Pred chvíľou sa strašne rozplakala, začala kričať, akoby bola v šoku, ale nebola,“ povedala lekárka bez toho, aby sa jej Relín niečo spýtal. „Je to pre ňu ťažké,“ dodala. „Môžem sa s ňou ešte porozprávať?“ opýtal sa Relín lekárky. Tá nahodila vážny, priam starostlivý pohľad. „Neviem, či je to najlepší nápad. Teraz bude chíľu akoby bez zmyslov, upokojí sa jej tlak, spomalí dýchanie, uvoľní sa jej celé telo. Musím byť zatiaľ pri nej.“

„Rozumiem,“ odvetil Relín. „Chcel som jej len povedať dôvod, prečo sa jej manžel obesil, ale asi by to nebolo pre ňu najlepšie. Predpokladám, že o niekoľko dní, keď už bude z toho najhoršieho vonku, by to bolo rozumnejšie, však pani doktorka?“

„To určite,“ odvetila lekárka. Relín kývol hlavou na pozdrav a odišiel ku skupinke policajtov postávajúcich opodiaľ. Bol medzi nimi aj jeho kolega, vyšetrovateľ, ktorý dorazil na miesto až neskôr.

„Ahoj, Adam,“ pozdravil ho Relín.

„Čau, Maroš, tak čo sa stalo?“

„Muž, tridsaťsedem rokov, obesený na povale. Zanechal vdovu a dve polosiroty. Tie sú teraz u jeho mamy, u babky. Ešte o ničom nevedia, hovoril som s jeho ženou.“

„Pekne teda, koľko majú rokov?“

„To neviem, mladí mali za úlohu pozisťovať všetko, čo sa dalo o obeti. Budeme to mať na stole najskôr zajtra. Vyšetrovanie nebude,“ odvetil Relín.

„Jasná samovražda?“

„Presne tak. Technici tam síce ešte sú, ale nevyzerá to na vraždu ani na nehodu. Našli sme aj list,“ pokračoval Relín.

„Píše v ňom motív svojho konania?“

„Vyhodili ho z práce. Prečítaj si ho. Bez tej práce nemohol uživiť rodinu. Mal na krku plno pôžičiek. Manželka vravela, že tam pracoval pätnásť rokov. Plat mal slušný, žili si lepšie ako priemerní občania. Mali auto, každý rok dovolenky, deti mali viac ako ich rovesníci. Dokonca permanentne rekonštruovali dom.“

„Permanentne?“ spýtal sa nechápavo Adam, zatiaľ čo si čítal list.

„Zrekonštruovali jednu miestnosť, hneď sa pustili do ďalšej, potom do ďalšej a tak ďalej.“

„Na to bolo treba dosť peňazí,“ poznamenal Adam.

„Asi áno, preto si pobrali pôžičky, ktoré hravo dokázali splácať“ povedal Relín a sadal si do auta.

„Až do tej doby, kým neprišiel o zamestnanie. Píše tu aj o životnej poistke,“ prechádzal očami po liste Adam.

„Neviem, či niečo dostanú, keď ide o samovraždu,“ povedal Relín a vzápätí popohnal kolegu. „Ideme na stanicu? Tu nás už nie je treba. Chlapci to dokončia, spíšeme správu a prípad je uzavretý.“                                                              

                                                                                                                            

streda, 29.06.

 

Ráno sa Schmidt zobudil na zemi pri schodišti. Vstal a zašiel do kúpeľne, ktorá bola na poschodí a šlo sa do nej priamo z jeho spálne. Deti mali vlastnú kúpeľňu pri svojej izbe. Oprel sa obomi rukami o umývadlo a zahľadel sa na seba v zrkadle. Vyzeral, akoby týždeň nespal, hoci sa len pred chvíľou zobudil. Kruhy pod očami, strapaté vlasy, nespoznával sa. On, ktorý je denodenne upravený do posledného detailu. Pach potu mu vrážal hlboko do nosa, už dlho necítil samého seba. Naposledey hádam niekedy na výletoch do prírody, kedy s partiou spávali pod holým nebom a kúpali sa v jazerách.

Ba nie, spomenul si, minulý rok cez leto, keď šiel s chlapcami do parku zahrať si futbal. Cítil sa výborne. Viac na takéto zábavky nemal čas. Práca ho úplne pohltila a zobrala mu čas nie len pre jeho deti ale aj pre neho samotného.

Otočil kohútikom a pustil studenú vodu. Vyhrnul si rukávy na ufúľanej a potom páchnucej elegantnej košeli. Ponoril ruky do tečúceho ľadu a chvíľu ich tam podržal. Znova sa pozrel na seba v zrkadle, vzápätí si šplechol trocha vody do tváre. Urobil tak ešte zopárkrát. Vyčistil si zuby a zbavil sa dvadsaťštyrihodinového oblečenia. Rozhodol sa, že si dá rýchlu sprchu. Potrebuje ju.

Povedal si, že viac ako jednodňové strnisko si holiť nebude. Nechcelo sa mu a nevidel pre to žiadny dôvod. Do práce sa nechystal a zrazu si uvedomil, že denodenné holenie ho poriadne otravuje. Čo je na tom, že je majiteľ takej úspešnej spoločnosti? Pre to sa musí každé ráno holiť?  Po dôkladnom osprchovaní sa navliekol netradične do starých džínsov a trička s obrázkom Marilina Mansona. Vhupol do domácich papučí a cítil sa neobvyklo pohodlne. Už si ani nepamätal aké to je, mať na sebe niečo iné, než oblek.

Pozrel zo spálne von oknom a na ulici videl poštárku, ako prechádza s bicyklom od jedného domu k druhému. Bola šikovná, šlo jej to odruky. Vidieť, že to nerobí prvýkrát. Zutekal na prízemie a vybehol na ulicu.

„U mňa ste neboli alebo som vás len nevidel?“ zakričal na poštárku, ktorá bola už o pár domov ďalej.

„Dnes vám nič neprišlo, pán Schmidt,“ zakričala naspäť poštárka a pokračovala návštevou ďalšej poštovej schránky. Schmidt sa pozrel cez malé otvory do schránky a zdalo sa mu, že v nej niečo je.

„Určite? Lebo mám pocit, že tam niečo je,“ znova zakričal Schmidt, tentoraz hlasnejšie, smerom k poštárke, pretože postúpila o ďalšie domy ďalej dolu ulicou. 

„Možno tajná ctiteľka, pán Schmidt, ale ja to nie som,“ zachichotala sa a mávla na pozdrav. Schmidt jej mávnutie neopätoval. Opäť pozrel do schránky a bol si istý, že v nej je obálka. Zabehol do domu pre kľúče a už otváral schránku, akoby bol v súťaži a bojoval o body. Ruky sa mu triasli a čím skôr chcel schránku otvoriť, tým menej mu to šlo.

Spomenul si na včera, ako jeho šofér našiel v schránke obálku bez odosielateľa. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale na obálke nebola napísaná ani adresa prijímateľa, ba ani známka či razítko z pošty. To znamená, že únosca jeho synov bol tam. Bol tam, pri jeho dome a osobne hodil obálku do schránky. Schmidt si presne pamätal, čo v liste bolo napísané. Ozvem sa vám. Bude aj táto obálka nepopísaná? Je to ďalší list od únoscu? Už nastal ten čas, kedy sa mu ozval? Ak áno, bol tu. Bol tu v noci pred domom, zatiaľ čo on spal na zemi pri schodoch v predsieni zopár metrov od neho. Keby tak nezaspal a dával pozor, mohol ho zazrieť, mohol ho chytiť alebo aspoň popísať polícii. Vyčítal si to. V tom si spomenul, polícia, jasne mu napísal, žiadna polícia.

Vybral obálku zo schránky. Jeho tušenie sa naplnilo. Žiadny adresát, známka, nič. Otvoril ju, tentokrát bol list viac popísaný. Schmidt sa poobzeral okolo seba. Poštárka už prešla na ďalšiu ulicu, nikde nikoho nevidel. Rozhodol sa, že si to prečíta vnútri. Zavrel bránku a zamkol, to isté urobil aj s vchodovými dverami do domu. Do varnej kanvice si dal variť vodu na čaj. Kávu nepil, za to vždy si nechal urobiť čaj. Sadol si na stoličku a začal čítať.

 

JurAj canDrák majiteľ liehovaROv

dneS večer o desiatej bude vo svojej kaNCElárii s prostItútkami

Zajtra chCem vidieť na Titulke vŠetkých novíN správu O jeho smrti

AKo to urobíte nechám nA vás nenEchajtE sa chytiť

 NemusÍm vám dúfam PripomínaŤ aby ste z toHo KohokoĽvek vynechali

vrátane polície V opačnom pRípade jEden z chlaPcov zoMRiE

Ozvem sA vám.

 

Schmidt neveriacky zízal na list.  Voda mu začala vrieť a kanvica sa vypla. Vykašľal sa na čaj, prešiel do obývačky k baru a nalial si dvojitú whisky. Na jeden hlt ju hodil do seba a nalial si ešte jednu. List mal otvorený pred sebou. Zvažoval všetky možnosti. Ako únosca zistí, keby zavolal na políciu? Sleduje ho? Odpočúva mu telefóny? Mohol by napísať mail alebo sms správu. Má komplica, ktorý ho dvadsaťštyri hodín denne pozoruje? Pomaly sŕkal do seba svoj obľúbený nápoj, no chutil príliš horko. Má zabiť človeka? Za život jeho synov musí prísť o život niekto iný. Jeho rukou! Dnes večer! Musí byť iné riešenie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---