12: 04: 53

„...If you swear on your life than no one will cry at my funeral?“  Natiahla ruku a vypla budík. Nenávidela ranné vstávanie, toto neskutočné mučenie, v ktorom sa budila po niekoľkých hodinách spánku, s pocitom ,že ani nespala, a jediné čo ju obklopovalo bol chlad. Stisla v náručí vankúš a s námahou otvorila oči. Nechcelo sa jej vstávať, vedela, že ju nečaká nič, čo by stálo za tú námahu vstať. Postavila sa, prešla k oknu a poodhrnula záves. Na uliciach ležali snáď tony snehu, všetko bolo biele a biele útržky sa v neustálom tanci vznášali k zemi aby tam skončili svoju cestu. Prišla k zrkadlu a kriticky sa zahľadela na svoj odraz. Nikdy si nemyslela, že je pekná. Najmä, keď pozerala na svoj unavený obraz bez miligramu make-upu a strapatými vlasmi, oblečený vo vyťahanom pánskom tričku, nedalo sa o nej nič pekné povedať. Avšak, z nejakého neznámeho dôvodu, o niečo upravenejšia verzia tohto obalu priťahovala pohľady ako magnet. Vlastne jej to bolo jedno. Nikto z tých ľudí jej nemohol poskytnúť ani zlomok toho po čom túžila. Čo najrýchlejšie sa obliekla a šla si uvariť čaj. Stála pri okne opretá o radiátor a pozerala cez nepreniknuteľný neustále padajúci biely závoj, takmer nevnímajúc hudbu, ktorú mala pustenú pomerne hlasno, vzhľadom na skorú hodinu. Jediní kto sa mohol sťažovať boli susedia, doma bola vždy len ona. No pokiaľ šlo o susedov, boli to väčšinou indivíduá medzi osemnástkou a tridsiatkou, ktorí večer čo večer usporadúvali večierky a nadránom by ich nezobudilo asi nič. Každé ráno bolo rovnaké, líšilo sa len hodinou o ktorej sa začínalo- prinútila sa vstať, vypila hrnček zeleného čaju, umyla si zuby a potom sa v kúpeľni pokúsila aspoň mierne upraviť svoj zovňajšok. „Predsudky...“, vyslovila to slovo hľadiac pri tom na odraz svojich pier v zrkadle. Aj ona ich mala. A určite aj stále má, ale o mnohé z nich prišla spolu s ilúziami. Ľudia súdia podľa prvého dojmu, podľa letmého pohľadu, ktorým preletia po ostatných. Podvedome to robila aj ona, vedela, že úplne to zmeniť nemôže, je to pozostatok po lovcoch mamutov, vec ktorá im umožnila prežiť. Každý sa snaží nájsť si spoločnosť, o ktorej sa domnieva, že mu je najviac podobná a teda mu bude aj najlepšie rozumieť. Ako veľmi je mylná táto myšlienka vedela aj sama. V spomienkach si vybavila pekné bledé dievča, s dlhými blond vlasmi a šedými zamyslenými očami. Na prvý pohľad vyzerala tak krehko a ticho. Ale bola to úžasná priateľka, boli síce biela a čierna, no vedeli rozmýšľať jedna ako druhá, pochopiť sa... Zbožňovala ich rozhovory bez pointy o množstve čerešní na strome, či o čomkoľvek inom. Mala ju rada a vždy bude. To už nič nezmení. Rakovina. Tá správa prišla jedného dňa ako blesk z jasného neba. Nechcela sa vzdať, len tak, chcela bojovať. Dlhé hodiny sa rozprávali o živote, o jeho konci, až nakoniec- už tie rozhovory nebolo s kým viesť. Po takmer roku boja sa náhle všetko skončilo. Tri dni po svojich sedemnástich narodeninách zomrela. Zotrela si slzy. Nebolo dňa, kedy by na ňu nemyslela. Chýbala jej tak veľmi, že pre to ani nemohla nájsť slová. Pamätala si všetko čím si prešla, všetky bolesti, chemoterapie.. Keď už vedela, že nepomôžu, vykašľala sa na to. Nechcela zomrieť v nemocnici. „Ellie“, zašepkala. V hlase mala nevýslovný smútok. Zovrela okraj umývadla, akoby sa chcela chytiť niečoho stabilného aby nespadla do priepasti, na okraji ktorej stála.. Otočila sa a vyšla z kúpelne. Dýchala plytko a rýchlo, snažiac sa potlačiť plač. „Ahoj“, pozdravila nevysokého chalana s dlhými vlasmi zviazanými v cope. „Čauky, to je mi teda stretnutie, teba som už dávno nevidel. Kde sa túlaš?“, pokúšal sa o nenútený tón, no v hlase mu rezonoval smútok. „Math, Math...“, povedala potichu. „Akoby si o mne nič nevedel.“ Smutne sa naňho pozrela. Prisadol si k nej bližšie a chytil ju okolo pliec. „Ja viem čertica“, brnkol jej prstom po nose, „život nie je fér.“ „Nechaj to“, pozerala do okna na ubiehajúcu temnú krajinu, „nesnaž sa vzbudiť dojem naivnosti"Na to aby sa ti to podarilo, by som ťa musela poznať oveľa menej.“ „Aj tak by sa mi to nepodarilo. Už vtedy dávno si mi na to prišla, pamätáš? Vždy si vedela odhadnúť ľudí, až príliš dobre.“ Odmietavo pokrútila hlavou. „Ako potom vysvetlíš všetkých tých idiotov, s ktorými som strácala čas?“ „Neverím, že si ich milovala, alebo sa mýlim?“ Ticho pozerala do tmy. „Nie“, povedala potichu, „len...chcela som..., mohla som,..ja neviem. Som hlúpa.“, pokrčila plecami. Ako mohla príslušníkovi opačného pohlavia vysvetliť, že, že potrebuje s ostatnými chlapmi zametať? Nie so všetkými...len s tými, o ktorých vie, že...že čo??? „A...“, začal pomaly, „Adriana si milovala?“ Na okamih sklopila pohľad. Adrian. Ako veľmi túžila vysloviť to meno, tak nežne ako sa len dalo. Ešte stále. Koľko je to času? Ani nie rok... „Adrian, Adrian patril k ľuďom, ktorý boli najväčším svetlom v mojej temnote“, uprene sa zahľadela do Mathových očí. Boli tak nádherne pokojné. Vždy na ňu pôsobil upokojujúcim dojmom, bol to ten tip priateľa, pre ktorého by človek vraždil aj zomrel. Bol tu vždy. „Tak potom-“, začal , no prerušila ho. „Prečo sme sa rozišli?“, dokončila jeho otázku. Mlčky prikývol. „Aby...nedokázala by som mu ublížiť. Nechcela som aby bol pri tomto všetkom, nezaslúži si to. Nezaslúžim si ho.“, dokončila ticho. „Myslíš, myslíš, že práve on by to nepochopil? Že by nechcel stáť pri tebe v dobrom i zlom, keby si mu to dovolila?“ Prázdnym pohľadom hľadela pred seba. Dobre vedela ako to je. Ale chcel aby mal Adrian niekoho lepšieho. Zaslúžil by si... „Budeme vystupovať.“, povedala automaticky, keď si vonku všimla prvé svetlá lámp. „Myslíš si, že Amy je lepšia než ty?“, naliehal na ňu. Zmeravela. Amy bola Adrianova nová priateľka. Videla ju len raz, keď ju Adrian zobral v piatok so sebou, ale bolo to akési silené. Buď bola ešte decko, alebo bola príliš povrchná, nevedela sa rozhodnúť. „Nechápem-“ „Ale chápeš. Dobre vieš, prečo ju nikdy neberie so sebou. Nesiaha ti ani po členky a to nie len vzhľadom, ale najmä tým aká je vnútri. Všetko, čo robí je len póza, jednoducho sa jej to tak páči, ale nechápe, nerozumie tomu. Pre ňu je to len hra. Ver poznám ju dlhšie ako ostatní.“ „Nie je dôležité, čo si o nej myslíme my. Hlavné je, že ju Adrian miluje takú, aká je.“ „A aká je?! Kto to má vedieť, keď nikdy neukáže svoju tvár, len kopíruje iných? A môžeš mi veriť, že ty si pre Adriana znamenala viac. A ešte stále aj znamenáš.“ Neodpovedala, len mlčky zamierila k dverám. „Prečo pred tým utekáš?“ chytil ju za ruku. Otočila a pozrela sa Mathovi rovno do očí: „Lebo, nemôžem ostať žiť minulosťou. Nemôžem sa presviedčať, že som lepšia než Amy, alebo ktokoľvek iný. Nie som, prečo by som mala byť? Čo ak je aj môj život len póza?“ Vystúpila na chladné nástupište, no počula ako sa náhli za ňou. Položil jej ruku na plece aby ju zastavil. „Si výnimočná. Pre mňa určite. Už len tým, že chceš ísť svojou vlastnou cestou, že to skúšaš...“ Okolo preletel ďalší vlak a nápor vetra jej fúkal vlasy do tváre. „Slovami nezmeníš veci, ktoré robíš. To si zapamätaj.“ „Kiež by sa to dalo“, zašepkala. Pristúpil k nej a pevne ju zovrel v náručí. „Všetko bude dobré, raz. Viem, že to máš ťažké. Ale to neznamená, že sa musíš tváriť, že je všetko v pohode, aby sme si mysleli, že to zvládaš. Zvládaš to aj keď máš problémy. A na tie sú tu priatelia“, šepkal jej do ucha. Ležala na posteli s pohľadom upretým do prázdna a v ušiach jej zneli Mathove slová. Počula ich celý deň. Vedela, že ich potrebovala počuť, pretože jediní ľudia, ktorí jej ich mohli adresovať, boli priatelia. Áno mala rodičov... ale asi mala vždy všetko čo chcela a to nebolo správne. Vždy chcela ešte viac, myslela si, že takto bude slobodná, šťastná... Ani jedno z toho nebola pravda. Už po pár týždňoch to pochopila, ale priveľmi sa hanbila, nedokázala prekonať svoju pýchu a ospravedlniť sa. A každým ďalším dňom to bolo ťažšie. Začarovaný kruh. Telefón hodený vedľa nej začal zvoniť. Pozrela na číslo svietiace na displeji a s tichým vzdychom hovor prijala. „Ahoj mačička, máš dnes čas?“ Ako veľmi ten hlas nenávidela. „Áno, čo by ste chceli, pane?“, pokúsila sa predstierať záujem. „Ty veľmi dobre vieš, čo chcem. Dokonca by som povedal, že výborne poznáš všetko, čo potrebujem...“, tichý smiech. Naozaj úžasne vtipné. „Kedy by si sa chcel stretnúť?“, prišla si ako robot, alebo ako automat na zákazníckej linke. „O pol hodiny v Retre môže byť?“ „Dobre- “, nechápala, čo ho na tých hlúpostiach vzrušovalo. Tak teda dovidenia o pol hodiny.“ Zrušila hovor. Prečo, prečo, prečo??! Mala chuť niekoho zavraždiť, alebo ešte lepšie, seba. Miesto toho však pomaly vstala, prešla k skrini a začala sa prehŕňať medzi oblečením. Debil, do pol hodiny? Lieta snáď? Vytiahla krátke, úzke čierne šaty a obula si čierne lakované čižmy nad kolená. Na moment sa ešte zastavila pred zrkadlom, pery si zvýraznila krvavočerveným rúžom a trochu opravila dymové líčenie. „Prečo to robíš?“, spýtala sa svojho odrazu. Dobre to vedela, jasne mala na výber, tak radšej len pokrútila hlavou a odvrátila sa. Vzala si kabát a odišla. Vonku vykročila smerom k autobusovej zastávke. Nastúpila do autobusu a sadla si k oknu ignorujúc zvedavé pohľady smerujúce na obojok na jej hrdle a vysoké čižmy. Skupina pätnásť- šestnásť ročných idiotov vzadu na ňu vyvaľovala oči ako na prízrak. Následne začali pískať, ako vždy. Rozhodne sa neotočí. Možno, keď budú o niečo starší, budú aj o niečo rozumnejší. Alebo možno aj nie. Vždy to bolo rovnaké. Všetci tí ľudia v autobuse, boli ako podľa scenára, takmer vždy rovnaké zloženie: zopár neúspešných tridsať až štyridsať ročných chlapov, hádžucich chlípne pohľady na jej bledé telo, vediac, že si ho nikdy nebudú môcť dovoliť, nejaké tie páriky zahľadené do seba, dievčatá medzi pätnásť a dvadsaťpäť, ktoré sa snažia predstierať, že každá z nich je tá najkrajšia, štyridsiatničky vlečúce ťažké nákupné tašky pre svoje deti a manželov, ktorí o ne nemajú záujem, prebodávajúce ju vražednými pohľadmi a samozrejme títo teenegeri. Určite niekde na ministerstve dopravy existoval presný predpis toho ako má vyzerať obsadenie autobusu. A títo ľudia sa tomu prispôsobili plniac svoju nalinkovanú funkciu. Pre nich bola votrelcom z iného sveta, zo sveta kde sa kašľalo na morálku a na to čo si myslia ostatní. A to bolo neprípustné, pre niektorých. Nebola sebecká ani povýšenecká a za svoj výraz nemohla. No vždy bola „iná“, už ako dieťa. No teraz vedela kam patrí, bola si istá tým v čo dlho len dúfala. Pozrela na tabuľu oznamujúcu zastávky a uvedomila si, že bude vystupovať. Pomaly vstala a šla k dverám. Vzduch vonku bol chladný a pod kabátom sa triasla. Zišla po schodoch do podchodu, prešla okolo niekoľkých bezdomovcoch zaujatých žobraním, alebo fajčením ručne ušúľaných cigariet a vyšla v neporovnateľne luxusnejšej časti mesta. Zamierila k dverám z tmavého skla, ktoré jej otvoril robustný vyhadzovač a pri tom jej letmo kývol. Ďalšiemu za dverami podala kabát a pokúsila sa pri tom o úsmev. Koľko ľudí treba na to, aby sa niektorí cítili pohodlne a luxusne? Aby mali pocit, že sú viac ako obyčajní ľudia? Pre Adriana si znamenala viac a ešte stále aj znamenáš... Prečo to povedal? Neodišla od neho, pretože by ho nemilovala, alebo čo. Odišla, lebo ho chcela chrániť..., nechcela aby musel žiť s tým, že jeho priateľka je kurva. Znelo to strašne, nemohla tomu uveriť. Naozaj toto bola ona? Toto jej život? Prečo je tu, prečo to robí? „Dobrý deň,“ mierne zaklonila hlavu. „Krásna ako vždy...“ poznamenal muž, pred ktorým zastala. Hanblivo sa usmiala. „Kam pôjdeme dnes?“ zabodla doňho pohľad, zastavil sa na jeho plných perách. Na inom mužovi by možno boli pekné, dokonca možno aj na ňom, keby medzi nimi nebolo to čo bolo. Svetlo hnedé vlasy padajúce mu do očí jemne vypracované telo... Nie, nedokázal by pochopiť jej svet. Videla to na ňom, preňho to bolo niečo nepochopiteľné, pre ňu prirodzené ako každý nádych. Zložila si šál a odhalila obojok na svojom hrdle. Naklonila hlavu na bok a počkala kým jej kývol aby si sadla. Pozrela naňho naoko zvedavým pohľadom, no v skutočnosti bol prázdny. Pohľad naňho ju nechával chladnou. Nevzrušoval ju ako muž, hoci podľa všetkých normálnych kritérií bol príťažlivý. Nebol škaredý, jeho výzor by jej vlastne vyhovoval. No jeho povaha v nej nič neevokovala, nechcela aby ju miloval, akurát by jej to prekážalo a komplikovalo život. Chcela len, čo vlastne chcela? Čierny mercedes zaparkoval pred veľkým domom na predmestí. Dom bol jemne oranžový, tá farba jej pripomínala marhule, a obklopoval ho rozsiahli trávnik, aspoň pokiaľ sa dalo usúdiť z toho čo bolo vidieť spod snehu. Vo vzdialenom kúte v lete asi rástli kvety a z trávnika kde tu vytŕčali malé stromčeky pristrihnuté do rôznych tvarov. Prišla k dverám, ktoré jej otvoril a vošla do priestrannej vstupnej haly, dve steny boli biele a dve oranžové... vnútro nebolo o nič nápaditejšie než okolie. Opatrne zavrel dvere akoby sa bál, že ho bude niekto počuť. Pozrela naňho s nadvihnutým obočím. „Pre istotu...nemusí o nás vedieť moja snúbenica...“ „Ty si vážne myslíš že o tomto nevie?“ nechcela mu veriť, že niekto môže byť taký naivný a na okamih zabudla na slušnosť. Jej snúbenec ju podvádzal priamo v ich vlastnej posteli a ona si to nevšimla??? „Nie, nevie, ona...“, začal no potom sa zastavil. „To nie je tvoja vec. Nezabudla si na niečo?“ „Prepáčte pane...“ vystrašene sklopila zrak. Prudko ju pritisol k stene a jemne sa jej zakusol do krku. Kabáty s tichým žuchnutím dopadli na dlážku, cítila jeho prerývaný dych na tvári. Jeho ruky, ktoré ju žiadostivo zvierali, sa pomaly presunuli z bokov na jej zadoček, cítila ich teplo a nástojčivosť s akou prechádzali po jej tele. Na okamih ju pustil a stratil sa jej z dohľadu. Bez pohnutia stála tak ako ju nechal. Keď sa vrátil pripol jej na obojok retiazku a oči zakryl maskou na spanie. Pomaly ju viedol hore schodmi, dávala si pozor aby sa k nemu príliš nepriblížila. Neponáhľal sa, vychutnával si jej bezmocnosť. Ľahkým pohybom zatvoril dvere, snažila si v pamäti vybaviť obraz izby do kotrej vošli Približne oproti nej by malo byť veľké okno, viac vpravo postel, oproti nej mäkký čierny gauč. Počula tiché šúchanie- zrejme zastieral okno. Zľahka zaklonila hlavu a oprela sa o dvere, čakajúc čo príde. Jemne ju pohladkal po líci, ale keďže ho nevidela od ľaku sa mykla. „Neboj sa, ty vieš že ti nechcem ublížiť,“ zašepkal jej do ucha. „Alebo tu niekto nemá čisté svedomie?“ „Nie pane.“ „Tak sa mi to páči, keď vieš kde je tvoje miesto. Tie šaty sú pekné, škoda že nemám čas pozerať sa na teba kým ich máš oblečené,“ rozopol jej zips na chrbte a pomaly nechal šaty skĺznuť na dlážku. Jej spodné prádlo ich v okamihu nasledovalo. Počula ako o pár krokov ustúpil, rýchlo zaujala polohu s nohami od seba, rukami za chrbtom a aj napriek tomu, že mala zaviazané oči sklonila hlavu. Prišla si ako z nejakého lacného porna ako tam stála v silonkách a vysokých čižmách. V hlave mala prázdno, snažila sa sústrediť len na to čo bolo nevyhnutné. Cítila sa tak unavená... Jediné po čom túžila, bolo ľahnúť si, zavrieť oči a mať pokoj, utiecť vlastnému životu. Akoby mohla pokračovať vo vzťahu s Adrianom? Aby miesto neho uspokojovala neznámych idiotov?! Nikdy by mu to nedokázala spraviť, vzťah bol pre ňu niečo nedotknuteľné, takmer až posvätné, len málo ľudí vedelo, čo pre ňu vzťah naozaj znamená. Nikdy nemala problém mať kohokoľvek, koho chcela... Naozaj? Možno preto si tak jasne uvedomovala rozdiel medzi skutočnou láskou a príťažlivosťou o vypočítavosti ani nehovoriac. Nestriedala chlapov z nudy, skôr až z naivnej viery, že nájde aspoň jedného, ktorého zaujme aj niečo viac ako jej obal, niekoho kto by porozumel je svetu, ktorý v jednej chvíli oslavoval každú maličkosť, v nasledujúcej sa rozpoltený potácal na okraji zániku a jeho základy pohlcovala neistota a vnútro vypĺňal smútok prázdnota a beznádej a v ďalšom okamihu jej svet zomieral v agónií zranenej lásky, krvácajúcej z rán spôsobených guľkami nazývanými slová, ktoré prevŕtavali hrdosť ľudského bytia a zrážali ho na kolená až kým sa rozsypané úlomky toho, čo ešte donedávna bola utópia, nezachveli pri poslednom výdychu. Každodenný boj o prežitie. A smútok objavujúci sa v jej očiach, vždy keď zahliadli... Zo zamyslenia ju prebrala chladná oceľ, ktorá jej prešla od hrdla krátko zakrúžila okolo jej bradaviek a potom sa cez ľavé plece a ľavú ruku dostala k zápästiam. Putá ticho cvakli..ň Striaslo ju, ako veľmi nenávidela ten pocit bezmocnosti... Mykol retiazkou na jej krku. Poslušne vykročila za ním, no po pár krokoch ju zastavil. „Postav sa na špičky.“ Bez slova spravila čo jej povedal. Položil jej ruky na plecia. „Dobre teraz sa pomaly predkloň, ale pomaly počuješ? Lebo sa udrieš.“ Pomaly sa prehla až kým sa čelom nedotkla steny. Pustil ju. „Takto vydrž!“ „Áno pane.“ Na zadok jej dopadli pásy latexového bičíka. Koža ju zaštípala, ale ani sa nepohla. „Kto to dnes dvanásť minút meškal?“ jeho hlas bol nekompromisný. „Prepáčte pane,“ zašepkala. „Zaslúžiš si trest,“ oznámil jej vecným tónom. „Ako poviete pane.“ Ďalšia rana a ďalšia. A potom cítila ako sa jeho jazyk zľahka dotkol jej zadočku na miestach, kde ju predtým udrel. Stála bez pohnutia. Prstom pomaly prešiel pomedzi jej nohy a zakŕúžil ním na jej klitorise. Mimovoľne vzdychla. Prstom druhej ruky pomaly do nej vnikol. Kŕčovito sa nadýchla. „Nemáš dovolené sa spraviť,“ povedal, v jeho hlase cítila náznak smiechu. Konečne sa mohla znovu vystrieť. Nohy sa jej triasli a dych mala nepravidelný ako sa snažila utajiť svoj orgazmus. „Nepovedal som ti niečo?“ „Prepáčte pane,“ vydýchla. Tak si to všimol. „Nehanbíš sa?“ z jeho hlasu cítila ako si to užíva. „Kľakni si. Hlavu polož na zem, na ľavú stranu.“ S rukami stále spútanými za chrbtom a zaviazanými očami sa cítila zraniteľná. Dopadla na ňu ďalšia rana, tentokrát to však naozaj bolelo, pretože ju nezasiahol len po zadku. „Dostaneš ich päť, rátaj nahlas, toto bola prvá.“ „Jedna,“ povedala automaticky. Ďalšia rana. „Dva,“ vyšlo z jej úst. Zdvihol ju na rukách a položil do postele, putá ju tlačili, ale neodvážila sa pohnúť. „Škoda že máme tak málo času...“ zamrmlal si skôr pre seba ko pre ňu. Jazykom jej zakrúžil okolo pravej bradavky. Jej telo sa automaticky naplo. „Dávajte si pozor slečna, aby vás to nevzrušilo príliš...“ z jeho hlasu sa niesla tichá hrozba. Po pár mučivých minútach, keď sa snažila myslieť na všetko možné prestal. Dýchala rýchlo, ale vydržala. Pomohol jej sadnúť. Otočil ju a znova jej rozkázal kľaknúť. Roztiahol jej nohy a kľakol si za ňu. Vnikol do nej tak prudko, až to zabolelo. Jednou rukou ju chytil za boky a druhou jej pritlačil hlavu do matracu. Zrýchľoval tempo, vedela že ona už dlhšie nevydrží, keď v tom zazvonil jeho telefón „Kurva!“, vyštekol, pustil ju a prijal hovor. Rýchlo si sadla a vzala ho do úst. Maska sa jej už zošuchla a tak videla ako odpovedá so zaťatými zubami. Rýchlo ukončil hovor a schytil ju za vlasy. O sekundu na to sa spravil. Počula jeho tlmený vzdych, a rýchlo prehltla čo semeno vo svojich ústach, skôr ako ju naplo. „Idioti sú to! Desať minút mi nemôžu dať pokoj! Človek si ani zašukať nemôže, ešte aj do toho mu tí imbecili lezú!“ „Prepáč mi to,“ dodal o chvíľu už pokojnejšie a vášnivo ju pobozkal. Nepovedala nič, počkala kým jej neodomkol putá a rýchlo sa začala obliekať. „Čo sa stalo?“ „Musím ísť, mačička“, zohol sa, zapol jej zips na šatoch. „Môžem ťa hodiť domov ak chceš.“ Usmiala sa a kývla hlavou. Potom natiahla k nemu ruku:“ nezabudli ste na niečo?“ „Och, jasne prepáč...“, zo zadného vrecka nohavíc vybral peňaženku a podal jej dvesto eur. Prehla ich medzi prstami a všimnúc si jeho pohľad, zastrčila si ich do podprsenky. „Škoda, že dnes sme mali tak málo času“, poznamenal keď jej pridržiaval kabát. Nezdieľam tvoj názor, napadlo jej, no miesto toho povedala: „keď si niekedy nájdete čas, môžeme mať pre seba aj celý deň“, otočila sa k nemu. „Také nápady sa mi páčia. Možno by sme mohli niekedy odtiaľto vypadnúť na celý víkend, čo ty nato?“ „Dajte mi vedieť dopredu aby som sa zariadila“, usmiala sa, no jej oči ostávali ľadovo chladné. Otvorila dvere a vyšla do chladného šera. Náhlil sa za ňou, pridržal jej dvere auta a potom ho rýchlo obišiel a sadol si za volant a naštartoval. „Ďakujem, to stačí“, ukázala. „ Dobre slečna, ako len chcete. Zavolám ti keď budem mať čas, dobre?“ Mlčky prikývla. Predtým ako vystúpila ju ešte chytil za ruku a letmo ju na ňu pobozkal: „Si úžasná.“ Obdarila ho ešte jedným sileným úsmevom a vystúpila.