Veľa Zážitkov, Málo Spomienok: Zelená Idylka (2. časť)

Medzitým mi Kamil, ktorý noc strávil na pofidérnom byte, asi 15krát volal. Mobil som mal v nabíjačke iba na vibrácie, tak som nič nepočul. Vedel som, že to bude niečo vážne, lebo obyčajne volá iba 5krát.

„Musíme sa stretnúť!“ nervózne šepká do telefónu.

„Kedy? Kde?“

„Počkaj, zavolám ti o chvíľu.“

Ako každá nedeľa ani táto nemôže byť pokojná. Človek hneď musí dostať tlak na srdce. Už vtedy som vedel, že to nebude iba obyčajná káva v centre mesta. Zabudol som si nastaviť život tak, aby ma ľudia nevyhľadávali, nech im riešim ich problémy. Kto bude riešiť potom tie moje? Polícia? Tí by aj tak nič nevyriešili... 

Opäť zvoní telefón:

„O desať minút pri veľkých hodinách...“ naschvál neupresnil miesto, myslí si, že ho odpočúvajú, ale kto by tie alkoholické nelogické táraniny chcel dobrovoľne počúvať? Aj prípadných votrelcov by to odradilo.

Sadol som do auta, cestou som porušil snáď všetky dopravné predpisy, a keď som už takmer parkoval, zastaví ma policajt.

„Pán vodič, nesvietite... Dnes to bude za 20cku.“

„Pán policajt, nemám pocit, že cena kávy stúpla v dôsledku inflácie tak rapídne... Kolegovi nedávno stačila päťka.“

„Ale viete my máme istý sadzobník pokút...“

„A mohol by som vás k tej pokute poprosiť aj bloček?“

„Máte pravdu, päťka úplne postačí...“

„Čo by ste robili, keby som nebol taký hlúpy a pravidelne nepodporoval vašu nadáciu pre chutnú kávu? Asi by ste spali za volantom, však?“ nemohol som si odpustiť uštipačnú poznámku. Môžu byť radi, že som im vôbec niečo dal, už dávno mali sedieť za korupciu, ale úprimne si to neviem ani predstaviť, žeby som ich nevídal naďalej...

„Pán vodič, radšej už choďte,“ takto milo ma odprevadili.

„Pozdravujte na fízlici, raz vám to tam cele vytapetujem na ružovo...“ pomyslel som si a skôr než som zaparkoval, som oškrel autá vedľa mňa. Áno, parkovanie nikdy nebola moja silná stránka.

Dorazil aj Kamil a hneď na mňa kričal:

„Poď späť do auta! Nechcem sa o tom baviť na ulici.“

„Už zase?“ 

Kamil nastúpil na miesto spolujazdca a vytasil na mňa zlatú retiazku, bola relatívne hrubá, mohla vážiť okolo piatich gramov, vhodná na predaj...

„Vytrhol si zuby svojim pacientom a vykul toto?“ nemohol som sa nesmiať.

„Dosť bolo srandy, ideme do Maďarska.“

„Prečo až tam?“

„Majú vyššiu výkupnú cenu pre 14karátové zlato.“

„Zase si kradol, čo?“

„Zase máš predsudky, iba náhodou aj pravdu.“

„Už ťa istý čas poznám, ale zarábať sa dá aj poctivo, úprimne koľko za to budeme mať?“

„Okolo 150€.“

„To sa mi nezdá, až také ťažké to nie je.“

„Tak sto.“

„A čo z toho budem mať ja?“

„Kúpim ti benzín.“

„To je všetko?“

„Dobre aj cigy.“

„Platí!“

„Tak ideme!“

„Kde?“

„No do Maďarska asi...“

„Asi? Dnes je všetko zavreté.“

„Tak to môžeme niečo vyrobiť a počkať do zajtra.“

„Laura ma zabije.“

„Veď si jej už zobral zbraň...“

„Ale nebudeme mať sex... už týždeň som ho nemal, pretože vkuse vyťahujem ostatných z problémov.“

„Na nič iné nemyslíš... kedy sme boli naposledy na pive?“

„Už je to istý čas, ale kde mám tu istotu, že niekoho neokradneš a dostaneme na ústa?“ „Zase mi nadávaš do zlodejov? Len za to, že mám kus tmavšiu pleť?“

„Vôbec nejde o tvoju pleť, proste to niekam zaši a pôjdeme zajtra.“

„Môžem dnes u teba prespať?“ 

„Preboha! Prečo by si to robil?“

„Matka ma vyhodila z domu... podpálil som jej periny, lebo mi zobrala alkohol...“

„To si rozhodne zaslúžila, ale radšej ti dám na hotel, ako by si mi skazil romantickú idylku...“

„Nie, radšej prespím v bare, možno nájdem nejakú sučku, ktorá má v nedeľu večer voľno pre takmer-bezdomovca...“

„Dobre no, je to tvoja voľba, tak zajtra mi volaj...“

„Nemám kredit.“

„Tak si nejaký nájdi.“

Kamil sa pousmial a odkráčal. Ja som sa konečne po celom zdĺhavom dni mohol vrátiť do postele, kde už ma čakala Laura. Sviečky sú zapálené... Nohy rozčapené... Proste romanca... 

Na druhý deň sa konal Robov pohreb. Nevedel som čo na seba. Zišiel sa takmer celý národ.

„Slušná účasť,“ zahlásil hrobár, „fakt slušná!“

Prišli aj bryndziari zo Zvolena, ktorí z jeho rastliniek robili palacinky a iné mliečne lahôdky. Všetci boli oblečení v reggae  štýle, kubánske farby s Bobom Marleym na chrbte, to iba ja som mal čierny oblek. Samozrejme, že musel byť výpek. Na Robove prianie na jeho pohrebe hrali “Smoke The Herb“ od Bounty Killer, jeho najobľúbenejšiu v poslednej dobe. 

Pristúpil som bližšie a zbadal Mišku ako kľačí pri jeho vystavenom tele. 

„A kto mi teraz bude nosiť čerstvé bylinky? Trvalo dlho kým so mnou začal chodiť a teraz je preč. Ceny pôjdu opäť hore...“  šomrala si.

Trochu som sa čudoval, že nikto neprejavil ani trochu ľútosti nad Robovou smrťou. To sme až takí bezcitní, nenájde sa v nás trochu empatie? Pomyslel som si. 

Prišlo mi ľúto kamaráta. Veď bol to predsa on, kto stál pri mne, keď som si ubaľoval svoj prvý joint... Bol to on, kto prepašoval v zadku kokaín do Turecka, keď sme to naozaj potrebovali... Bol to on, kto za nás zaplatil kauciu, keď sme vykradli benzinku a on, kto vedel najlepšie pripraviť bongo, aby sme sa z neho skúrili na dva dni dopredu. V podstate mi Robo bude chýbať, lebo skill, čo mal on, sa tak ľahko nedá naučiť.

Objednal som si dvojitý rum na jeho počesť v najbližšom bare. Vlastne som pozval celý bar, pretože nikto zázračne nemal peniaze, to iba ja som v noci vykradol banku...

Vtom mi zazvonil telefón. Opäť volal Kamil:

„Nazdar kde si?“

„Na cintoríne.“

„To je kde?“

„Vieš, kde je ten výhľad  s prameňom?“

„Aha jasné, už viem.“

„Dôjdi sem a pôjdeme ako si chcel, no musíš šoférovať, dnes nemám na pokuty...“

„Za pol hodinu som tam,“ a zložil.

Zatiaľ som bezprizorne popíjal ani som si nevšimol kedy som dopil celú fľašku. Keď som bol už nablato strieskaný, dorazil Kamil, dal som mu kľúče od auta a nejako som sa k nemu doplazil. 

Zobudil som sa až pri maďarských hraniciach, myslel som si, že som spal veľmi krátko, ale ubehli už dve hodiny. Kamilov štýl šoférovania je unikátny. V skutočnosti nemá ani vodičák a pri toľkých odkladoch ho ani nikdy mať nebude, veď policajti mu za rokmi už píšu radšej faktoriál, pretože ich už nebaví to spočítavať.

Dobré cesty sú nenávratne späť. Vyšli sme na rýchlostnú cestu, kde niekto šetril na geologickom prieskume, preto sa im o pár dní po postavení prepadla. Koho to ale trápi? Veď ten, kto za to šiel na dovolenku sa z nej už vrátil, vec sa už uzavrela v čase a priestore. 

Ideme 40tkou. Naozaj sa rútime. Brzdíme bezpečne do každej zákruty, aby nás nevynieslo. Kamil má evidentný problém preradiť do trojky. A ja si iba v duchu hovorím... Diera, diera, diera, die-DIERA!!!

„Ááááá... asi sme prišli o podvozok... nemôžeš sa trochu viac sústrediť? Cestou vieme zobrať taxík, ale teraz? Potrebujeme tam dôjsť na štyroch kolesách a ja mám iba dve rezervné.“

„Však dobre,“ a vrazili sme do ďalšej. Kamil sa ani nezapýril.

O dve hodiny sme prešli okolo značky, ktorá signalizovala, že Miškolc sa od nás nachádza doviditeľných 30 kilometrov. Hlavne, že z Košíc je to ledva 80. Stihol som aj vytriezvieť a navrhol Kamilovi, že by bolo chvályhodné, keby sme prišli ešte dnes, nakoľko záložne zatvárajú o pol hodinu.

Sadol som za volant a nedohrali ani dve pesničky v rádiu a už sme zaparkovali pred Auchanom .

Chvíľu trvalo kým sme tú zmenáreň našli, predsa moja lámavá maďarčina má v aktívnej slovnej zásobe 4 slová a v tej pasívnej je ich ďalších 16, čo dáva  dokopy 20 a s tým je hriech sa nedohovoriť. 

„Jó napot kivánok!“ poprial som tete za okienkom. 

„Szia!“  odzdravila.

„Do you speak English?“ chcel som rozvinúť debatu, ale ona nerozumela otázke, splietala čosi o láske... tak som to skúsil ešte raz polopaticky:

„Aha, ja mať zlato - retiazka, ty mať peniaze, my urobiť dobrá výmena s dobrý kurz, samozrejme, a byť obaja spokojní.“

Je až neuveriteľné, aký je slovenčina internacionálny jazyk, ale pochopila ma a to je podstatné. Zobrala retiazku a my sme mali v rukách 100 eur. Tretina z toho bola preč pri stánku s cigaretami a druhá, keď sme čerpali. Zostalo ledva 30, ale musím povedať, že to bol obohacujúci výlet napriek tomu.

Predtým ako sme sa pobrali domov, chcel som ešte zájsť do centra na kávu. Zaparkovali sme pár metrov od Hlavnej. Mal som len dve podmienky. Nech sa tam fajčí a nech vieme zaplatiť kartou, pretože forinty zásadne nenosím v peňaženke. Bojím sa totiž, že stratia hodnotu skôr ako ich vôbec dokážem minúť. 

Na moje veľké prekvapenie sme blúdili po meste už dobrú polhodinu bez najmenšieho úspechu zo splnenia aspoň jednej z podmienok. Keď som sa opýtal na ulici niekoho, tak každý vravel iba ATM, ale ja som ho nevedel nájsť, každý mi hovoril iné miesto, kde sa nachádza. Samozrejme, že mi nedošlo, že tým mysleli bankomat a nie kaviareň. Kým som túto záhadu rozlúštil, všetko už bolo zavreté, okrem diskoték. Ale prísť tam a nechať sa zmaľovať tými najvernejšími priaznivcami JOBBIK-u do národných farieb, tiež nebolo príliš k veci. Tak sme so sklonenou hlavou radšej odišli.

Cestou domov som ešte zavolal Janimu, pretože na druhý deň dávam auto do opravy a chcel by som popočúvať kus hudby cestou v autobuse.

„Nazdar! Nemáš náhodou doma mp3ku? Zajtra budem bez auta a chcel by som niečo na vytvorenie nálady,“ skúsil som to. Chvíľu bolo ticho, až sa opýtal:

„Ach chceš celú, či iba polku?“

Začal som sa nahlas smiať, bolo to asi po prvýkrát, čo som od dílera nechcel matroš a on bol z toho tiež riadne v šoku...

„Počuj, mne je to vcelku jedno, hlavne, že to bude baviť poriadne.“

„Mám tu jednu vzorku z Česka,“ zahlásil.

„Ale ja fakt chcem mp3ku.“

„Nemohol si to povedať skôr?“ nechápal.

„Celý čas ťa o ňu pýtam.“

„Ale to musíš zdôrazniť, ja už som prefetený, dávno sa mi nestalo, žeby odo mňa niekto mohol chcieť aj niečo iné. Už sa dakedy prerieknem aj pri rodičoch, keď mi volajú.“

„Ty si čistý feťák, Jani...“

„Mp3ku nemám, ale viem ti iné veci ponúknuť...“ zdôraznil.

„Tak dobre, nasyp mi za 5ku. Aspoň si večer v tej zime s prikúrim. Som pri bráne za 15 minút,“ a zložil som telefón.

„Ten chlapec už nevie o realite,“ povedal Kamil.

„Máš pravdu, je to prefetovaný dilinokar. Tomu sa hovorí, keď niekomu baví na mozočku.“ 

Dorazili sme k Janiho bráne. Ten už tam stál celý naflipovaný akoby skúril celé vrece. Oči mal červené ako po bitke. Priemer zreničiek centimeter... Proste Jani... keď si dá trochu viacej ako polka futbalového klubu dokopy.

„To si skúril sám, kámo?“ pýta sa ho Kamil.

Jani sa iba rozosmeje, nie je v stave kedy je schopný povedať ani jednoduchú holú vetu. O chvíľu sa zmôže:

„To bol megajoint! Mal 20 centimetrov... Halušky... zelené... poďte ku mne... “

„Ty si retard, nepomôžu ti ani na liečení...“ povedal som mu, aby som vyjadril jeho totálne beznádejnú životnú cestu.

„Inak by som zabudol, tu máte, je tam trochu menej, tak to berte ako pozornosť podniku.“

„Ty máš licenciu?“ nemohol som sa nesmiať.

„Ber alebo nechaj ležať!“

Nemusel dvakrát hovoriť a už sme aj s matrošom odišli.

„Smer výhľad, môže byť?“ pýtam sa Kamila, „u mňa už nemôžme odkedy susede zozelenela bielizeň, tak mi to bytové zasadnutie zrušilo. Ale úprimne, tej starej sa v noci muselo rozprávkovo spať. Mal by som od nej popýtať love ešte... za zásluhy.“

O pätnásť minút neskôr:

„Kámo... vidíš toho zeleného jeleňa?“ nič múdrejšie som zo seba nevedel dostať.

„Čoho?“

„Nie... ide k nám...“

„Ja mám pocit, že sme sa stratili... Zavolaj Laure, nech nás príde nájsť.“

„Mám v topánkach vodu, nemôžem.“

„Tu je potok? Ešte včera tu nebol... ti prisahám...“

„Môj ty knot...“

„Prečo?“

„Kto? Kde? Volaj Laure!“

„Nemám jej číslo.“

„Však s ňou chodíš...“

„Aha! Tak to by som mohol mať medzi poslednými volanými.“

„Už voláš?“

„Zvoní,“ mám pocit, že zvoní už asi 3 hodiny...

„Láska?“ zdvihne Laura.

„Mojko? Nemohla by si prísť po nás?“

„Jasne kde ste?“

„Tu sme.“

„To je kde?“

„No ja som vedľa Kamila.“

„A ten je kde?“

„Veď tu stojí pri mne.“

„A kde stojíte?“

„Nohami pevne na zemi predsa.“

„Dobre prídem po vás.“

„Ale jak vieš kde presne stojíme?“

„Však si povedal, že tu.“

„No hej, ale ty tu nie si, trafíš?“

„Tak mi povedz, kde ste.“

„Výhľad pri prameni.“

„Dobre prídem tam.“

„Budeš sama?“

„Prečo?“

„Kamil by chcel nejakú tvoju kamarátku s chutnou riťkou.“

„Odkáž mu, že má vlastnú,“ a zložila.

Laura prišla do piatich minút. Bola ako naspídovaná veverička. My sme už ležali na zemi. Nevedeli sme ani chodiť. Hlavu som mal ako melón, tá Kamilova bola ako tekvica trochu do oranžova. Musela nás naložiť do auta, sami sme neboli schopní urobiť jediný krok...

Cestu domov si vôbec nepamätám. Už dávno som nemal z trávy podobné stavy. Ako sa asi musel cítiť Jani, keď skúril celé vrece. Jedna balada...