e-kona

nadavka

pamatas si ked si posledny krat od radosti vyskocil
ci ukradol penazenku, sekundu z celeho sveta
tak tam vysela vyspela, sedela na rucicke davneho kostola
potom sa tvoja matka, aha, mama vybrala do mesta na maso
sama, ako jej manzel, pri hrubych bielych obrubach
sedi, jej dusa bludi po tvojich rukach, krasna madarka

uvod do stastia

spotene ruky, vlastne cele telo, usmev naopak, 
stekli ma strnisko leniveho kabrioletu
za polhodinu otvorim dvere a slapnem na minu-lost
ta psenicova cina ma tlaci hlboko do koze
spominam si na nahe zienky, robim co len mozem

posvatenie

musim prestat tukat, tykat, vytykat ludom ktorych nepoznam
slubujem, ze si budem plnit ulohy ako komando smrti
uvedomim si, ze mladost je davno za mnou, jej idealy tiez
pochovam svojvolnost, pudmi podporovane city
ked zajtra otvorim oko a preruckujem sa k zemi zo snov
budem novy clovek, co plni sluby, pracuje do noci
vyvazim svoju neschopnost tvorit cestnym zivotom pre syna ci dceru vydam v krasnom prostredi stastnejsim ludom, bez kritiky zozeriem celu spinu sveta, aj ked nic nove nevymyslim, budem zastancom pokroku cistej energie zivota, zasmejem sa aj na hlupych vtipoch s vacsinou, ved tam aj patrim, smerujem k rakve bez bolesti, ci lutosti nad tym co som nikdy nemal vykonat
romanticka (pre vas) krajina mi ostriha tie droty co mi rastu z hlavy a zopar zajacikov obzerie tu hnusnu hrcu z vinnej revy
budem spievat v muzeach viery ako anjeli, preperiem rec ako perinbaba sa opijem v tych sto minutach stastia, zaspim aby sa novy zivot zobudil, ujdem moralke a priori, prehltnem vychcanym rytierom skazy tie ich sarkany, malicky pod podpatkom studentskych revoli vstupim do satne prave oblubeneho sportu nahy, vratim kinematografii ten zlaty prsten, budem jupiterom, humnom, slamou v rukach skorca, vytrasiem chudobnym zlatku z vrecka, ako len moze ktosi mysliet pri vas, dazdnikom zahanate svatu vodu, kritici chrobacika a jeho tenkych pancuch schovavate sa v mene ducha, chorob srdca, ziadna referencia, preberam tie skratky myslenia ako skladnik vytrzenia, teraz je tu a si sama, ludskost bytia, prvy bude navzdy mrtvy a moja ci tvoja pritomnost je davno ziva, slnko uz nemusi svietit
ludia i zveri vypalene v ich mysliach si idu za svojim cielom
musia

povod stastia

nikto neoberie viacej hrozna z tych malych ritiek ako sused
ujde sa ti len obcas troska zeme, krtinec, plava slivka
uhorky a hrozna sezona pekla, utekam po udupanom chodnicku
som faun, ale vlastne nie, iba trafeny jedinec, klinec
trcim z davu, ale iba vlastnou vyskou tela ako nevyuzita metla