A nie!

 

 

A nie !

 

Tesko. Vianoce. Davy ľudí. Na tvárach výrazy mučivých existencií..  S každým otvorením dverí vkročí mráz. Oj on rád nakupuje. Ľudské teplo.

- Môžem Vám ponúknuť .. ?  Niektorí boli schopní odpovede:

- Nie, ďakujem. Tí ostatní to mali v pohľadoch. Až na to poďakovanie ..

Viac nepracujem.

 

  -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Zavolal ma na byt. Ísť? Opäť tá nerozhodnosť. Ako pred regálom so sladkosťami.

Vybrala som si podľa chuti? Či vyhral odpor k samote, vzdor ?! ..

 

Útek už bol nemožný. Tá holá posteľ kričala moje meno.

Fľaša bieleho vína.

Nudný film.

Príjemne teplo.

No jemu bola zima, musel sa prikryť. Ten vnútorný odpor, moje trasúce sa ruky, nemo kričiace podvedomie. Nerozprával sa. Ale tie končeky prstov, prechádzajúce po ramene, odhalenom chrbte, až (zmizli )..  Nebyť nich, žiadostivosť by mi dýchala na krk o pár hodín. Doma ...

Ani kus oblečenia. Ruky v kŕčoch, oči neschopné pohľadu, pocit odovzdanosti, no šťastie ušlo. Prchlo pred vedomím - treba mu to oplatiť..

Nahé telo. Vôbec sa nespýtal. Naštvalo ma to a vyletelo to zo mňa.. mám strach z tých malých osôbok. Strach o ne. Či o seba?

-          Šak dobre. Podáš mi peňaženku?

A z toho momentového tónu, dvoch viet, piatich slov, mi to bolo jasné. On to nie je. Až na ten jeho úsmev. Ten si zoberiem so sebou.

 

A možno sa to naučím povedať.

 

 

 

---