Moje každodenné...1. časť

Zvuk budíka mu začal píliť uši niečo tesne po pol 6 ráno. Pred chvíľou sa mu zdalo že počuje mamu odchádzať do práce no netušil, že už je čas vstávať. Nebol žiadne ranné vtáča, vždy si rád pospal aj do obeda. Obzvlásť keď je sobota. Časy sa však zmenili a dnes má dôležitejšie povinnosti, ktoré si musí splniť. Vyletel z postele, hodil si niečo do úst, obliekol si vetrovku a na dva zámky zamkol dvere ich trojizbového bytu v centre mesta. Schody bral po dvoch, už teraz meškal. Pán X nebude šťastný keď bude musieť čakať viac ako 5 minút.

Sneží. Pravidelný zákazník netrpezlivo čaká na známom mieste. Dlho to už nevydrží, cíti že jeho telo potrebuje dnešnú dávku. Keď sa už asi 5 krát pozrie na hodinky, v diaľke uvidí prichádzať zhrbenú postavu, na prvý pohľad úplne obyčajného okoloidúceho. Vzpriami sa a začne šmátrať po peňaženke. Dobre vie kto to je. Niko pridá do kroku. Pár metrov od lavičky, pri ktorej čaká kupujúci si rozopne bundu a z vnútorného vrecka vytiahne malé vrecúško, akoby sa vôbec netajil tým, čo tu práve robí. Zákazník ho vymení za 50€ bankovku, gestom mu ukáže že si zavolajú a zmizne v tme. Je 6 ráno, mesto je tmavé, všetko spí. Len Niko kráča prázdnym parkom a rozmýšľa. Vie kde je. Na mieste feťákov a hlavne dílerov. Tí sú tomu všetkému na vine a uvedomuje si, že práve on je jedným z nich. Zase pomohol ďalšiemu človeku k zničeniu svojho života. Vždy nad tým rozmýšľa. Po každej predanej dávke ho napadne, kedy bude v škole počuť že ten a ten sa predrogoval. Nikdy však nedovolil tejto myšlienke preniknúť hlbšie do jeho mozgu, dobre vie že teraz je už neskoro premýšľať nad tým čo by bolo, keby s tým nezačal. On už však začal.

„Niko, ahoj. Dnes na mňa nebudeš mať nejakú tú hodinku? Potrebovala by som ísť popozerať darčeky.“ Šveholivo mu do ucha zaznel Ninin hlas. Ďalej ani nepočúval čo mu hovorila. Mlela niečo o tom komu by čo mohla kúpiť, on len pritakával a popritom si hádzal do úst hranolky. V hlave mu behala myšlienka o otázke či na ňu dnes bude mať nejakú hodinku. Bolo to dosť zvláštne, pretože spolu trávili väčšinu svojho času. Poznal ju a tak sa nad tou hlúpou otázkou len pousmial. Nechodili spolu. Boli niečo ako brat a sestra, každý to asi pozná. Na konci rozhovoru len zaregistroval ako sa s ňou dohaduje o mieste a čase stretnutia. Rozlúčili sa a zložil telefón. Dohodli sa na 16 hodinu na námestí. Je jedna. Ešte musí zbehnúť predať jednu dávku, potom sa osprchuje a môže ísť. To akurát stíha. Ten chudák bez dávky už aj tak nevydrží dlhšie ako hodinu. Prečo ho nezachrániť? Prebehlo mu hlavou a so škodoradostným úsmevom sa znovu vybral do tentoraz plných a vianočne vyzdobený ulíc. S vrecúškom vo vnútornom vačku si kráčal pre výplatu.

Nina o 4 stála na námestí a netrpezlivo si obhrýzala nechty. Niko meškal už 15 minút, čo u neho nebývalo vo zvyku. Prestupovala z nohy na nohu a obzerala sa všade naokolo, či ho neuvidí vychádzať spoza niektorého rohu. Nemala dobrý pocit, ale ten ona nemávala často, takže to nebrala príliš vážne. Pravdou však bolo, že v hlave sa jej vynárali myšlienky, za ktoré by sa najradšej prefackala. Bolo chladno, ruky jej mrzli a z oblohy sa začali spúšťať ďalšie snehové vločky. Z vačku vytiahla mobil a skúšala mu zavolať. Ako zvyčajne v takýchto situáciách, bol vypnutý. Rozhodla sa skrátiť si chvíľu čakania pochodením zopár obchodov, určite sa len niekde zdržal. Keď vyšla z už asi piateho obchodu, zotmelo sa. Sadla si na lavičku a čakala. Nevedela čo mala robiť. Niko by ju tu len tak čakať nenechal. Hodiny ukazovali 5 hodín, niektoré obchody už začali zatvárať. Vzdala to. S roztrasenými kolenami sa vybrala tmavým mesto k jeho bytovke. Pred vchodom zastala a zazvonila. Nikto sa neozýval. V duchu si vypočítala, že mama bola na ráno, tým pádom by mala byť doma. Tento poznatok však rýchlo zavrhla. Dobre vedela, že keď Nikova mama nebola v práci, najradšej svoj voľný čas trávila s kamarátkami na káve v niektorej s kaviarní v obchodných centrách alebo v meste. Na päte sa otočila a pobrala sa dolu schodmi na chodník. Vtom zbadala osobu, ktorá sa pomaly tackala smerom k nej. Trhlo ňou. Nevedela čo robiť, ulica bola prázdna a oproti nej sa tackal človek pod vplyvom niečoho neznámeho. Otočila sa a pobrala sa druhým smerom. „Nina, stoj!“ Zaznel za ňou jej hlas. Postála ako obarená, nevedela čo robiť. V momente sa znovu pustila do kroku, postupne až bežala. Bola známa svojím strachom zo všetkého a toto bolo na ňu už priveľa. „Do riti Nina, stoj! To som ja, Sam.“ Neverila tomu čo za sebou počuje. Ten hlas poznala. Zastala a tento krát sa otočila. Za ňou stál naozaj udychčaný Samo. „Sakra ty idiot, čo to robíš? Skoro ma kleplo. A ako to vyzeráš? Čo to s tebou je? A vôbec, čo odomňa chceš?““ Otázky sa jej z úst liali ako vodopád a nevedela na ktorú chce počuť odpoveď. Samo bol kedysi jej a Nikov najlepší kamarát. Boli ako svätá trojica, všetko od malička robili spolu, ich rodičia robili všetko spolu. Boli proste ako súrodenci ktorých ani jeden z nich naozaj nikdy nemal. Všetko sa však zmenilo pred 5 rokmi, keď Nikov otec zomrel pri autonehode. Účastníkmi boli aj Ninin a Samov otec. Samov šoféroval, tým pádom spadla všetka vina na neho a Ninin mu to nikdy neodpustil. Tak sa priateľstvá dospelých skončili. Niko a Nina znenávideli Samovho otca a Sama úplne zavrhli. Posledné roky sa absolútne nezaujímali čo s ním je. Zopárkrát ho stretli v meste, no väčšinou bol opitý alebo nafajčený. Inak tomu nebolo ani teraz. Nina sa ho bála, bol známy svojím násilným správaním. Pomaly sa k nej približoval, ona cúvala. „Nina, teraz sa vykašli na všetko čo sa kedy stalo, nerieš to. Máme problém. S Nikom.“ Nina na neho vyjavene hľadela a nechápala čo jej to melie. „Čo za problém mi už len ty môžeš prísť zvestovať. A ohladne Nika! To určite. Koľko si z toho zase sfajčil? Choď sa domov vyspať!“ otočila sa a pokračovala v chôdzi. „Fajn, ja som mu chcel len pomôcť. Kľudne ho nechaj ležať v tom kríku, nech tam skape.“ Nine sa nahrnuli slzy do očí. „V akom kríku? O čom to točíš? Čo sa Nikovi stalo? Čo si mu urobil ty sviňa?“ Rozbehla sa k nemu a začala do neho mlátiť a sácať. Samo ju chytil, objal a ticho jej pošepkal: „Tvoj milý Niko je taký zhúlený, že ostal ležať v parku radosti. Pár milých chlapcov sa mu postaralo aj o jeho fasádu, keďže si nevie dávať pozor na papuľku. Teraz sa ti bude určite veľmi páčiť.“ Sam sa škodoradostne zasmial. Nina sa rozplakala. Parkom radosti nazývali ten feťácky park v meste, kde sa každý normálny človek bál chodiť aj za bieleho dňa, nieto takto večer. Vytrhla sa mu otočila sa mu tvárou a do tej jeho mu napľula. V momente sa rozbehla smerom k parku. „Ty malá sviňa, skončíš ako on!“ Rozbehol sa za ňou, no poplietli sa mu vlastné nohy a pobozkal chodník. Zrejme tam aj zaspal, nikto za ňou už potom nebežal. Ona s plačom a zahmlenými očami míňala paneláky a ľudí, utekala už ani sama nevedela ako dlho. Pred sebou videla len jasný cieľ. Park radosti.