Hľadanie seba

Sny... predstavy... život... existencia... ďaleko za hranicou všednosti dní sa často musí duša a človečensvo samotné v nás stretávať s odpoveďou vlastného vnútra na najťažšiu otázku bytia. Nie je ňou Shakespearovské: "Byť, alebo nebyť?!", ale jednoduché "Kto som?!"

Hľadanie seba – krátka poviedka

 

Pozerám sa na svoje zápästia a nechtom ťahám po žilách. Aký je to zvláštny pocit. Po každom ďalšom ťahu ostáva stále jasnejšia čevená stopa. Predstavujem si, ako sa namiesto nechtu do tej tenkej pokožky, pod ktorou vidieť žily vnára ostrá britva. Aké to môže byť? Aké je to, keď kvapku po kvapke človek sleduje, ako prchá z jeho vlastného tela život? Možno by to aj stálo za vyskúšanie nebyť toho odporného zlozvyku dýchať. A počuť tlkot srdca.

 

Pozerám na tie žily a v pravidelnom tempe prechádzam cez ne svojim nechtom. Už dva týždne som si svoje nechty nestrihal. Dnes som si jeden z nich aj nabrúsil pilníkom. Ten, presne ten, ktorým si teraz trénujem pohyb, ktorý to celé objasní. Alebo možno iba objasní. Už celé mesiace sa snažím dostať sa zo svojho života, z toho pocitu, že toto je iba sen. A nie a nie sa z neho zobudiť. Trasiem sa po celom tele a zle sa mi dýcha. Počasie vonku je škaredé, stále iba prší a obloha je sivá, ako televízna obrazovka naladená na mŕtvy kanál. Ako tak do nej pozerám, tak sa snažím byť nezaujatý a rozmýšľam, ktorej strane budem fandiť. Čiernym, alebo bielym. Tá čiernobiela vojna, ktorá tu zúri odkedy sa pamätám ma dohnala k tomuto môjmu divadelnému predstaveniu, ktorému sa prizerá akurát pavúk v rohu mojej izby, ktorého už tretí týždeň kŕmim muchami, ktoré chytám na splesnivených zbytkoch niečoho, čo bolo pred nejakým časom určite úplne iné. A vraj sa tomu aj nejako hovorí.

 

Tý zvláštny doktori s patentom na dušu to nejako aj označili. Je mi jedno, ako sa na to pozerajú, ja tomu rozumiem. Ja viem, aké to je žiť v takomto šedom svete, kde jediná farba je práve tá červená, stále jasnejšie sa rysujúca stopa po mojom nechte. Trocha to aj bolí. Presne ako môj život. Proste som si nakoniec na tú bolesť zvykol. A zvykám si aj na túto novú. Je to jasnejšie, lebo viem, odkiaľ prichádza. Táto bolesť je milosrdnejšia, lebo ju aspoň vidím. Vidím, ako vyzerá a kde presne je. Nie ako tá, ktorá ma dusí a oberá o sily, odkedy si uvedomujem, že som asi niečo ako človek. A pavúk v rohu mojej izby znervóznel. Pozerá na mňa tými svojimi ôsmimi očami a keby nebol taký ťažký a nemusel sa držať svojej siete, možno by mi aj zatlieskal za toto moje predstavenie. Stále nechápem, prečo tak po mne pozerá. No jasne! Dnes som mu ešte nepridelil jeho obľúbenú zelenú mäsiarku. Vstávam z kresla a na chvíľu sa sústredím na ten zvláštny biely pohybujúci sa chuchvalec v náprotivnom rohu miestnosti. Čo je to za odporný tanec rozkladu? Hmmm… Viem. To bude zrejme moje mŕtve svedomie. Nechal som ho len tak v kúte, aby som nezabudol, že som ho mal. Ale nedokážem si spomenúť, prečo som ho tam nechal, bez povšimnutia, proste iba tak umrieť. Teraz je aspoň užitočné. Liahne sa na ňom potrava pre môjho verného diváka. V tom šere sa snažím rozoznať, ktorá z tých poletujúcich bzučiacich ohavností je zelená. Všetko sa v tom urputnom sústredení spomaluje. A spomaluje sa to viac. Aha? A toto je zasa čo? Že by som bol schopný iba svojimi myšlienkami ovplyvňovať čas? Teraz mi je to jedno. Sústredím sa.

 

A zrazu sa proste všetko zastaví. Na tento moment som čakal. V kľude sa snažím pozorne si prezrieť ten stojaci roj tichej ohavnosti. Táto je čierna, aj táto, a aj táto. Čo tu už ani jedna zelená neostala? A predsa. Jednu vidím. Pomaly s chirurgickou presnosťou ju chytím za krídlo a práve v ten moment sa celý ten šialený bzukostroj zasa dá do pohybu. No táto zelená to už má za sebou. Ešte o tom nevie, ale môj obdivovateľ si zaslúži iba to najlepšie. A tak mu ju naservírujem do tej jeho špirály, ktorá mi neustále pripomína, aké je to byť ako stará platňa, ktorú si už nikto nechce púšťať. Ktorá už necíti, aké to je, keď sa po nej kĺže tá ihla, ktorá z nej sníma všetko, čo je na nej zaznamenané. A nakoniec skončí priamo v jej strede a opustí ju. Také už proste ihly sú. Vždy opúšťajú. Alebo opustia. Odpustia, vypustia, napustia, proste pustia. A pavúk sa venuje zamotávaniu. Všeto sa zamotáva. Pavúk vie o tom svoje. Je to dobrý učiteľ. To zelené monštrum zamotá tak, že z neho spraví bielu hrudku. Čosi mi to pripomenulo, čosi, na čo som už zabudol. Dôvod smrti môjho svedomia. Ano. Tá biela hrudka, to bol ten dôvod. Kôli tomu som nechal svoje svedomie bez povšimnutia, aby mi zabezpečilo cez ten zelený hnus cestu k tej bielej hrudke. A pavúk sa nakŕmi. Môj obdovovaťeľ. On jediný je schponý celé to zmotať tak, aby vznikla tá biela hrudka. Každý deň stále rovnako. Unavený a vyčerpaný sadám, padám do kresla a zmocňuje sa ma kľud. Pavúk sa nasýtil a ja môžem dohrať svoje predstavenie. Vraciam sa k svojim žilám. Stále sú tam, kde boli. Izba už nie je šedá, je biela a plná pavúkovej spokojnosti. Vnímam jeho rastúcu túžbu vysať všetko, aj život, z tej hrudky, ktorú stvoril. Aké je to byť bielou hrudkou? Stvorenou zo zeleného hnusu? To vie len pavúk. Alebo ten zelený hnus? Je to jedno. Ja som divák. Za moje divadlo ma on odmenil svojim. Uvažujem, ako dlho už pre seba takto hráme. Dlho. Odvtedy, čo som pochopil, aké je to byť zavretý. Uzavretý, privretý a vyvretý, vraj… V raji? Vrie to! Vyviera zo mňa tá bytosť, ktorú som opustil. Ten vraj človek. Človek v raji.

 

A postavil sa predo mňa a vraví mi:

To ja sa pozerám!

Ja som!

A Ty nie si.

Pozri sa, aký si a kto si.

Ty nie si ja.

Ja som Ty, ale Ty nie si ja!

Preto Ty sedíš a ja stojím.

A teraz idem.

A nechám Ťa byť sebou.

 

Pozerám sa na svoje žily. Sú tam. Ale sú iné. Otvorené a pripravené vydať zo seba človeka. Tak takéto je to byť človekom. Je to smrtiace! Život je cesta k pochopeniu smrti. Alebo seba? Nechcem aby teraz moje žily zo seba vydali človeka! Nie! Chcem pochopiť, aký je ten človek, ktorého sa vzdali! Aj ja som sa vzdal človeka. Lebo som ho chápal. A nepáčil sa mi. Neznášal som ho! Možno že moje žily sa vzdávajú človeka, ktorý sa mi páčiť bude. Hmla mi zastiera zrak. Nádychy sa skracujú. Už je tu tma. V ďiaľke svitá. Prichádza to. S posledným nádychom vykríknem a zobudím sa. Spotený a rozhorúčený som v sebe dnes v noci našiel človeka.

---