List na rozlúčku

List na rozlúčku

Už ďalej to takto nejde... Je čas urobiť fakt "šialený" krok... VYPADNÚŤ!!! Vypadnúť z tejto "reality", ktorá mi viac vzala (emocionálne) ako dala... A začína mi brať ešte viac... Proste už sa tu pre mňa končí pocit, že tu žijem... Je časť ísť inam... Moja vina? Moje rozhodnutie? Lepšie, ako uhryznutie jedovatého osudu... Peniaze budú, my nebudeme. A tak vo mne nový sen drieme. Všetci tu vieme, že neujdeme pred problémami všedných dní. Neopúšťajme vlastné sny. Tak vám píšem, píšem, bratia a sestry, blízke duše, chystám sa na krok, aby som ušiel z biedy vlastných dní. Mám vás rád a chcem ďalej pomáhať, ale takto tu budem stáť a postupne upadať. Nezlomíš nás krutý osud! Je nás tu pred tebou príliš mnoho! Urobím krok, urobím, vlastnou nohou smerom k neznámu, urobím rozhodnutie a svoje sny nedám mu! Moji priatelia, moje lásky, mám vás pri sebe. Stále tu pre vás ostávam. Ale odchádzam... Viem, že s vami nie som sám. Aj keď denne umieram, znova vstávam, balím svoj život a idem preč, tasím osudu ostrý meč a sekám putá istoty. Sekám do žíl slaboty... Do zrkadla pozerám a vravím... "Si to TY!"... A Bohu sa otáčam, otáčam smerom, ktorý som našiel. Smútok, strach... V odvahe zašiel... Toto je skutočnosť, nelieči ma čas, nelieči ma chémia. Liečim sa sám. Tým, že nepadám, že sa nenechám padnúť, nenechám schladnúť tie plamene, v ktorých sa utápam. Nie som sám. Som s vami a vy pri mne stojíte. A já VÁM ukážem, čoho sa bojíte. Urobím rozhodnutie, urobím ten krok. Milujem vás a je mi clivo. No ako aj staré roky končia, musí skončť život. Otvorím sa pre nádej, lásku, ktorá páli. Píšem vám, vám píšem priatelia, je toho tu už na mňa priveľa, už nevládzem takto stáť, vám pomáhať, keď pomoc potrebujem sám. Balím život! Som si istý kam odchádzam...

Stúpajte priatelia, po vrstvách lásky, hľadajte čo nájsť sa dá, skladajte masky... Ukážte v zrkadlách sebe vlastnú tvár. Ja som dlho ten strach v sebe nebadal. Pokloňte sa vlastnej kráse. Hľadajte výkriky v šepotavom hlase... Milovať a odpúšťať! S Bohom sa detské hry hrať, takto chcem žiť! Chcem v diaľkach neznámych dní sny položiť. V záhradách vlastnej fantázie, kde to pre mňa všetko žije. Umierať pre lásku, pre ženy písať o ich nádhere... V nekonečnej vášni otvárať k ich srdciam dvere... Písať vám, moji milovaný, ako sme v sebe sami uväznený vlastnou slepotou. A svojou nahotou zvádzať ženské duše... Przniť ich bolesť a skladať im účet za ich čas... Je to vo mne, že chcem zas... A zas... A zas upadať do tranzu pri prepojení dvoch bytostí... Preniknúť milovaným až hlboko do kostí... Napĺňať ženy sebou samým... BYŤ MILOVANÝM!!!

Skončil som... Už neumieram. Som mŕtvy, keď sa cítim sám... Telo a dušu opúšťam. Odchádzam... Mimo realitu... Túto pravdu máme v sebe od Boha skrytú, že pádom v sebe seba nachádzam... Našiel som svoj pád... Plačem, plačem, že som skoro prestal túžiť... Osud ma nechal súžiť sa v otvorených ranách zrád a ziel. Strácame cieľ... Strácame sa v nahote klamlivých poloprávd. Poznávame príchuť zrád... Čo teda v nás umiera? Pravda? Viera? Dôvera? Umierame sami. Vždy sami. S nesplnenými snami narastá dlh u Boha... Nekonečné diaľavy poznali moje nohy... Anjeli snáď ochránia moje vlohy... Moje semienka seba samého vo vás. Neproste čas... Čas je sám sebe šarlatán. Seba vám dám. A budem dávať o mnoho viacej, ak poznáte, že som sa zanechal ako vaša nádej. Že v objatí našich duší, slzy vám chcem sušiť. Jak hlboká je moja láska k vám? Milujem vás lásky moje, vážim si vás priatelia, chcem s vami všetkými na jedinom mieste byť... Musíte mi odpustiť, že vám ukazujem aj váš strach. Spoznať ma ako živého človeka. Toto ma do snov odvlieka a chránim to jedine pre vás, milovaný moji. Že jedného dňa budeme všetci svoji. Spojený putom a pevný v jednote. STÁŤ! Oblečený pred svetom vo vlastnej nahote. Odchádzam a zanechávam odkaz najmilovanejším. Chcem s vami v jednote tráviť svoje dni. A plniť všetky sny.