Na konci jedného popoludnia

...

Vtedy, keď som ju videl naposledy živú, bola už chorá a unavená z lásky. Kráčala ulicou bosá, v ľahkých priehľadných šatách.  Dlhé tmavé vlasy aspoň sčasti zakrývali jej presvitajúce prsia.

„Mineta!“ zavolal som na ňu. Strhla sa, na chvíľu zastala,  jej oči zľahka kĺzli mojim smerom.

„Mína“, chytil som ju nežne za rameno. „Nespoznávaš ma?“

„Dragan,“ zašepkala a pohladkala ma po tvári. Naklonila sa a z vlasov jej vypadlo zopár tónov. Zacítil som vôňu hudby, ktorou bola celá nasiaknutá.

„Mína,“ zaskučal som boľavo. „To som predsa ja, Teo.“

„Zahraj mi niečo,“ sadla si na lavičku.

Zobral som jej dlane do rúk, chvejúce sa prsty mala studené. Hlavu si sklonila na moje plece. Znova som počul tú melódiu.

„Je to prekrásne,“ zašepkala.

Ticho sme sedeli. Po chvíľke zaspala. Hudba z nej stále hrala.

 

A potom v jeseni, na konci jedného popoludnia, ju našli visieť mŕtvu a bosú na strome. Červené topánky ležali pohodené v tráve medzi opadaným lístím. Vietor jej rozfúkaval vlasy, konáre stromu sa k nej skláňali a hladili stuhnuté telo. Vyzerala rovnako, ako keď som ju videl naposledy. Nebyť modrých pier a sklenených očí, povedal by som, že je živá, že sa len kníše vo vetre, ako vtedy, keď sme boli ešte deti. Len hudba z nej už nehrala.

 

Začiatok konca jej života a mojich nádejí, ktoré som vkladal do nášho vzťahu, sa priplazil v jeden neskorý jarný večer. Sedeli sme v bare. Smiala sa na mojich hlúpych vtipoch a držala ma za ruku. Na malé pódium vystúpil mladý muž s harmonikou. Po prvých tónoch sa otočila a vytiahla si dlaň z mojej ruky.

„Kto je to?“ zašepkala dívajúc sa na neho.

Znechutene som si odpil z fľaše, keď na neho neprestajne užasnuto hľadela.

„No tak, Teo, poznáš ho?“ stisla mi ruku.

„Poznám,“ odvrkol som.

„Tak, kto je to?“ spýtala sa, ale ani sa na mňa nepozrela.

„Dragan,“ povedal som po chvíľke.

 

O niekoľko dní som ich videl spolu pri rieke. Púšťali si dolu prúdom papierovú loďku z novín. Smiali sa a objímali sa. Výkriky ich šťastných chvíľ sa miešali s čľapotom vody. Stál som na moste a pozoroval ich. Pocit žiarlivosti a hnevu mi búšil v ušiach. Hrdlo sa mi stiahlo.

„Mína, zaskučal som chrapľavo. Zatočila sa mi hlava a tak som sa kŕčovito chytil mosta.

 

Po večeroch, keď hral, občas sa zahľadel  do tmy v hľadisku. Vedela, že hrá iba pre ňu, hoci mu tlieskali  všetci. Keď skončil, ženy a muži vykrikovali jeho meno, naťahovali k nemu ruky, hádzali mu kvety, občas niekto vyskočil na pódium a objal ho.

 

O niekoľko týždňov si prenajali malý byt na konci mesta. Po nociach som sa túlal ulicami a nohy ma vždy ako zúfalca zaviedli až  pod jej okno. Občas som v ňom zbadal ich prepletenú siluetu.  Vždy som počkal, kým zhasnú a potom som sa umáral predstavami o ich vzájomnej láske.

Počas jednej sparnej letnej noci, som počul z ich otvoreného okna šuchot a dychčanie. Podišiel som bližšie.

„Chcela by som byť hudbou, rozložiť sa na tisíc tónov, a pod tvojimi prstami sa znova zmeniť na melódiu,“ šepkala mu do noci.

A on v nej komponoval, skúšal rôzne hĺbky tónov, až kým sa symfónia ich vôní  vznášala vlhkou izbou.

Nevydržal som a vyhladovaný po láske som zablúdil do vykričanej ulice, kde postávali  prostitútky. Jedna z nich mala na členku zavesený zvonček, ktorý ticho cinkal, keď prechádzala nočnou ulicou. Mala slamené vlasy a roztrúsené pehy po celej tvári. Pod žltkastým svetlom lampy farba jej pleti nadobudla zvláštny nevábivý odtieň.

„Tak za koľko?“ vyťahoval som z vreciek pokrčené bankovky. Čakala, kým ich vytiahnem všetky a potom prikývla.

Bol som ako divé zviera. Vychudnutý chrbát mala celý doškriabaný od múru, ku ktorému som ju pritláčal a v prstoch mi ostal chumáč jej zažltnutých vlasov. Prišlo mi jej ľúto a tak som jej nakoniec priplatil hodinkami, ktoré som dostal ešte ako dieťa na prvé sväté prijímanie. Ich zlatá farba časom zmizla, boli už ošúchané a dierky na remienku roztrhané ale  ich  pružinkové srdce stále tikalo presne  a neochvejne rovnako ako moja  úprimná,  hoci doráňaná láska k Míne.

 

A potom, keď Mína otehotnela, nútil ju piť silný čaj z malinových lístkov, aby potratila. Stála nad porcelánovou misou a dívala sa na malú hrudku, ktorá sa točila v červenom víre, až zmizla hlboko v bezodnej smradľavej stoke. Raz, keď v noci fúkal vietor, zdalo sa jej, že pomedzi jeho  kvílenie počuje plač dieťaťa. Vybehla von, ale boli to len mačky, čo sa práve párili s tmou. Bolo čoraz ťažšie vytrhávať ju zo snov. Knísala sa a snívala s otvorenými očami. Vtedy sa z jej tmavých očí sypali fialové odlesky.

 

Koncom leta som ju vídal samú dlho do noci sedávať za stolom a písať. Občas pozrela von oknom, pritlačená čelom o sklo,  a keď neprichádzal, zhasla a šla si ľahnúť. Napísal som je báseň a chcel jej ju strčiť za opasok, ako vtedy, keď sme boli deti a snívali o tom, že z nás budú básnici.

 

Solitudo

 

v prítmí izby

dýcha sklo

a nasáva svetlo

z pouličných lámp

schúlená v objatí svojich rúk

prstami na tele zahrá si

nemú nočnú hudbu

do okna vkreslila

zopár vlhkých tónov

čo unikli jej z úst

...

po koncerte nikto nezatlieska

Teo

 

Raz v noci, keď už Mína zhasla v okne a chcel som už odísť, zbadal som ho ako opito kráča ulicou spolu s nejakým mladým mužom. Počul som len útržky ich rozhovoru, o niečom sa hádali. Nakoniec sa objali, chvíľu si niečo šepkali a potom sa rozlúčili. Svetlo v okne sa nakrátko rozsvietilo a znova zhaslo.

 

Keď si balil kufre, pomáhala mu skladať košele, poskrúcať ponožky do klbka. Keď zaspala, otvoril skriňu a do ďalšej tašky nahádzal všetky svoje veci.

Skoro ráno, keď sa viezli na letisko, preplietla si prsty medzi jeho a sklonila hlavu na jeho plece.

„Kedy sa vrátiš?“ spýtala sa  v polospánku.

Mrholilo. Stierače monotónne vŕzgali po skle.

Nevšimla si, že jej neodpovedal. Zaspala.

„Neplač,“ utrel jej slzu z líca, keď vystúpili z auta.

„Ja neplačem,“ prstom si prešla po tvári a ukázala mu drobnú kvapku.

„Ochutnaj, nie je slaná. Je studená.  To len mrholí.“

 

Už ho čakal. Stála a dívala sa ako  pomaly od nej odchádza. Objali sa, nenápadne ho pohladkal po líci a niečo zašepkal do ucha.

Privrela oči.  Ešte včera večer krúžila jazykom v jeho uchu ona, keď mu zabárala nechty do chrbta. Cítila chuť jeho hrdzavých vlasov a potu, ktorú do seba teraz vdychuje on.

Keď znova otvorila oči, kráčali už von z haly, držiac sa za ruky.  Naklonila sa nad lesklý nerezový kôš a zvracala medzi odpadky. Bolo priskoré letiskové ráno, aby sa niekto tomu čudoval.

Stále mrholilo. Drobné studené kvapky padali na jej tvár, stekali a miešali sa so slanými.  Lietadlo sa mäkko vnorilo do šedých mrakov. Pohladkala si mierne sa zväčšujúce brucho. Už dva mesiace vylievala čaj, keď sa nepozeral. Usmiala sa. Aspoň kúsok z neho  jej navždy zostane.

 

Poslednú noc, keď ešte žila, jej duša pišťala ako mača zabalené do vreca,  keď ho nesú  utopiť do rieky. V to ráno, keď sa vybrala na kopec, stále mrholilo. Drobné studené kvapky padali na jej tvár, stekali a miešali sa so slanými.   Za opasok vsunula pokrčený papierik.

A potom, na konci toho popoludnia, vyliezla na strom. Obkrútila si lano okolo hrdla a skočila. Z trepotajúcich nôh do lístia spadli červené topánky.  Konáre stromu sa k nej skláňali a objímali mykajúce sa telo. Vietor jej rozfúkaval vlasy, vkradol sa pod šaty, hladkal  jej bezduché telo a spod opaska vytrhol popísaný lístok.

 

Na konci jedného popoludnia

 

len tak si visím na strome

a vietor dýcha v mojich šatách

pozri sa na mňa

aká som bosá

červené topánky

opadali s lístím

 

neplač ...

 

boh mal dnes málo rúk

na pohladenie

zúfalých

 

Mína

 

 

Vyzerala, že sa len kníše vo vetre, ako vtedy, keď bola ešte dieťa.

---