Koľajnice

        Vďaka za tvoj posledný list. Mám sa zvláštne. Bol som jej dať na hrob kvety, uistil som ju, že všetko je ok, som v poriadku. Ani ty sa o mňa nemusíš báť. Ja viem, padal som do toho šedého kruhu...ja ani neviem ako to opísať. Jedlo bolo popolom, vzduch ako otrávený jedovatým plynom. A všetko sa mi zlievalo do kopy. Boli chvíle, keď som sa budil s krikom a nechcel som viac spať. Boli chvíle kedy som sa v noci desil každého tieňa, kedy som sa desil postele a vankúša, samotného slova „spánok“, pretože som vedel, že buď nezaspím a v tichej ubíjajúcej hrôze budem bdieť až do rána, alebo zaspím a v snoch sa vrátim opäť k tej chvíli kedy som ju našiel a... Dusilo ma to. Tak strašne. A ja...chvíľami som si to uvedomoval a chvíľami nie. Ako utopenec som sa chytal každej príležitosti ako to zo seba dostať von. Všetko to prázdno som chcel nahradiť niečím. Jedno čím. Jednoducho niečím. A potom som zrazu stál pred zrkadlom, žiletka priložená na zápästí a v mysli myšlienka: Si v poriadku. Znova noc. Zdrapy nočných môr ma oplietali lepkavými chápadlami. Siahol som po noži, že ich rozsekám a miesto toho som sekal seba. A potom deň, ktorý plynul kým ja som ležal v posteli, hľadel do okna a na nič nemyslel. Nič som necítil. Hlad neexistoval, smäd ma netrápil, bolo to vzletné myslenie na to, že už nikdy nevstanem a možno, možno umriem hladom a smädom. A príde vykúpenie. Bol som mátoha. Iba hmota. Teraz si to uvedomujem. Stále s tým musím bojovať, ale je to lepšie. Lieky zabrali. Neboj sa, je mi lepšie. Život mi osvietil lúč, vďaka ktorému viem, ako sa toho všetkého zbavím. A bude mi výborne, nič ma nebude trápiť.
        Neplaš sa ak ti dlhšie nenapíšem, ale istý čas budem mimo- cestujem za svojou láskou 

List vložil do obálky, zalepil ju, oznámkoval a pozrel na hodinky. Cestou na lesný železničný násyp vhodil list do schránky. Lúč vykúpenia mal sériové číslo 1505.