1.

,,Píšeš dlho?" Len som mykol plecom. Bolo mi to jedno. Nepijem často ale včera... A práve dnes ako vo filme...   Mal som kocovinu. Hlava ma bolela a v bruchu sa všetko divne krútilo...
,,Vyzerá to, že si talent. Sˇtýl písania máš síce neučesaný... more pravopisných chýb... ale talent, ten nesporne máš... ,,

  Iritovalo ma, že mi tyká. Vyzerám ako zasran, ktorému zatykáš a hneť si jeho kamarát?! výrilo mi v hlave.
Sˇtvalo ma to, lebo ten chlap chcel s mnou zjavne urobiť obchod a vedel, ako odrbať ľudí...hlavne tých, ktorí sa ho boja, či si myslia, že ho využijú pre svoj vlastný prospech...

,, Premyslím si to. Zavolaj mi neskôr a poviem ti, ako som sa rozhodol. "  a podával mi do ruky vizitku. Neveľká kartička mala úzke rámovanie a začiatočné písmená mena a priezviska boli asi gotické...

  Rozrthol som vizitku tak rýchlo, že chlap nestihol ani otvoriť ústa. Pritiahol som ku sebe kopu papierov, ktoré ležali na stole. Podľa zdrapov, ktoré sa predierali z pomedzi jednotlivých listov som usúdil, že táto hrba je niečo z mojich poviedok a básní. Nejak sa ku tomu zdieračovi dostali a ja som naozaj nemal chuť riešiť, ako. Na hornú stranu prvého poapiera som na rýchlo načmáral hrubou fixou, ktorú som vzal zo stola, svoje telefonne číslo. Kopu som prisunul k chlapovi, hodil na ňu fixu, ktorá sa od nej odrazila a spadla na zem. Chlap sa po ňu náhla zohol.

,,Vy máte záujem. Vy mi zavolajte mne. Ak z toho nebude nič, vráťte mi moje veci cez toho, kto Vám ich sem priniesol. " Posledné slová som povedal už vychádzajúc z dverí. Chlap v predklone ešte stále šmátral po spadnutej fixe.

... nemám rád ľudí, ktorý sa predo mnou ohnú...