6.

Odpil som si z horúcej kávy a premýšľal, či to takto bude navždy. Ona. V mojej kuchyni. Smejúca sa nad šálkou čaju a vždy pripravená citovať mi niekoho slávneho.

  Neposlušné vlasy jej padali do tváre. Zo zvyku ich neodhrňala, len potriasala hlavou, kým jej nezbedné pramienky nachvíľu nedostali spred očí. Dívala sa na mňa ako na to, čo sa jej páči. Nikdy to nebolo príliš dlho, ale podchvíľou som si všimol, že asi tiež nad dačím premýšľa. Ale akoby tie myšlienky rýchle zaháňala. Kedˇ si všimla, že sa na ňu dívam, usmiala sa.

  ,, Toto čítam teraz.“ V rukách sa mi ocitla drobná kniha. Obal mala už jemne poškodený. Prešiel som prvé listy a prstom náhodne bodol do stránky. Zvedavo som sa pozrel na začiatok riadku, ktorého prvé slová zakrýval môj prst.

,, Stala sa nám láska. Neprišla a práve preto je.“ Prečítal som to nahlas. Len tak. Bez prípravy. Hlas som mal jemne zastretý , ale naraz mi v ústach vyschlo. Tváril som sa, že si čítam dˇalej, ale   len tak -tak som sa udržal, aby som odolal túžbe pozrieť sa jej rovno do očí.

  Neviem ako sa zatvárila. Netuším, či sa zmenil jej výraz v tvári. A nechcel som ani, aby ona videla moju reakciu. Ničím som si už nebol istý. Nevedel som, čo chcem...

  Večer prebiehal nápadne ticho. Odišla skôr, ako som si želal. Skôr ako som jej stihol podať ruku na rozlúčku, dotkla sa  jemne rukou hrude a neskrývaným smútkom povedala, že sa mi ozve.

 Nejak som ale tušil, že dnešné dnes je naposledy. Mohol som už len hádať, ako to skončí. Povie mi to neskôr osobne? Napíše list? Alebo sa len odmlčí...

  Vydýchol som. Až príliš nahlas. Skúšal som sa tešiť myšlienkou, že som to aspoň nemusel urobiť ja. Neviem vzťahy len tak skončiť. Teda tie, na ktorých mi záleží. A na tomto mi predsa záležalo. Alebo...

  Ako to vlastne bolo? Niečo, čo tu ešte bolo pred pár minútami sa mi zdalo minulosťou. Tak vzdialenou... Začalo mi pískať v uchu. To ma na chvíľu vytrhlo zo sledu myšlienok. No stále som stál čelom ku dverám a rukou na kľučke dverí.

  Nemôže byť ešte dˇaleko- napadlo mi. Bláznivá myšlienka. Všetko sa skončilo a ja som mal chuť...  

  Obrátil som sa. Chrbátom som sa oprel o dvere. Pomaly som sa posúval dolu, až kým som nesedel na zemi. Stále som cítil jej vôňu. Nie jej voňavky, ale jej. Myslel som si, že je to hlúposť, že má každý človek svoju vôňu. Nikdy som to necítil, až doteraz...

  Nemal som silu zháčiť sa nad svojími myšlienkami... Mohol som ich nechať len plynúť... Dnes, už len dnes... A znovu zajtrajškom, príde rutina. Všetko, čo musím...

  Kvôli nej som ani nepísal. Mal som jej plnú hlavu. A teraz... Budú jej plné strany. Bude postavami mojich poviedok až kým sa z nej nevypíšem...