Prianie

Stojíme na moste chrbtom k hradu. Držíme sa za ruky, bruškami prstov zvierame malý pliešok našich prianí.

„Maš“ ? spýtam sa nedočkavo. „Áno“, odpovieš s tajomným úsmevom.  

„Tak na tri. Raz, dva... tri.“

Zavriem oči, ruka v ruke, hádžeme svoje želania poza chrbát. Otočím sa a hľadím ako sa minca stráca vo víre rieky.

Unáša ich po prúde preč. Už len dúfať, že čoskoro sa vyplavia na breh a my si ich nájdeme splnené.

Chcela by som vedieť, čo si si želal. Rada by som Ti povedala to svoje, ale nemôžem, inak sa nesplní.

Oči mi žiaria ako malému dieťaťu pod vianočným stromčekom a Tebe je tá moja detinská radosť smiešna.

Vravíš mi niečo na margo povier a viery v Boha, ale to ja už kráčam ďalej po moste smerom k svojmu prianiu.

Ak sa splní, nebudem Ti to musieť vravieť, pocítiš ho sám.