Pán čo mal pletené rukavice

Vonku bola hotová spúšť. Prvého človeka po hodine zbadala stojaca za presklenným výkladom

ako ide okolo obchodu. Víchor mu metal do tváre snehové vločky. Ten človek sa zrazu zastavil a

zamieril k nej do obchodu. Ešte hodinu a zatvorí, pomyslela si. Ten človek otvoril dvere a postavil

sa za vysoký presklený pult v ktorom mali zákusky. Mal oblečený čierny kabát. Vytiahol ruky z kapies.

Preľakla sa jeho zelených pletených rukavíc. Začal sa vypytovať či v tomto čase chodí niekto do ob

chodu a či do kostola, ktorý bol neďaleko, či sú tam teraz ľudia. Viedol naozaj divné reči a zbadala

že sa mu páči. Bolo to vidieť na prvý pohľad. Zato, že sa mu páčim nemusí to byť hneď úchyl,utešo

vala sa. Tie reči bola asi konverzácia ako ju zbaliť. Nič lepšie ho nenapadlo. Ale viac sa jej nepáčili

jeho reči ako páčili. Bála sa. Mala ruku položenú na pulte a zvierala v nej nož. Tu sa zrazu na ňu vyrútil

a hnal sa za ňou jedinou možnou cestou. Bolo tu jediné miesto kadiaľ sa dalo dostať za pult. Na rohu 

zahla do prava, dva ,tri kroky a už sa nedalo nikam ísť, koniec, žiadny kumbál, kde by sa schovala.

Pokorne ho čakala. nepanikárila. vedela, že keby naňho vyletela s nožom chytí jej ruky. Schmatol ju

pod krk. Vydržala dve sekundy a potom bodla. Dva razy do boku a poriadne sa rozohnala aby prepichla

kabát. Muž sa zvalil ako vrece zemiakov. O chvíĺu príde zatvoriť majiteľ predajňu.Musia zavolať políciu.

Bude mať čo vysvetlovať.