Curiculum Vitae

Štefan Nina F.

Paul Guimard

„S

„Šesť dní?“ozval sa druhý. A to ešte nie je koniec, bude aj siedmy!“

„Šesť alebo sedem, veď je to úplne jedno. Zas budem ťahať nočnú! A mám len šesť...“

„Keď bude sedem, vraj nám dopraje oddych.“

„...smola. Čierna a lepkavá. Ja budem mať nočnú, aj keď budem mať sedem!“

„Vyserte sa na to!“ vykríkol tretí, schulený v kúte, ani čo by sa práve chystal vyprazdniť.

„To nehovor, vieš, že sa to nemôže!“ napomenuli ho.

Sedeli za stolom a hompáľali nohami. Len tak, dopredu - dozadu, dozadu - dopredu.

Niekto odlial zvon a zazvonil ...cŕŕŕn! A zazvonil ešte raz ...cŕŕŕn! Srdce mu tak čudne bilo. Aj ja som ho počul, ale mne nebilo, už nie. Biť sa nepatrí a ani byť sa nepatrí. Už som!

Mesiac, tak zvláštne guľatý, zabudol svietiť.

Tak predsa nemá nočnú. Matúš skúsil vypínač. Stále nesvieti. Búrka? Sadol si na stoličku, ktorú prvú hmatom vyčaroval z tmy. Jeho široké plecia, ťahajúce sa z jednej strany tela na druhú a silné ruky, nemohli v tejto situácii nič robiť. Sedel a tupo pozeral do tmy. Podvedome cítil v miestnosti ďalšiu osobu, no on len dychtivo vydychoval vzduch. Slová mu zostali hlboko v hrdle, zastrčené na najspodnejšej polici dnešného dňa. Len prach na ne zabudol padať.

„Čo si to urobil?“ prihovoril sa mu jeden z podriadených, ako ich sám nazýval.

„Ja ...ja...,“ jachtal Matúš a nedokázal vzdorovať. Hlava mu spadla hlboko dolu a v tom istom momente sa rovnakou rýchlosťou vrátila na pôvodné miesto. Pritisol som mu ju k svojmu hrudníku a ískal jeho vlasy. To Matúša upokojovalo a vzrušovalo. Vždy zostával rád v tejto polohe, oddával sa tomuto pocitu vždy s rukami vo vreckách nohavíc. Tma sedela v miestnosti na obidvoch postavách. Predierala sa Matúšovým vnútrom a bezhlavo kľučkovala pred náhodnými zábleskami v jeho duši.

„Čo som urobil? A čo teba do toho? Ty môžeš byť rád, že vôbec si a nie si tu otváraš ústa! Ja som tu ten, kto má právo rozhodovať. Ak budeš mať ďaľšie sprosté pripomienky, môžeš ísť! Ja rozhodujem!“ To všetko chcel Matúš vykríknuť na cudzinca v tme, ktorý sa ho dotýkal, a ktorého dotykom sa vždy rád poddával. Chcel, ale nevykríkol, lebo vedel, že by bol na seba až príliš prísny. Veď nič neurobil, nič, čo by sa nedalo napraviť, čo by nedokázal vrátiť späť. Lebo on … on má takú!

Už dávno sa vykašľal na tých s ukazovákom pri čele a na ich gestá. Sám si niekedy priloží ukazovák k hlave a vystrelí. Len tak do vzduchu, aby vedel, či naozaj je? A je! „Svedomie? Ja či mám svedomie?“ pustil sa do smiechu. „Samozrejme, že mám. Ja mám dokonca viac, lebo vy všetci ste takí malí a bezvýznamní. Vy to nechápete! Vy to s prstom pri hlave nedokážete pochopiť, aj keď sa tak presvedčivo uspokojujete. Či mám svedomie? Mám, ale mám aj strach. Strach, že stratím seba...“ nedokončil vetu, ktorú nestihol vysloviť, pretože jeho hlava už znovu ležala na mojej hrudi a chodila po nej ruka. Poddajne klipkal očami, telo mal uvoľnené, ruku vo vlasoch. Nevydržal v tejto polohe dlho. Prudko vstal a rozbehol sa na druhý koniec miestnosti. Boli to iba tri kroky, ale on sa rozbehol. Vyštartoval a neuvedomil si, že v tej tme už vyčaroval drevený stôl s ostrými rohmi, hrniec plný polievky zabudnutý na podlahe, vymenenú gitaru starej cigánky za kus hovädzieho... Pristál na opačnej strane, pritúliac sa k nej. Bola chladná a neprístupná ako vždy.

„Ty a tvoja morálka!“ zašomral a posadil sa na okraj postele. „Ty máš svoju morálku, ale keby nebolo mňa, tak ani neviete, čo to je! Na koho by ste potom ukázali prstom, na čom by bola postavená vaša morálka? Áno aj tvoja, čo tak civíš?“ zrúkol na cudzinca. Ten ticho sedel na okraji postele s hlavou priloženou k hrudi. Ískanie mal zo všetkého najradšej.

„Čo robím? Čo by som robil, ále, to by si ty nikdy nepochopil. Strážim! A ako rád ju strážim. Strážim a mám strach. Taký, veď vieš, ten, čo sa vôjde do toho srdca. Počuješ? A znovu niekto ...cŕŕŕn!...cŕŕŕn!“ Tak zvláštne bije a nikto nie je doma. Ani ja.

„Nepáči sa mi to,“ a odložil si krídla. „Stále ja a nočné. Robota pod psa! Že, čo robia v noci? Všetci dvaja spia. Vždy, úplne vždy, a keď nespia, tak... nepáči sa mi to!“

„Hovor tichšie!“ napomínal ho druhý.

„Ticho tu bude! Ticho! Nemáte právo sťažovať sa! Mali by ste byť dokonalí. Na to ste tu! Ste vzor...!“ kričal Matúš na svojich podriadených, ako ich sám nazýval. „A ty, čo tu robíš? Kto ťa pustil dnu? Kto vlastne si? Cudzinec? Ja viem, že si cudzinec… a čo to znamená - cudzinec? Nemôžeš byť cudzinec, ja som tu cudzinec, mňa neprijali! Tak sa na nič nehraj! Určite si jeden z nich. Poslali ťa, aby si ma vyskúšal. Ale ja sa len tak nedám, mňa si nepodrobíte! Zbytočne ma budete pokúšať! Priznaj sa, kto si? Kto si?“ opakoval a rukami mu bral vzduch. Po chvíli sa mu začalo horšie dychať, povolil stisk a zadíval sa na ňu. Tvárila sa v tej tme chladno. Ani brvou nepohla, aby v ňom vzbudila trochu nádeje, trochu chvejúceho sa vzrušenia. Matúša to nerozhodilo. Zvyknutý, ľahol si k nej a nechal cudzinca, aby mu prehrabával vlasy. Sám sa niekam ponoril, hľadajúc spomienku.

Búrkou to nebude. Asi nezaplatil? Je to tak dávno, mal nočnú ... a rád. Pozoroval ju medzi citrónami, pomarančami, mandarinkami a jablkami. Ach áno a jablkami... v žltom hodvábe s červeným lemom. V citróne a jahodách. Dve malé jahôdky! Chcel jej pomôcť stlačiť ENTER a inkasovať. Bol však nesmelý. Hop... jeden pomaranč sa ukryl. Zakotúľal. Tri, dva, jeden, schovatý, neschovatý, idem! Nikto ho nehľadal a on sa bál. Hľadal sa sám a bál sa. Čo ak sa nenájde? „Teraz, áno teraz, teraz je sama!“ ...ale on sa bál ... dobre sa ukryl? Čo ak sa nenájde? „Áno teraz...,“ bolo už neskoro. Znovu bola s ním. Och, ako mu doprial Matúš tú bolesť pod lopatkou. „Úbožiak! Ani o tom nevie, veď spal! Prespal jej príchod. Spokojne chrápal, keď sa mu hrabali v kostiach a ja som mal nočnú.“ Vtedy ďakoval za tú prácu a ďakoval za tú noc. Aj keď nemohol, bol vďačný. Mal krídla a neľúbil, nemohol. Bol hladný ... zeleninový šalát, bez zakázaného ovocia. Nútený polovičný vegetarián.

Sedeli v rohu miestnosti a kývali nohami. Čas beží! Tak - tik, tik - tak …

Potykali si. „Ja ty a ty ja.“ Ako keď motýľ pohne mihalnicou. Motýli pozdrav a po-ty-ka-li si. Tik, jedno oko, tak, druhé oko.

„Povedz mi niečo!“

„Niečo.“

„Ale niečo, čo má hlavu a pätu!“

„Človek.“

Ale on bol viac, viac než človek. Povedal to len preto, aby jej polichotil, aby otvoril bránu k zámku, kde sa skrýval kľúč od cudnosti. Vtedy to už vedel! Vedel, že nie je ako ostatní. Bol viac! Mal ten dar! Zbytočne na neho ukazovali, nič nevedeli. Má nad nimi moc. Raz ho spoznajú! Nikto mu nechcel veriť, nikto nepochopil tú moc, ktorú dostal. Ani sám tomu najskôr nechcel veriť. Chodil po tej istej miestnosti ako dnes. Chodil ako zúrivý vlk a rozmýšľal, čo urobil. Premohli ho strach a úzkosť, ktoré zdržiaval niekde na polceste medzi hrtanom a hlasivkami. Chvíľu vtedy Matúš pobehovaval okolo stola, umýval si ruky, vždy znovu a znovu. Keď ho tento rituál po niekoľkých hodinách omrzel, posadil sa a pozeral sa na ňu. Mal strach, ktorí ešte aj teraz číha ukrytý v jeho duši, vyčkávajúc, aby mohol zaútočiť.

Lampa, ktorú zdedil ako rodinný klenot po svojich prastarých rodičoch, chvíľu zablikala. Zasvietila. Znovu zablikala. Matúšovi sa zazdalo, že sa s ním rozpráva. Blikala a svietila, svietila a blikala. Traja medení anjeli s nohami visiacimi cez okraj lampy odrazu ožili. Matúš úchytkom počúval ich debatu, v ktorej si vymieňali vtipné poznámky na jeho adresu. „Blázon, sedí za stolom a sníva!“ povedal už bez krídiel. Všetci upreli na Matúša zrak. Šesťdesiatšesť zubov sa rehoce a jeho oko pláva v mori. Voda je slaná. Ryby plačú. Naplakali celé more. Chceli by Vianoce a vôňu ihličia, chuť roztopeného masla s voňavým korením na pekáči.

„Oko vidí...ucho nepočuje, jazyku nechutí, nos necíti, ruky neobjímajú! Už nie! A oko, oko vidí... krásu. To je ale kosť!“ zauvažoval jeden z nich a oči zažmúril do blikajúceho svetla. „Hm, ale jeho kosť!“ povzdychli si ostatní. „A on pri tom spal,“ pripojil sa Matúš. „Ale ja, ja som mal nočnú!“

Kovová lampa s medenými anjelikmi ešte pár krát zablikala do miestnosti, akoby sa z posledných síl snažila zostať pri živote, až napokon zhasla. S ňou zmizli i anjeli. Bolo počuť iba to, ako si z neho naďalej uťahujú.

Prišla tma a ja, cudzinec. Človek, ktorého prítomnosť Matúš len podvedome pociťoval. Pritisol som si jeho hlavu k môjmu hrudníku a ískal jeho vlasy. Lebo, on to mal rád. Upokojovalo ma to.

„Si presne taký, ako všetci ostatní!“ skríkol Matúš a zahnal sa rukou po cudzincovi. Vzápätí od bolesti zreval. Kus polena, ktorým sa zahnal, trafil nohu. Jeho nohu. Na mieste dopadu sa otvorila malá tržná ranka, z ktorej chvíľu lenivo kvapkala na drevenú dĺážku sýto-červená krv. Matúš nevidel jej farbu, miestnosť osvetľoval svit Mesiaca. Ak ho náhodou nezakrývali ťažké tmavé mračná, dopadal na posteľ s ňou. Cestou k posteli musel prejsť okolo zrkadla s umývadlom a studenou vodou. Vždy, keď svit osvietil túto časť miestnosti, videl Matúš cudzinca, ktorý sa mu ako zlé svedomie čoraz viac vrýval pod kožu.

„... ako ostatní,“ zopakoval ešte raz, „ hneď poprava, linčovať! Žiadny súd, nikto si ma nevypočuje. Ale keby si ty vedel... ty vieš, priznaj sa, že vieš o mojom dare!“

Cudzinec len nemo pozrel na posteľ v rohu.

„Tak, prečo si tu, keď veríš, že mám ten dar, tú silu, takú neuveriteľnú moc? Prečo mi nedáš pokoj?! Ja môžem rozhodnúť aj o tvojom živote, o tvojom bytí ... tak prečo tu provokuješ?“

„Môžeš,“ povedal som oznamovacím tónom. „Ale ak to urobíš, ak hocičo urobíš, budem s tebou. Pôjdem s tebou, lebo ja som ...“

„Lebo, lebo!“ rozkrikoval sa Matúš. Ruky sa mu triasli od rozčúlenia. Prsty striedavo a kŕčovite zvieral v päsť. „Samé výhovorky, ale aby si mi do očí povedal, čo si naozaj myslíš, to nie! Len linčovať , zabiť, len na to myslíte. Ale zabúdate, že ja mám tú moc!“

Cudzinec počúval a keďže bol z tej lepšej polovičky, dobre vedel, že Matúš nič nechápe.Že nie je sám, ktorý má ten dar, že je iba jeden zo všetkých. To možno nikdy nepochopí …

V rozčúlení sa telo z okraja postele zvalilo na zem. Matúš sa chvíľu zvíjal, ukazovákom pravej ruky si zatáčal a trhal kúdole vlasov a ticho mrmlal. „Nie, nie, ja nechcem! Chcem cítiť jej oči, ochutnať jej hlas, chcem... Chcem? Nechcem byť zatratený, chcem krídla!“

Niekto vykríkol: „Ako žije teplomer?“

Niekto si odpovedal: „Od tridsaťštyri stupňov celzia do štyridsaťdva stupňov celzia.“

„Ave, budú hovoriť básnici,“ šepkal ďalej v nepríčetnosti na podlahe. „Ja chcem povedať... áno ja... áno jej, to, čo som už napísal. Napísať a mlčať... na list jablka, ktoré odtrhla. Stretneme dvoch motýľov, spolu ich pozdravíme. Šťastie v tieni ich krídiel a nie jablone, ako si myslel ten bez rebra. Dlane predstavovať už nebudeme, štyri ruky, jeden človek. Krídla si zabudnem. Spolu vyletíme. Ponorí sa do mojich dlaní a ja ju zachránim. Nachytáme oblaky, ktoré sa kúpu vo vode. Jej sny v šľahačkovych oblakoch a moje oči v slanej vode. Niekto rozbije nosatú šálku! Prinášajú črepy šťastie? Nie, iba nebezpečenstvo úrazu!“ mrmlal si pre seba v monológu záchvatu, ktorý ho pristihol na okraji jej postele a prinútil ho vyprázdniť sa. Tí traja nad stolom sa nad touto scénou nepozastavovali. Jeden z nich uštipačne skonštatoval: „Hovorím... blázon... sníva a zabudol zatvoriť oči. Svoje oči... nie jej!“

„Áno, som blázon... ale do nej. Nevie, čo je dobré a nevie, čo je zlé. Stojí medzi citrónmi, pomarančami, melónmi, mandarikami a jablkami. Nie, ešte nevie! Ale ja, ja Matúš jej poviem, ukážem tú hviezdu, ktorá spadla na zem, ktorá sa skryla v jablku. Prekroj ho črepmi zo šálky!“

Izbu na chvíľu ožiaril mesačný svit. Zdvihol sa zo zeme a využil trošku svetla v miestnosti na to, aby sa dotackal k umývadlu. Cestou si ju premeral, leží na posteli a nejaví žiadny záujem o neho a ani o to, čo sa v miestnosti deje. Rukami nabral vodu a šplechol do tváre. Kvapky vody sa zachytili až vo vlasoch. Prešiel si rukou zopár krát po tvári a vychutnával chladivý pocit, ktorý mu dávala voda. Keď zdvihol hlavu od umývadla, uvidel tvár cudzinca. Do dlaní znabral vodu a reflexným pohybom rúk mu ju šmaril do tváre. Kvapky vody sa roztopašne odrazili od skla zrkadla a rozfŕkli na všetky strany.

„Prečo si stále tu? Čo odo mňa chceš?“

„Nič!“

„Tak prečo neodídeš…?“

„Lebo ma potrebuješ, kto by ti ískal vlasy?“

Matúš neodpovedal. Zopakoval nástojčivejšie svoju otázku.

„Prečo neodídeš?“

„Lebo chcem vedieť, prečo si to urobil!“

„Prečo…prečo…na tom nezáleží! Asi to tak malo byť, veď ja určujem, čo sa kedy stane, ja mám tú moc!“

„Ale vtedy…,“ zamyslel sa cudzinec, „ vtedy si o tom ešte nevedel.“

„Nevedel, ale už som ju mal. A možno práve preto som to urobil, práve preto sa to stalo, aby som zistil, akú mám moc. Dovtedy som o nej iba tušil a vy všetci ste sa mi smiali. Nikto si ma nezastal, nikto neuveril, že ja rozhodujem o jeho bytí. Nič, nič ste nepochopili. Ani ty nie, a ty veríš, že ten dar mám.“

„To nie je dar,“ odporoval cudzinec.

„Závidíš. Ja najlepšie viem, či je to dar alebo nie. Ja ho mám, ja vás všetkých môžem vykúpiť, aj teba. Ja o nás rozhodujem, iba ja! Ja mám právo byť sudcom. Veď vidíš sám, že mám tú moc.“ Dohovoril Matúš a zodvihol oči od postele v rohu miestnosti k cudzincovi. Ten zmizol s mesačným svitom za tmavým dažďovým mrakom.

Ešte raz si zľahka pretrel tvár studenou vodou a sadol späť na okraj postele. Chvíľu sedel, pozeral do čiernej tmy, schúlil sa k nej aj napriek tomu, že bola taká neprístupná. Ľahol si a rukou jej písal po tvári.

„Vidíš, že som ťa neklamal, nikoho som neklamal. Mám tú moc, a ty to teraz vieš už tiež. Veríš mi. Už áno. Už sa nemusíš na mňa hnevať, ja som ti odpustil. Lebo vieš, len ja môžem naozaj odpúšťať. Tak sa nehnevaj, počuješ! Už sa nemusíš pretvarovať. Povedz niečo! Už môžeš, už nie si...“ zarazil sa skôr, ako vyslovil to slovo. Po chrbte mu prebehol mráz a v duši na dvere zaklopal strach. Otriasol sa, posadil. Pozrel von oknom... „Čo ak nemám tú moc? Čo ak si to naozaj len namýšľam, som naozaj blázon? Bojím sa, že tí s prstom pri čele sa mi budú znovu vysmievať a uznanlivo sa vyzdvihovať v tom, že práve oni to boli, čo to už dávno tvrdili. Prečo sa vlastne bojím, mám tú moc, lebo kto môže zápalku zapáliť, môže ju i zhasnúť. Iba ak by ju vedel len zhasnúť…ale ja, ja zápalkovú škatuľku mám,“ šmátral rukami na stole. „Tu niekde, tu, niekde určite je.“ Ruku položil na jej tvár a utešoval ju: „Neboj sa, mám ten dar, neboj sa, teraz si odskočím niečo vybaviť, ale hneď sa vrátim. A keď sa vrátim, potom…ja…potom! Lebo vieš, ja mám ten dar, ja môžem, len ja, ja Matúš!

Zobral si klobúk a plášť. Vyšiel von. Pohladkal psa, zamkol. Ide kúpiť zápalky. Nič si nepamätal, na ničom mu nezáležalo, iba na tom jednom. Ide kúpiť zápalky...najskôr sám nechcel veriť. Chodil po miestnosti a rozmýšľal, čo urobil. Pomaly si začal uvedomovať svoju moc, svoj dar, o ktorom doteraz iba tušil. Vedel, že má moc a poslanie, ale toto mu ani na rozum neprišlo. On, Matúš, má moc nad bytím a nebytím, on, človek, môže rozhodovať! A keď sa mu bude niekto znovu vysmievať, kľudne použije svoju moc, lebo teraz už naozaj vie, že ju má. On!…ide kúpiť zápalky…niekto sa ho na ulici pýta: „Kto si cudzinec?“ A Matúš, ten Matúš mu s trochu chvejúcim hlasom odpovedá: „Ja….“

Do izby s vyčarovaným stoličkami, s dreveným stolom s ostrými hranami, hrncom plným polievky, vymenenou gitarou, umývadlom so studenou vodou, zrkadlom s cudzincom a posteľou s ňou, do tej izby sa o chvíľu vráti Matúš Boh, aby všetkým ukázal, akú má moc, svoj veľký dar. Medení anjeli, podriadení, sa prestanú chichotať a strielať po ňom uštipačné poznámky. Už sa nevráti človek…človek zomrel…