SOKOL

Sokolíku veľhlasný ako rozmáhaš sa v kraj

S mrakmi ako chytré lúče jasné závod podávaš

K horiskám i dubiskám zalietaš vo veterný raj

Slncu v návštevu bežíš a k Lune tiež zatáčaš

Ak i vrah čaká, pohlad v Teba, ho v smrť ľaká!

Vyhýbaš sa máram a robíš strážcu slávobránam

Na zlo a smrť sa rútiš v obraz nebeského draka

Zdvíhaš pohľady a bystríš zraky. Koľkým? ... nezrátam

Keď Morena strašná pazúrmi nás gniavi

Tá v zápas nemá sily, podá ruku  Tvojej moci!

Vodu trávi i polia páli, no z Teba ju v snoch mora mámi!

Neklesaj národ plačúci! Som tu ja - Sokol a Vy, dedov mojich - vnuci!

Vychádzaš dňami, nocami na zlatom kočiari

Vredy z cudzích pých, o chvíľu nádej srší z nich!

Z očú voda padá ... Veď to pravda a hrdosť pri oltári!

To činmi Tvojimi kázal´s ústam radosť v krik!

         Však dobré časy zaviate už, z nich len studená kaluž ...

Po vekoch, už keď zima vyše sto ráz ujala sa

Žezlá svoje menila a s letom sa stretala

Vláda Tvoja sokole, klesla - nešla v nebesá

Pravdu na kameň menila a bielo na čerň sfarbila!

Ej, veru, sily si mal sťa žulové, mocné bralo

Letky súce a zobák rozdrobil i kosti

To obrat v chlad ducha Tvojho - to sa stalo!

K slobode a hrdosti - spálil si si všetky mosty!

Ty vzopni sa! Nečakaj! Či život Tvoj len smrť znamená?!

Však vidím Ťa krívať nohou, sluchom i duchom ...

Život berie zmysly - len slepý v sebe ho nemá!

Hodil´s svoje rúcho bokom - už nie viac si prorokom!

Ale leť, sokolík leť, vzopni svoje letky choré!

Vzduj víchor, snáď zanesie Ťa v lepší svet ...

Však maj stále v mysli lety k rannej Zore!

Nesmúť, teš sa , dúfaj ... Možno vyjde ešte z puku kvet ...