Príbehy zo severu - I.

Časť I. - Bitka o Solsgrimmir

"Otec !" Ozval sa hlas spoza môjho chrbta. Bolo v ňom cítiť neistotu, ale aj oddanosť voči mojej osobe. Spomenul som si, že rovnakým spôsobom som raz kričal aj na môjho otca. Bolo to asi 17 rokov dozadu, doba na ktorú nikto nechce zabudnúť, pretože...

[17 rokov späť]
Fredrik, vodca oddaných vojakov, ktorí by zaňho položili život, stál pred svojími mužmi po bitke, ktorú práve vyhrali.

Na jeho vetrom ošľahanej tvári sa rinuli kvapôčky potu, bol celý od krvi nepriateľských bojovníkov, ktorých telá teraz iba nehybne ležali na zemi. Z čela mu do tváre tiekol tenký prúd jasnočervenej krvi, okolo očí, popri nose až ku kútikom úst. Keď svoju krv pocítil až na perách, rýchlo si ich jazykom oblizol a krv prehltol. V očiach mal výraz divého zvieraťa, hrudník sa mu rýchlo dvíhal a klesal, ale dýchal potichu, ako šelma, ktorá čaká na správny moment, kedy zaútočiť. Krv na rukách, brade vlasoch a tvári mu dodávala skutočne hrôzostrašný výraz.
"Otec !" Ozval sa opäť môj tichý, ale rozhodný hlas. 
" Čo teraz?" Videl som totižto enormné vojsko oproti nám na kopci. 
"Posielajú diplomata !" zakričal niekto z predných radov, súdiac podľa obrysov jediného bížiaceho sa jazdca.

Jazdec zastal približne na päť krokov od Fredrika a bez toho, aby zosadol z koňa stroho prehodil smerom k nemu : "Náš kráľ je ochotný sa dohodnúť, máme veľkú početnú prevahu a naši vojaci sú oddýchnutí." Ticho čakal na odpoveď.

Fredrik naňho ani nepozrel, hrdo sa obrátil k svojim bratom a nahlas zreval : "Na naších cestách sme pocítili česť, slávu i bolesť. Vždy stáli sme a bojovali ako jeden, nech vaše srdcia nasledujú moje, snáď spolu nájdeme, čo hľadáme. Dlhá je cesta do miesta nepoznaného, dlhá je cesta odkiaľ sme prišli, na čele naších radov vždy znel hrdo roh, útočili i bránili sme sa so Slnkom vychádzajúcim, ktoré nám zoslal Thór. Stojíme teraz pred naším ortieľom, päťsto a jeden muž so smrťou v očiach a víťazstvom v srdciach."

Otočil sa na jazdca i riekol : "Váš kôň mi svojou sklonenou hlavou preukázal vačšiu úctu ako Vy." Prudko zdvihol ruku, v ktorej ešte stále kŕčovito zvieral svoj meč a jediným trhnutím odťal hlavu jazdcovi. S kľudom a chladnokrvnosťou pozrel na bezhlavé telo muža na koni a so sarkazmom v hlase povedal : "Toto je naša dohoda !" 

Všetkých päťsto vojakov začalo nahlas a opakovane spievať :

"Plní túžob, nádejí a vzrušenia.
dáva sa armáda, bok po boku,
silní a žiariaci od nadšenia,
päťsto a jedného do útoku. "

Nasledovala najkrutejšia bitka v histórii môjho ľudu. Zomrel mi v nej brat a aj môj otec, náš vodca. Zasiahla ho kopija, ktorú vrhol nepriateľský rytier, s hrdelným zvreskom padol na kolená a cítil, že pľuje krv a tažko sa mu dýchalo. Z hrude mu ešte stále trčala kopija, kým ešte vládal tak si ju v ukrutnej bolesti odťal mečom.Pozrel sa okolo seba, na svojích bratov a s vypätím všetkých síl sa opäť postavil. Divé zviera v jeho očiach nestíchlo ani o trochu. Bojoval ďaľej ,bez prestania, bez oddychu, bolesť necítil. Avšak rana bola veľká. Krátko pred smrťou som mu plakal pri tvári a pýtal sa ho, prečo sa nechcel dať ošetriť. Veď rana sa dala obviazať a nestrácal by toľko krvi. Pozrel na mňa, ale ten pohľad už zvierací nebol. Bol to pohľad hrdého, tvrdého chlapa, ktorý to nikdy nevzdá, ktorý bude za slobodu, lásku a hrdosť bojovať do samého konca, avšak zviera nie. Zviera bolo zlomené, kdesi zalezené a ubolené v kúte. S plačom mi odvetil: "Chlapče, ja som sem neprišiel ležať ale zomrieť v boji, aby ste ty a tvoji bratia mohli o mne hrdo písať a spievať, keď budete starí. Aby som našiel pokoj vo Valhalle. Podaj mi prosím ťa meč syn môj." 

Zaprisahal som sa mu, že z tej bitky vyjdeme víťazne, aj keby mal prežiť čo i len jediný muž. A tak sa stalo - vďaka jeho skvelej plánovacej taktike sme mali výhodnejšiu pozíciu a chlapi pochopili, prečo sme pochodovali aj v noci. Oddychu bolo málo, ale nepriateľ sa narobil viac na bojisku. Z tiel sme nakopili veľké mohyly a spálili ich. Naším priateľom sme položili ruky na hruď a do nich vložili ich meče a sekery a blahopriali sme im ku krásnemu životu, či už vo Valhalle alebo vo Fólkvangri.

Po tejto bitke ma muži ma vtedy právoplatne vyhlásili za ich vodcu, nielen pre môjho otca, ale taktiež preto, že sme s mojím verným priateľom Theugardom, zabili vodcu nepriateľa. Theugard súhlasil s tým, že bude mojím novým kapitánom. 

[17 rokov vpred]

"Otec!" Znovu som počul žadostiví hlas môjho najstaršieho syna. 
"Počul som ťa Fredrik", odvetil som a umlčal ho mávnutím ruky.
"Týr, nedovolím, aby si zomrel", prehovoril vedľa mňa stojaci Theugard, môj kapitán.
My dvaja sme to už raz zažili.

"Priatelia, nech po našom boku stojí sám Thor, my to dokážeme!" Z plných pľúc som zatrúbil do môjho rohu a tisícky mužov zdvihli svoje zbrane nad hlavu a začali spolu so mnou spievať...