Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seChlapi neplačú
Autor
ŠtevoNina
chlapi neplačú
„N |
emôžem! Nemal by som.“
„Môžeš! Musíš! Si človek.“
„Človek …? Som muž! Som muž? Som chlap! Nemôžem!“
Šteklila nás tráva. Bola zelená. Vlhká. A možno sa aj smiala … pánbožkova kravička. Sedembodková.
Krídla a bznk … Chcem zjesť oblak a bznk …
„Vidím ťa. Tak predsa …“
„ … nie! Niečo mi spadlo do oka.“
„ Máš dve oči!“
„Mám teba.“
Prsty sa mi stratili v tráve, zelenej a vlhkej.
Nesmiala sa …stratili sa jej oči. Odišli!
Zatvorili za sebou viečka.
Ticho. A ešte ticho. A ešte raz ticho.
„Krásne ticho,“ povedala.
„Pozri tam hore,“ vystrel som ukazovák , „želania vo vode. Plávajú! Máš?“
„Mám!“
„Odplávalo, nemáš, už nebudeš mať, je preč!
Chceš ho ešte?“
„Neviem? Asi áno…“
„Máš?“
„Mám! Schovám si ho. Možno sa vyplní?!“
„Počúvaj ticho!“
Počúvala celým telom. Oči sa stále nevrátili, iba moja ruka. Našla sa v tráve, zelenej a vlhkej.
Nesmiala sa, usmievala!
Stratili sme sa v dlaniach.
„Máš v oku vodu … aj tu v oku!“
„Kanáliky,“ reagoval som, „slzné.“
„Mala som pravdu! Môžeš! Aj tak ťa mám …“
„Bojím sa, nemám poistenie!“
„Nemali?“
„Neviem, nepovedali nič. Bojím sa!“
„A čoho?“
„Bojím sa, že ma máš …“
„Neboj sa, si chlap!“
„Som chlap! Bojím sa!“
Tieň mi pristál na tvári. Ruky odišli. Teraz
obe. Zobrali so sebou aj prsty, aj dlane.
„Slaná,“ povedala. „Tá voda je slaná! To nie je oceán …“
„To je šťastie. Mokré šťastie!“
„Mokré a slané šťastie. Opravila ma.
„Nie! Ja nemôžem! Som chlap.“
„A koľkýkrát …?“
„ …“
Všetko sa ukrývalo, vlnilo a lámalo. Tráva.
Pokrčená tráva. Prvýkrát. Bola horúca, zelená a vlhká.
Určite sa nesmiala … a možno bola i šťastná?
„Vidím slanú vodu!“ ochutnal som.
„To sú slzy, to nie je oceán … Ja viem, ty
nemôžeš!“
„Som chlap?“