láska je retro III.

rekviem

 

keď pobehuješ bytom celkom nahá

chvejem sa ja – nie podlaha

chvíľku zaváham

 

chcel by som zabiť v sebe vraha

si mi pridrahá

aby som ešte ďalej váhal

 

prázdna je fľaša no ja pijem

telefón mlčí – čakám na príjem

svoje rekviem

 

čo sa ti stalo? toto neprežijem

iba strach – ale veľký je

tak ako dotyk tvojej šije

 

volám ti volám – nemám nikdy dosť

to nie je láska ale žiarlivosť

 

 

umrieš od nudy

 

nájdeš si ráno esemesku

skôr než sa celkom zobudíš

a kým zhodíš tíš

 

čo je to ale proti dnešku

umrieš od nudy

tak teda po mne veľmi neškúl

 

včera som písal básne do tmy

ach celý večer si mi volala

že som otáľal

 

nájsť si ťa už pred štyrmi rokmi

že si ospalá

vyzeral som vraj tak ako kmín

 

pre teba celkom neznámy

ktorý sa obklopuje ženami

 

 

z mojich vesiel

 

už ani neviem čo mi vraví

tvoj pohľad na mňa už pred tým

priamo upretý

 

vypadla si mi ráno z hlavy

vošla do vety:

nie som tvoj prvý ani pravý

 

ozvena moje slová nesie

odrazené a ako zo skaly:

sme sa bozkali

 

jazero noci ako dnes je

na člnku všetkých zúfalých

z mojich vesiel

 

zaznieva špľachot do ticha:

tak láska zľahka dodýcha

 

 

svet je náš

 

možno sme chvíľu boli spolu

teraz sme zasa každý zvlášť

snáď zavoláš

 

prečo máš zase takú smolu

svet je náš

stojí za kvapku alkoholu

 

ach čo je teraz z našich citov

a čo zostalo z cigariet?

už ich niet?

 

rád by som zostal – ale pritom

smiem len chcieť

v sonete trochu odťažitom

 

nájsť čo som nikdy nevedel

aspoň len náznak spovede

 

 

zvonenie

 

možno mi viac už nezavoláš

v duchu sa pýtam – čo robí

teraz – môj mobil

 

dvíha ma k tebe niečo zdola

z nádoby

vylievam vodu do popola

 

žeravo žerie ma ten uhlík

v očiach belasých

radšej ho celkom uhasím

 

myšlienky na noc – celkom stuhli

kým ťahám slová za vlasy

ozve sa zrazu ako z truhly

 

neverím zvukom – čo ma po nich

možno mi iba v ušiach zvoní

 

 

zemi

 

ľadová doba ešte smúti

a ty si vo mne celkom zmenená

neznáma – teda v mene nás

 

nie je náš potok zamrznutý

z kameňa

trs trávy odtrhnú ti

 

lúka je ešte a už nie je nahá

sýpka splnená obilím

večer sa k noci nachýlil

 

presahuje ho rovnováha

pocit spanilý

zo zeme všetku bolesť ťahá

 

a čo nás tíško škrelo v duši

to náhla radosť zrazu ruší

 

 

zjavne

 

prečo sa práve k tebe túlim

mrholí – zjavne zaprší

na tomto návrší

 

v hlave mám ako v jarnom úli

na duši

iba psia slina na papuli

 

prezrádza že zas trochu túžim

tak ako páska cieľová

zas ťa milovať

 

a to by chceli všetci muži

guľkou z olova

na chvíľu zostať v tvojej ruži

 

no ty mi teraz slastne núkaš

minúť sa celkom v tvojich rukách

 

 

naširoko

 

och keby som si mohol zvoliť

aby som práve k tebe šiel

o čosi voľnejšie

 

krvavá rana ešte bolí

dávnejšie

sme si blízki boli

 

čo môžem prvým krokom získať?

pravda už dávno nebola

s hlavou dohola

 

diaľka je na okamih blízka

všade dokola

na lávkach v lese na ohniskách

 

len k tebe stopy ďalších krokov

a tvoja náruč naširoko...

 

 

prosba

 

už nechcem od života veľa

chcem iba vedieť odkiaľ kam

sa práve ponáhľam

 

viem dobre – neminiem sa cieľa

k trvalkám

si sa nachýlila celá

 

čo všetko práve teraz končí?

keď si už o tom začala

zaznela hudba – pomalá

 

zovrela voda na čaj v hrnci

ty si zostala

čo robiť? a napokon – čím

 

si sa zaslúžila o mňa?

báseň – až velikášsky skromná

 

 

prameň

 

akoby zakríknuté nebo

nemohlo zastaviť ten tieň

ani on nevedel

 

na ceste pomodliť sa s tebou

spovede

sú iba malým zlomkom – lebo

 

je za tým oblakom len bolesť

rovnako skrytá ako ja

to čo nás napája

 

je iba dúha čo sa klenie dole

ňou sme obaja

v momente keď sú pravdy holé

 

na vrchu našiel som len prameň

a to je celé vravím – amen

---