Písmák "No poďte, poďte. Usaďte sa u nás." Kuročkin pridal do kroku a vošiel do veľkej miestnosti, ktorá mu takmer vyrazila dych. V strede miestnosti stál veľký oválny stôl s vysokým leskom, na ktorom bolo do štósov naukladané veľké množstvo novín a časopisov. Balíky časopisov a novín previazané motúzom, boli poukladané po celom obvode miestnosti aj na tapacírovaných stoličkách zoradených okolo stola. Vzadu bolo okno, ktoré keď si Kuročkin všimol, blysol pohľadom na starého pána. Na Bolotnikovej tvári sa mihol podivný úsmev, ktorý bolo vidieť iba z jeho očí a obaja muži si spomenuli na Michailov šialený smiech. Okno lemovali od stropu po zem dlhé závesy ošumelej farby ušité z ťažkej, skoro ako koberec hrubej, látky. Na zemi pod závesmi boli schované ďalšie balíky novín a časopisov. Steny zdobila ďalšia zbierka rozličných malieb pravdepodobne aj od zahraničných umelcov. Vpravo stála vyzerávaná skriňa, komoda a menší stolík prekrytý cvernovým obrúskom. Či bol háčkovaný Kuročkin nevedel posúdiť.
"Ospravedlňte starého pána, milý sused." povedal a ponúkol svoju priesvitnú ruku. "Bolotnikov." Po chvíľke ticha dodal: "Jevgenij."
"Viem" povedal Kuročkin. Natiahol svoje hrubé prsty a opatrne uchopil starcovu krehkú dlaň, ktorá prekvapila pevným chlapským stiskom.
"Michail Kuročkin" predstavil sa a mierne kývol hlavou.
"Tak áno, jedného Kuročkina som poznal. Milý chlapík." usádzal pohybom ruky svojho hosťa Bolotnikov a ukázal na jedinú prázdnu stoličku pri stole. Sám sa zaboril do koženého kresla s veľkým operadlom, ktoré bolo umiestnené po ľavej strane dverí, úplne v kúte. Ľavou rukou sa načiahol za kreslo, niečím klikol a nad hlavou sa mu rozsvietilo žlté svetlo stojacej lampy. Pod lampou vyzeralo staré telo ešte viac opotrebované. Kuročkin skúmal záhyby okolo starcových očí, ktoré sa mu premieňali podľa výrazu jeho tváre.
Jevgenij Bolotnikov bol svojrázny človek nižšej, na svoj vek stále pevnej postavy. Michail nečakal také rázne pohyby, akými sa Bolotnikov premiestňoval po svojom byte.
"Ale toho vy nemôžete poznať. Prosím, ponúknite sa." indikoval rukou k čaju položenému na stole. "Bol to policajt ak sa nemýlim." dodal.
"Skutočne ho nepoznám." povedal Michail a placho sa usmial, nevediac čo iné by povedal. Iba z očí sa dala čítať Bolotnikova tvár, keďže jeho líca aj ústa boli ukryté v striebornom poraste. Dve lesklé hviezdičky vnímavo pozerali do hosťovej tváre a iba keď Mikchail išiel niečo povedať presunul svoj pohľad na jeho ústa. Akýsi zvyk. Kuročkin si to hneď všimol a aj by mu gesto opätoval, nebyť tej hustej brady. Neprezrádzala absolútne nič.
"Bývate tu už dlho pán Bolotnikov?" spýtal sa Michail a hrkotavo dvíhal jemnú porcelánovú šálku k svojim úzkym perám.
"Jevgenij...prosím. Je to presne päťdesiat rokov, kedy moja noha prvýkrát prekročila prah tohto bytu. Veľa sa tu toho nezmenilo odvtedy. I keď moja manželka," vystrčil ukazovák a nasmeroval ho doprava na olejomaľbu elegantnej dámy, "by som mnou nesúhlasila." povedal a obzeral sa okolo seba akoby niečo hľadal.
"Dovoľte pán Bolotnikov...ehm...Jevgenij...na čo máte všetky tie štósy novín?" povedal Kuročkin pokojne aj keď cítil Bolotnikove oči na svojich perách.
"Dovolím, dovolím čožeby nie?!"povedal sivý pán, plesol si dlaňami po kolenách, predklonil sa akoby chcel vstať a vysvetľovať, ale napokon zostal sedieť a znovu zapadol hlboko do kresla.
"Je to dlhý príbeh." mávol rukou smerom k štósom "raz vám ho určite porozprávam... ale povedzte mi susedko, čomu ste sa tak veľmi smiali? V živote som nepočul taký živý smiech." elegantne zmenil tému Bolotnikov pričom mimoriadne dôraznil slová: raz a veľmi. Kuročkin sa pomrvil na stoličke a opatrne vrátil porcelán na miesto. Otvoril ústa prehovoriť, keď ho Bolotnikov predbehol:
"Viete, keď som vás počul smiať sa, povedal som si, to musí byť pozoruhodná osôbka. Musím sa s ním zoznámiť! Áno...to som si povedal! Viete?" povedal Bolotnikov a po prvý raz ukázal rad bielych zubov v širokom úsmeve. Kuročkinove ústa zostali rozdrapené v úžase a samovoľne sa mu skrútili do akéhosi úškrnu. Keď si uvedomil, že Bolotnikov to myslí vážne, oči sa mu rozjasnili a zdalo sa mu, že fyzicky počul niečo, čo mu spadlo zo srdca a rozbilo sa to o dlážku. Jeho nadšenie však netrvalo dlho. Keď si spomenul prečo sa smial, rozvinul sa pred ním celý jeho pokafraný život, na ktorý, odkedy vstúpil do tohto bytu, úplne zabudol. Bolotnikov čakal na odpoveď s hlavou mierne naklonenou nabok. Kuročkin si rozopol najhornejší gobík na košeli, nadýchol sa a...náhle trhol celým telom, vyšvihol sa do stoja a vypochodoval z izby. Po štyroch ráznych krokoch sa vrátil a postavil sa priamo pred prekvapeného, ale nie šokovaného Bolotnikova.
"Prepáčte, nehnevajte sa, je to moja vina. Ďakujem za čaj a...a samozrejme...ďakujem za váš čas, ale budem sa musieť s vami rozlúčiť. Je neskoro." mlel rýchlo slovo za slovom a zbrklo mu podával svoju ruku.
"Aká vina, priateľko? Čo to rozprávate?" hrabal sa z kresla Bolotnikov.
"Nevstávajte prosím. Vyprevadím sa sám. Dobrú noc." povedal, schmatol kabát a odchádzal. Medzi dverami sa posledný raz pozrel na starého pána a s rukou opretou o veraje takmer šeptom vychripel potrhané ďakujem a rýchlim krokom prešiel dĺžku chodby. Nazul si topánky a vyšiel z bytu.
Až vo svojom tmavozelenom foteli uvoľnil napätie vo svojom tele a uvedomil si, že celý čas strávený so susedom, bol v kŕči. Jeho telo bolo umorené na smrť. Predklonil sa, oprel si lakte o kolená, zvesil preťažkú hlavu do svojich dlaní a dlho sedel bez pohnutia.
Nikto z obyvateľov Moskvy netuší, čo sa odohralo medzi dvoma opustenými ľuďmi na najvyššom poschodí ošarpanej bytovky. Iba dve rozsvietené okná, dvoch podkrovných bytov sú svedkami tohto neobvyklého stretnutia. Svietia do čiernej noci a rámujú, po pravej strane, pána Bolotnikova s rukami pritisnutými na skle s perami rýchlo pohybujúcimi sa ako pri monotónnej modlitbe a po ľavej strane prázdny tmavozelený fotel Michaila Kuročkina.