Stolička a komoda

Tánička vošla do svojej izbičky. Dnes večer bude chodiť Mikuláš. Zase bude mať v čižmičkách všelijaké dobroty. A určite

jej donesie aj pekné veci ako vždy. Minule dostala od Mikuláša peknú zimnú bundičku. Mama vravela, že tá stará už poma

ly dosluhovala. Možno jej donesie aj tenisky. Veľmi si to priala. Mikuláš chodieval vždy už počas dňa. Často už tri dni pred

Mikulášom si našla pod vankúšom lentilky, krofky, alebo čokoládového panáčika. Alebo čokoládový stromček. Bol už večer.

Tánička si sadla na posteľ a usmiala sa. Zbadala pred sebou stoličku. Na stoličke by nebolo nič zvláštne, keby nemala

predné nohy zastrčené v jej čižmičkách. Toto neurobil Mikuláš. Toto urobila moja mamička. Ona je taká výmyselníčka.. Oco

jej povedal nejaké slovo a ona sa zakaždým slovom ináč zaškňúri. Nasmiali sa vždy s ockom. Tánička utekala zaraz do

kuchyne za mamičkou a ťahala ju do svojej izby. Mama, keď vstúpila do Táničkinej izby tak sa tiež rozosmiala. "Ty si ale vý

myselníčka,"povedala Táničke.. "To musíme ukázať ockovi. Nechaj to tak, vyfotíme to a dáme to na facebook."

    "Ja výmyselníčka," zadivila sa Tánička.. "Myslela som, že to ty," povedala mamičke.

    "Tak to bol Mikuláš," smiala sa stále mama..

    "Tak to bol Mikuláš," povedala si pre seba Tánička a šla s mamou do kuchyne. Dnes jej mamička dovolila počkať na ocka.

Ocko príde o pól jedenástej z poobednej smeny. Pracuje v podniku, kde vyrába ložiská pre autá. Zasmiala sa znovu, lebo si

opäť spomenula na stoličku, ktorá maala obidve predné nohy v jej čižmách. "Idem do izby," povedala mame. Postavila sa do

dverí a niečo jej pripadalo čudné. Veď, keď odchádzala z izby stolička bola hneď pri dverách a teraz je v kúte. A mamička tu 

nebola, lebo išla so mnou do kuchyne. A z kuchyne neodišla. Niektoré deti v školke vraveli, že to nechodí Mikuláš, ale, že to

ocko s mamičkou dávajú tie dary. Keď im zajtra poviem, že mi Mikuláš premiestňuje stoličku niektoré deti budú so mnou, lebo

veria na Mikuláša ako ja.."Aká som ustatá," povedala Tánička nahlas a zvalila sa na posteľ. Tu začula v izbe neznámi hlas.

Ten hlas vravel:"Komoda, si smutná, že nemáš nohy ako ja. Závidíš mi ich, že ich možem mať v Táničkiných čižmách čo?"

Tánička sa prudko posadila. Ale stolička neprestala rozprávať Tánička si bola istá, že hlas vychádza od stoličky..

    "Pamätáš komoda ako sme šantili v Ikei. Ešte len nedávno nás sem priviezli. Čo komoda? Všetky stoličky, komody a vše

tok nábytok šantil po celom obchode, keď prišla noc a oni zatvorili. Ani postele ťažké sa v tanci nedali zahanbiť. Snažili sa

trochu posúvať. Ešteže si nás vybrali Táničkiny rodičia. A nevyzeralo to dobre. Takmer nevzali ani mňa. Najprv nás chceli

obidve a potom si to rozmysleli. Ty si sa hneď zapáčila Táničkinej mame. Tú musím mať, povedala. Mne sa z tohoho nohy

podlamovali. Potom povedali, že berú iba mňa," povedala stolička. "A až potom povedali, že berú aj teba. Veľmi sú toto ne

rozhodní ľudia tí Táničkiny rodičia. Ale napokon sme dobre obišli. Ale bolo tam dobre po nociach. Celý obchod som poská

kala. Ako Táničkina mama sme boli veselé. Stolička začala spievať:"Dám si čižmičky na moje štyri nožičky. Alebo aspoň

na dve. To je hotové. To je hotová hotovica. To boli tance ako jahoda." Tánička zbadala, že stolička má ústa a aj oči. A tak

tiež i komoda. I keď tá bola teraz potichu. Stolička mala aj zuby. Zbadala ich, keď rozprávala a spievala. A zbadala, že má

aj jazyj ako ľudia. To je zvláštna stolička, povedala si Tánička. Takže žiaden Mikuláš. Žeby darčeky nosila....Ale to snáď nie.

Tu stolička povedala:"Tánička nože si poď sadnúť na mňa a ja ťa povozím po izbe."

    "Aj ja ju chcem povoziť po izbe," povedala žiadostivo komoda.

    "Ty si pomalá," vravela komode stolička. "Ty si taká komótná," karhala komodu stolička.

    "To čo je komótná?" Spýtala sa stoličky Tánička.

    ˇ"Že je spomalená ako lenochod. Iba sa prevaľuje z jednej strany na druhú, Prenáša Tiahu jednej strany na druhú ináč by

sa ani nepohla. Aká má byť, keď nemá nohy? Prenáša tiahu na druhý roh. Takto sa dáva do pohybu. Iba ja ju budem voziť,"

povedala stolička komode. Táničke sa takéto správanie  vobec nepáčilo a tak radšej zosadla zo stoličky a vyskočila si sad

núň na komodu. Toto stoličku veľmi popudilo a nahnevane skopla táničkone čižmičky zo svojich predných noh. "Mohla si sa

voziť každý večer a poriadne rýchlo by som s tebou uháňala. Ale teraz nebudeš mať nič.Lebo ja tu velím. Aké si znamenie?"

Opýtala sa stolička Táničky. Ale Tánička jej  neodpovedala. Komoda vtedy odpovedala, keď sa Táničky stolička opýtala aké

je znamenie. "Ja som znamenie baran! Pijem džús," povedala komoda.

    "Kto sa s tebou rozpráva? Zdá sa ti, že sa rozprávam s tebou? "Hnevala sa stolička na komodu.

    "Dopi a vypadni!" A otočila sa zase na Táničku. Povedala jej:"Vieš aké je ťažká práca nosiť niekoho? Ťažká práca je to.

    "Tak, tak," poznamenala komoda.

    "Nepovedal som ti, že sa z tebou nerozprávam," povedala štipľavo stolička komode.

    "Aspoň vidíš, že nie je hluchá," povedala Tánička stoličke. Zastala sa jej takýmto sposobom.

"A ty mi neskáč do reči Táňa," povedala stolička. "Počúvaš ma? Ty ma nepočúvaš. Už čakáš kedy prestanem rozprávať

a mohla si začať rozprávať ty."

    "Z toho si nič nerob," povedala komoda Táničke. V IKEI bo jeden drzúť. A zdá sa mi, že to bol tvoj dedo. Aj keď pri

pokladni poznal tvoju mamu aj tak jej vynadal. Tvoja mama mala veľa vecí kúpených na listine.

    "Čo drzúň, chrpúň to bol," povedala stolička. "Dovolil si do nej, lebo tam pri pokladni bola bez svojho muža.

Teda bola tam s mužom ale ten msi musel práve vtedy odskočiť na záchod. Práve vtedy, keď ho najviac potre

bovala. Zrovna vtedy musel lietať po záchodoch, keď išla platiť. Hnusne jej nadával ten chrapúň. Ty taká a taká,

vykrikoval. Vypadni už, kto tu má toľko čakať. Ale nebolo to preto že by nakupovala veľa toho, bál sa, že chce

kúpiť nás. Máme tu neďaleko misiu. Tvoj dedo sa pozná s čarodejom. Čarodej sa nás bojí, že pôjdeme vrátiť 

ukradnuté veci. Teší sa, keď deti smútia, keď prídu o svoje veci."

   "Aj ja som si zo začiatku myslela, že je to zo závisti, že toľko tvoja mama kupuje," povedala komoda. Reku buď

závidí, alebo je na drogách. Tvoja mama zavolala na ochrankára ale ten sa jej nezastal. Snáď aby nevyvolal rozruch

a to by potom odradilo kupujúcich. Ja si skôr myslím, že by ich odradilo viac, že nezasiahol. Mal si ho ocrankár

zavolať nabok a dohovoriť mu."

    "Veď ho aj zavolal," povedala stolička. "A ten tvoj dedo mu začal nadávať a že s ním husy nepásol. A že všetci

ste tu odpad a zrelí na úrad práce. Akú má hen tá bundu. Podpáliť ju na nej a ešte všeličo vykrikoval."

    "Mal ho spacifikovať ten ochrankár a dať mu putá, keď sa nevedel zmestiť do kože," povedala komoda.

   "Tak je," povedala stolička. "Počúvaš ma Táňa? Počúvaj, lebo ti natiahnem uši, keď budem nadarmo ústa drať. To

sme ti už vraveli, že tvoj dedo sa pozná s čarodejom a pre čarodeja kradne veci aby sa mohol zo smútku detí

čarodej tešiť. A má v pláne ešte niečo horšie. To má prísť po tom kradnutí. Keď tie veci vrátime nebude môcť to

hroznejšie usjutočniť. Čarodej mu za to sľúbil, že mu pomôže so zotročením tvojej rodiny. Dedo má rád iba deti

sestri tvojho otca. Nepáčilo sa mu, že tvojej mame sa nepáčilo, že dedo slúži prehnane už veľkým deťom. Raz 

povedal, keď tam bola tvoja mama na návšteve že nič nemusia robiť, nech prídu až k obedu. Keď dedovi po

vedala tvoja mama, že by mu mali jeho vnuci pomáhať on povedal, že sa tam nejako doplazí. Nech prídu až

k obedu."

    Tánička sa rozplakala a povedala stoličke:

    "Dedo mi podaroval rolničku, potom mi prišli gratulovať a keď odišli hľadám rolničku a rolničky niet. Potom

sme ich išli navštíviť na starý dom, kde pečú koláče pre ľudí. A vídím, počujem rolničku zvoniť. Dedo ku držal

v ruke a ako zvoní tak zvoní. Rolnička bola iba jedna. Iná rolnička nebola. Keby sme sa s tebou rozhádali a

potom by som po tebe v sfízelnej situácii niečo chcela tak ma pošleš kade ľahšie.

    "Iba to vieme, že tu máme nejakú misiu. Budeme chodiť do bytov a budeme sa snažiť vrátiť ukradnuté veci

aby sa nestalo to najhroznejšie. Veci nám budú otvárať dvere. Nechceme sa Táňa s tebou prestať kamarátiť. Ešte

ťa budeme potrebovať a ty dozaisto nás."

    Tánička podišla k stoličke a povedala jej:

    "Uzmierme sa. Na uzmierenie nám všetkým donesiem nakrájané, okrúžlané jablká."

    "Jablká mám rada," povedala natešene stolička.

    "Aj ja," povedala komoda. A tak Tánička doniesla z kuchyne jablká a potom si všetci veselo odkusovali. Stolička 

už nevyčítala komode, že je pomalá. Už sa na ňu nehnevala. Ponúkla komodu nech aj ona vozí Táničku. Tánička

bola rada, že má takých kamarátov.