Spoločne to zvládneme - časť I.: (Adam)

Živíme v sebe skrytú nádej, že tam, na konci je predsa len niečo krásne.

Kapitola 1 : Adam

Každé dieťa, ktoré bývalo v západnej časti mesta a chodilo do školy na Jantárovej ulici, si muselo desať minút privstať. Bolo to v čase, keď rodičia deti nevozili autami, mobily boli luxus, deti sa hrávali s tamagoči, poznali kvalitnú čokoládu a počítač mal málokto. Dostať sa do školy bolo možné dvoma spôsobmi. Autobusom, s trasou krížom cez sídlisko alebo peši od poslednej bytovky po prašnej ceste, ktorá pri škole križovala železničnú trať. 
Bolo chladné hmlisté ráno. Inverzia stlačila oblačnosť až na zem a slnečné lúče ju márne žiadali, aby sa dvihla. Nechcelo sa jej.
Ticho prerušovalo cinkanie signalizačného zariadenia na železničnom priecestí. Z diaľky sa ozýval dupot nôh. Po ceste bežal trinásťročný chalan Marek. Každú chvíľu sa obzeral, či sa neblíži auto. Bol sám.
Keď nestačil s dychom, spomalil. Chytil sa za brucho a v predklone spravil ešte pár krokov, kým uvidel siluety železničných rámp. Svetlo reflektorov na neho žmurkalo a pripomínalo mu, prečo sa tak ponáhľal. Dýchal zhlboka, no opatrne, aby mu chladný vzduch nepoškodil priedušky.
Cinkanie utíchlo. 
Za rampami stála postava chlapca. Poznal ho. Narovnal sa a s radosťou mu zakýval. Chlapec mu to opätoval a jemne sa usmial. Za tým úprimným úsmevom bola neuveriteľná hĺbka a poznanie z toho, čo spolu zažili. Naznačil chlapcovi, aby sa vrátil. Bez reakcie. Chvíľu na seba nemo pozerali, čakali čo urobí ten druhý.
Hmla natoľko zhustla, že Marek nedovidel na rampy na druhej strane. Bieloba naznačovala, že tam už nič nie je. Žiadna cesta, žiadna škola, nič. Postava mu znova zakývala. Otočila sa a začala miznúť v hmle.
"Vráť sa!" chcel zakričať. Tak ako vždy, ani teraz zo seba nedokázal vydať hlások. 

Trhlo so mnou. 
Posadil som sa a rozhliadol. Je to tu bezpečné? Bol to iba sen, vydýchol som si. Zopakoval sa znova po veľmi dlhej dobe.
Ten chlapec zo sna som bol ja. Kedysi to bývalo často a boli noci, keď som už nezaspal. Chvíľu som sedel a čumel do tieňov, ktoré robil nábytok.
Vstal som a prešiel do kuchyne, naschvál zapaľujúc iba svetlo nad kuchynskou linkou, aby nerušilo Adama. Dvere do izieb mali sklenené výplne. Napustil som vodu do pohára, no nenapil sa. 
Hladina sa v pravidelných intervaloch rozčerila, ako údery srdca jemne rozvibrovávali moje telo. Vynárali sa mi spomienky na včerajšok, ako sa Adam vrátil zo školy, hodil tašku do kúta a bez slova išiel do izby. Bolo to zvláštne a neostávalo iné ako ísť za ním a zistiť, čo je vo veci. Sedel na zemi, opierajúc sa o posteľ s bradou opretou o kolená. Na nohách mal školské prezuvky. 
Povedal, že mu spolužiaci ukradli kľúčik od šatne a zdrhli preč. Presne vie kto, nesnažili sa schovávať. Zobrali ho z kľúčenky, keď si ju nestráženú položil v jedálni na tácku. V škole už nikto nebol, ani triedna učiteľka ani ďalší spolužiaci. Ostal bez topánok a domov išiel v prezúvkach.
Nejakú dobu som si podobné veci všímal a s Adamom o nich  hovoril, zatiaľ však iba povrchne. Od včera mi bolo jasné, že má problém.
Napil som sa, prišiel k dverám od Adamovej izby a pootvoril ich. Ležal na posteli, na chrbte, len zľahka prikrytý. Hruď sa mu pomaly dvíhala a zase klesala. Snáď sú Adamove sny pokojnejšie. Opatrne som zavrel dvere, zhasol a pobral sa spať.
Adam nie je nešikovný, zatiaľ sa zvládol pretĺcť sám. Mal by to len zastaviť skôr, ako to prerastie cez všetky medze. Mám len jeho a urobil by som pre neho všetko. Porozprávame sa o tom zajtra, keď sa vráti zo školy.