Dozvuky

Z každého rožku trošku

Dozvuky

Tie najpríjemnejšie, na ktoré si mnohí v prvom momente spomenú, sú dozvuky po maturitnom večierku. Bez učiteľov, rodičov, dozoru. Najlepšie na chate v horách.

Bežnejšie je však, že človek si skôr pamätá to zlé, čo zažil, než dobré a príjemné. Je to normálne. Všetkým by nám malo byť dobre a príjemne. Pes je zakopaný v tom, že sme každý iný.

  

     Dobre! Nebudem zabiehať do ťažkých filozofických tém. Ide mi o dozvuky olympijské.

     Dva mesiace prázdnin. Pohroma pre rodičov. Za mojich detských čias som bola od tretej triedy  odkladaná na tri týždne do pionierskeho tábora. Vôbec mi to nevadilo a bola som dokonca rada. Rodičia pracovali v obchode a službách. Boli od rána do večera v práci.  V pionierskom tábore robili táborové olympiády. V jedny prázdniny sa mi na takejto olympiáde podarilo vyhrať tri disciplíny. Tešila som sa na vyhlasovanie víťazov. Na vystúpenie na najvyšší  stupienok. Vystúpila som len dvakrát a ostala som zmätená. Nemala som odvahu ozvať sa na štadióne. Na ubytovni som zašla za športovým referentom. Opýtala som sa ho, či majú ešte záznamy časov z tej a tej disciplíny, lebo ja som mala najlepší čas, ale nebola som vyhlásená za víťaza. Zistil, že s takým časom vôbec nepočítali, a jednoducho ho prehliadli. Spýtal sa, či chcem diplom. Vypíše mi ho. Iste chápete, že o diplom vôbec nešlo.

 

     Veľmi dobre a hlboko sa viem vcítiť do sklamania Miška Martikána po nepriznaní zlatej olympijskej medaily. Ako povedal v jednom z posledných rozhovorov, i keď mu možno medailu dodatočne priznajú, nevystúpi si na najvyšší stupienok. Tá chvíľa je nenávratne preč.

 

     Ako veľký športový fanúšik, nezanevrela som a teším sa na  Peking.

 

 

                                                                                                 

 

 

2005

 

 

 

 

---