Sám - apokalyptický denník

Deň 9. (ukážka)

...musím zmiznúť. Moje včerajšie posledné slová, ktoré som ani nestihol dopísať. Po tom, čo tie hrôzu naháňajúce tvory rozbili sklenené tabule a dostali sa do supermarketu, som mal len niekoľko sekúnd na útek. Zomlelo sa to naozaj bleskovo a sám teraz ďakujem svojmu inštinktu, že mi pomohol jednať tak rýchlo a najmä správne.

Všetky tvory spustili naraz ten svoj hrôzostrašný rev a rozbehli sa mojim smerom. Stihol som si zobrať vak a skryť sa za regál. Tvory sa však rozdelili a v každej uličke teraz boli jeden až dvaja. Musel som ustupovať.

...

Ich chrčiaci dych som počul aj na niekoľko metrov, takže mi takto nechcene prezrádzali svoju prítomnosť. Rozhliadol som sa a môj mozog bleskovo vyhodnocoval všetky alternatívy úteku. Vrátiť sa späť cez vchod nemôžem, stoja tam dvaja. Za týmto regálom sa nemôžem zdržiavať príliš dlho, pretože ma čoskoro akiste nájdu. Boj nepripadá do úvahy, je ich veľa a sú prisilní. Mám zbraň, použijem ju? Našťastie som na konci supermarketu zbadal vchod do skladu.

...

Bol som skrčený pri dverách do skladu a pomaly som vystrel ruku ku kľučke. Cvak. So zdesením som zistil, že dvere sú uzamknuté! Čo teraz? Cítil som, ako môj mozog odmieta spolupracovať. Dovolil som mu však vypnúť len na malý moment a donútil som ho konať. Tvory sa pomaly blížili, aj keď stále nevedeli, kde presne sa nachádzam. Už nebolo cesty späť. Musel som to risknúť. Postavil som sa a kopol som do dverí.

Rachot okamžite upútal pozornosť tvorov a ja som sa tak prezradil. Jeden z nich spustil rev, ostatné sa k nemu priblížili a ja som teraz videl celú ich svorku. Stáli tam ako vlci čakajúci na to, kedy sa na svoju obeť vrhnú. Pomaly začali kráčať tou ich chôdzou ku mne. Hrali sa so mnou. Keby chceli, mohli sa za mnou rozbehnúť a ja by som bol do pár sekúnd mŕtvy. Oni ale postupovali pomaly a užívali si pohľad na vystrašenú obeť.

Ešte raz som kopol do dverí. Posunuli sa, ale iba o kúsok. V tom sa bytosti rozbehli za mnou a ja som vedel, že toto je moja posledná šanca. Už len pár okamihov ma delilo od ich pazúrov. Do posledného kopu som vložil celú svoju silu. Nebola to však iba sila človeka. Bola to nesmierna energia života, ktorý nechce vyhasnúť a za žiadnu cenu sa nepodvolí. Pocítil som ohromný nával tejto životnej energie spôsobenej strachom zo smrti a adrenalínom. Zavrel som oči a kopol do dverí...

Uvedomoval som si, že ak by to nevyšlo, o chvíľu je po mne. Všetky súčasné momenty pre mňa neexistovali. Jestvovala iba táto jediná chvíľa, ktorá mala rozhodnúť. Nikdy predtým som nebol takto blízko smrti. Pozeral som sa jej priamo do tváre. Potom som otvoril oči a zistil, že mám voľnú cestu.

...

Ako ma tam však našli? Vedeli, že som v meste? Spomenul som si na moje stretnutie vo väznici. Je možné, že ma ten malý tvor prezradil svojej svorke? Musím byť obozretnejší a dávať si väčší pozor. Mohli ma sledovať aj sem.

...

Naraz som počul praskať konáriky a potom už známe chrčanie. Šedí boli podo mnou.

Okamžite som strnul. Nemohol som sa pohnúť a ani vydať čo i len hlások, inak by som sa prezradil. Bol som v pasci a mohol som iba dúfať, že sa nepozrú hore alebo ma nezacítia. Pritisol som sa ku kmeňu najviac, ako som mohol a zbraň som držal v rukách pre prípad, že by sa niečo zvrtlo. Jeden Šedý mal celé predné končatiny a tvár od krvi, zranený však nebol. Keby som zo supermarketu neušiel, mohla to byť moja krv. Ľutoval som toho neznámeho, ktorý nemal také šťastie.

Zrazu z lesa na druhej strane lúky vyletel kŕdeľ vtákov. Všetky tvory sa tam okamžite rozbehli. Zo srdca mi spadol obrovský kameň, no ešte niekoľko hodín som sa neodvážil zísť.

***Pre viac informácií sleduj www.facebook.com/samdennik***

***OSTATNÉ DNI NÁJDEŠ V KNIHE***