Pochované klamstvo Jura Godiša

Pochované klamstvo Jura Godiša

Juro Godiš bol pozvaný na pohreb. Nemal ani tušenia, kto je ten mŕtvy. Išlo o nejaké príbuzenstvo s jeho prasesternicou, či čo bola zač, nevidel ju dvadsať rokov. Nevyznal sa v tom a bolo mu to jedno. Na svadbu ho nepozvú, no tak aspoň na pohreb.

Prasesternica, teda Dana, bola ako sa sluší a patrí, rozvedená. Mal by vraj aj čosi dediť. Neuveriteľné, čo už dnešná doba prináša, preto dúfal, že to bude nejaká skromná vilka alebo aspoň auto. Tak šiel.

Dana sa ukázala byť bruneta z Devína, čierna jej ohromne pristala a keď sa usmiala, Jurovi rovno padali gate. Čo sa má čo vyškierať na pohrebe? Nebola ona miss krásy? Čosi sa mu marilo. A to mladé žieňa pri nej, no neuveriteľná podoba, až mu vyrazilo dych! Už si spomína, takto vyzerala Dana za mlada.

„Ahoj. Som rada, že si prišiel,“ povedala mu po dvadsiatich rokoch. „To je moja dcéra Lucia.“

Akoby tým dvom patril i s ponožkami. Netušil, ako sa má k nim správať. Dievčatko sa uškŕňalo ešte viac. Ďalšia miss krásy, už onedlho.

„Prepáč, ja ani neviem, kto je ten mŕtvy,“ priznal sa Juro.

„To nevadí. Poďme už.“

Zaradili sa do sprievodu. Na dedine sa to ešte nosí. Na čele muzika, potom truhla v aute, ďalej farár, miništranti a sprievod. Nijako nechápal tú muziku. Čo by si o nej asi ten mŕtvy pomyslel. Vyzerá to ako ľudová veselica prefarbená na čierno.

Chcel sa Dany vypytovať, ale vrazili sa tam nejakí príbuzní a Juro bol odsunutý o rodinku ďalej. Presnejšie medzi ne, on sám bol rodina. Už horšie to byť nemohlo. Akoby kričali: Čo tu chceš? Prišiel si si po dedičstvo, ty chamtivec?

Tá sopľavá miss sa stále otáčala a ústa mala od ucha k uchu. Čo to má znamenať, čo jej mamička natárala? Že by bol vhodný tatíčko na uvoľnené miesto? Rozvedený...

Ešte rozmýšľal, aké je zvrátené venovať sa na pohrebe takýmto myšlienkam, keď sa náhle Dana k nemu obrátila a zavesila sa do neho. Z ničoho nič, aj ucítil jej prsník.

„Juro, chcem ťa o niečo poprosiť.“

Už je to tu!

„Mohol by si o ňom niečo povedať?“

„O kom?“ spýtal sa Juro a myslel, že vari o prezidentovi.

„No o ňom,“ kývla hlavou Dana smerom k truhle.

Juro vedel toho viac o truhle, ako o jej obsahu.

„No ale čo??“

„To je jedno.“

Tento pohreb je voľajaký čudný.

„Však ale ja o ňom nič neviem!“ vyvaľoval okále a zabudol, ako hlúpo vyzerá, keď vyvaľuje okále. „Prečo práve ja?“

„Veď si písal voľajaké básničky za mlada, nie?“

A odzbrojujúco, ako to už vedia sebavedomé ženy urobiť, sa na neho usmiala a takmer mu dala pusu. Ba tuším mu ju aj dala, ani nevie. Malá Lucia sa mu priplietla pod nohy, musel ju chytiť za ruku. Tak tomu sa hovorí klofnutie chlapa vo svetovom rekorde! Na pohrebe.

Kráčajúc zavesený v dáme a za ruku držiac slečnu ruže kvet, hrnul sa v ústrety neuveriteľným problémom. Sto rokov to nemal, a zrazu bol v tom až po uši. Tá vila bude zaslúžená!

„Počuj,“ zháčil sa, že jej vôbec tyká, „čo bol zač, však hovor o ňom niečo!“

„Teraz sa to nehodí,“ povedala múdro Dana.

Taká múdrosť je mu na obtiaž. Bude musieť vydolovať v sebe nejakú inú. Dievča ho držalo stuha, div: Neujdi nám! A matka z druhej strany kráčala spriama, akoby už bol jej. Nechápal to. Doma po ňom ani pes neštekol, či vlastne pes áno, a v jednom kuse, ako na zlodeja. A tu obletovaný, oceňovaný, zdanlivo seberovný týmto ľuďom, ktorí sa správajú tak dôstojne! Ako pracháči, áno, to je to správne slovo. Sú to boháči, oni si tento cirkus môžu dovoliť.

„No ale však čo robil, a tak, nech viem...“

Dana, akoby nebolo nič samozrejmejšie, nechala ho plávať a pridala sa i s dcérou k inej skupine. To nebolo dobré znamenie.

„Aspoň ako sa volal!“

Obrátila sa.

„Jano.“

Tak. Už sú na cintoríne. Ceremónie z kostola, ktoré predtým nestihol, sa teraz prenášajú do terénu. Mal pocit, že na neho zabudli. Stál bokom a čakal, kedy to príde. Naposledy mal verejný prejav v roku 1985, počas koncoročného zasadnutia Frucony. Vtedy mu tlieskala celá hala. No hej, ale to mal v sebe pár pív.

Nemal tušenia, čo povie, keď otváral ústa. Všimol si, že všetci na neho hľadia. Aj vrabce na stromoch.

„Ján bol náš brat,“ tresol na úvod. Musel si prešliapnuť, stál na vysvätenej hline a trocha tej svätosti sa mu dostalo do topánok.

„Bil sa so životom, ako najlepšie vedel. Nie každý to dokáže, veru, nie každý! Už od detstva sa snažil byť dobrým človekom. Mnoho skúsil, osud sa s ním nemaznal a on sa hrdo postavil čelom každému problému.“

Pozrel sa na truhlu, či sa nenadvíha veko. Zatiaľ nie. Pokračoval.

„Ján nemohol vedieť, z ktorej strany príde úder. A keď prišiel, nuž bojoval. Priznajme si, kto z nás by obstál lepšie? Nemusí byť každý hrdina. Stačí, ak bude bojovník.“

Truhla nič. Diváci s napätím počúvajú.

„Mnoho sme mu dlžní. Zanechal po sebe...“

Tu sa zháčil, nemal ani šajn, či ten chlap mal deti a podobne.

„...silný pocit spolupatričnosti. Teraz tu smutní pri ňom stojíme a odprevádzame ho tam, odkiaľ niet návratu.“

Truhla nič. Alebo že by?

„Spomeňme si, koľkokrát stál on pri nás. Už neuvidíme jeho milý úsmev, jeho priateľské gesto, už nám nepodá pomocnú ruku. Ale navždy ostane v našich srdciach!“

Nechcel použiť to srdce, je to také komerčné. Nevadí. Asi sa iba obrátil v truhle, to nič.

„Keď ho potom prestalo poslúchať telo...“

Tu vyslovene zariskoval, ale veď každý má nejakú chorobu. Veď inak by nikto nikdy nezomrel.

„...on nedbal na seba, nechal sa strhnúť prácou a rokmi sa to nakopilo: kríže, kĺby, veď poznáme to.“

Aj sa zohol, aby prítomní videli, kde sú kríže. Trocha od veci, mal by sa vrátiť na zem. A poslať ho do neba.

„Teraz to má za sebou a už ho čaká iba anjelský odpočinok. Bude nám navždy chýbať. Česť jeho pamiatke!“

Napodiv sa spustil potlesk. Takmer búrlivý! Všetci sa na neho usmievali, chýbalo vari len euforické: Vivat! Čo to môže znamenať? Danu nemohol nájsť.

Ceremónia pokračovala. Truhla do jamy, kvety, kamene... nič sa nestalo. Veko drží dobre. Ale akosi rýchlo pominula sláva. Spoločnosť sa rozchádzala, zrejme všetci chceli stihnúť ešte seriál v televízore. Kde sa náhle podela všetka dôstojnosť?

Juro si potreboval vybrať ten kameň z topánky. Napodiv farár asi tiež. Sedel v otvorených zadných dverách pohrebného auta a ukazoval bosú nohu. Hľadel do topánky, akoby v nej bola záhada storočia.

„Aj vy máte kameň?“ spýtal sa farára.

„Ale nie. Tlačia ako čert, sú nové.“

Farár napokon vybral vložku.

„Môžem?“ spýtal sa Juro.

Farár prikývol, tak si Juro prisadol a vyzul sa.

„Nechápem to,“ povedal Juro a vytrepal kameň.

„Čo? Že vám zatlieskali?“

Farár bol vážny. Ba zdalo sa, že je naštvaný.

„Využili vás. Bola to fraška.“

„Prečo myslíte?“

„Ten zomrelý... to bola čierna ovca rodiny. Opilec, a pokiaľ viem, tak posledných päť rokov aj bezdomovec.“

Farár vstal, Juro tiež.

„Nech je mu zem ľahká.“

Podali si ruky. Farár sa obrátil a mal sa k odchodu. Zozadu mal na úbore kríž. Len ktovie, kto ho teraz nesie.

---