Kon/textové súvislosti a stratégie

“Literatúru ľudia čítajú, vydáva sa, predáva sa, zhromažďuje sa v knižniciach, požičiava sa, píše sa o nej, pracuje sa s ňou v škole. O literatúru sa ľudia škriepia, chvália ju i zatracujú. Je to preto, že sama literatúra “sa škriepi” o ľudské problémy, zasahuje do spoločenských vecí, spoločenské veci zasahujú do nej,” píše F. Miko v práci Poézia, človek, technika.

V novej publikácii Viery Žemberovej Text a kontext sa nastoluje podobný problém, aký badať z citátu F. Mika. Ide o samotnú literatúru, o poetologické a estetické súvislosti v autorskom texte. Podľa autorkinho záberu na jednotlivé témy vidieť koncepčnú zodpovednosť a hlavne rigoróznosť vo vzťahu k empiricky vnímavému čitateľovi.

Prácu, ktorú vydalo Metodické centrum v Prešove, autorka umne rozdelila do troch častí. V prvej sa pokúša zavádzať akési sondy do stratégie autora, kde podľa jej zistení “samotný mýtus Hronského v slovenskej literatúre predstavuje abstraktný most medzi jeho umeleckými textami a duchovnými vyznaniami” (s. 8) voči postoju reálneho vnímania sveta. Existenciu dimenzií duchovného priestoru v literárnej tvorbe, ako i znakovosť nomen omen (pomenovania, ktoré vystihuje) u literárnej postavy dokazuje vcelku úspešne na dielach J. Barča – Ivana a S. Rakúsa, pričom sa často odvoláva na mravnú stratégiu textu.

V druhej časti nás V. Žemberová oboznamuje, ako možno vnímať dotyky druhu, žánru a autorských textov. Zvlášť zaujímavé je objavenie istých tendencií v dráme, ktoré sa prejavujú hlavne ako estetické, filozofické i mravné impulzy, ale v odhaľovaní a neúnavnej heuristike pokračuje ďalej, aby predložila tézu, aký je nepostrádateľný význam a výraz v stratégii a poetológii textu. Otázkou viny, resp. jej prvkami noetickosti a estetickost,i otvorila v textoch S. Rakúsa a A. Platonoviča Platonova staré rany dávno načrtnutých prístupov Dostojevského, pričom zvýrazňuje, že “vina bola, je a ostáva vždy iba druhou stranou trestu a útočí na vedomie i svedomie jednotlivca ako dedičný hriech ...” (s. 51).

Zvlášť zaujímavá je tretia časť publikácie, kde autorka tak trochu i didakticky, no nie mentorsky, odhaľuje svoje reflexie o umeleckom texte. Zaujíma sa o sémantiku čítania umeleckého textu, interpretačné postupy a vnímanie jazykovej a umeleckej kultúry teenagerov v dramatických textoch (poukazuje na divadelný komiks u D. Heviera).

Aj táto práca je akýmsi exkurzom autorky do jej sveta úzkoprofilovej jedinečnosti tém a sujetov, ktoré realizuje prostredníctvom detailne prevedených interpretácii a komplexne zovšeobecňovaných zhodnotení, predkladá návrhy, analyzuje prístupové cesty k recepcii, komparatívnymi postupmi prichádza k určitým názorom, ktoré veľmi presne – aj terminologicky - pomenúva. Za zvlášť progresívnu črtu možno považovať schopnosť autorky synkreticky – teda fúziou často druhovo i žánrovo nepríbuzných prvkov, postupov i myšlienok – odhaľovať príčiny a nevypovedané, vyplývajúce hlavne z komparatívnych zistení.

Už sám názov tejto knižočky – Text a kontext – poukazuje na to, ako autorka pristupuje k samotnej recepcii – cez text a jeho kontext. V popredí jej snažení, ako sme skôr naznačili, sa vynímajú dramatické texty, ktoré naznačujú, že sa za “interpretačný a výchovný akt procesuálnej literárnej výchovy zvolili také texty dramatickej literatúry, aké sú názorom a estetikou svojej umeleckej výpovede znakové vo svojom druhu, žánri, dobovom literárnom živote, ale rovnaké miesto zaujímajú aj v štruktúre autorovej stratégie” (s. 24). Dráma jej učarovala a pozvoľna v nej nachádza nové možnosti, napríklad v umeleckej a jazykovej kultúre teenagerov, odkrýva duchovný priestor literárnej tvorby, prináša filozofické, estetické ale aj mravné stimuly a cez význam a výraz v stratégii a poetológii chce uskutočniť “výrazný citový atak a tlak na vedomie čitateľa” (s. 27).

Napriek tomu, že má knižka aj didaktickú funkciu, tento aspekt, ukrývajúci sa za terminologickú precíznosť autorky predznačuje, že ide výsostne o navonok neprejavujúcu sa záležitosť, i keď hlavne tretia oblasť vyznieva ako časť vysokoškolských skrípt.

Čo sa ešte týka samotnej sémantiky (dramatických) textov a ich interpretácie, autorka prízvukuje, že spomínaná interpretácia býva ovplyvnená hlavne individuálnou aktivitou jednotlivca, metódami interpretácií, mimoliterárnym kontextom a determinačne tu pôsobia i politické, kultúrne a ideologické trendy. Až potom sa možno zaoberať teóriou, estetikou a filozofiou textu. Tak aj táto jej metóda práce s textom je akousi “filozofickou a estetickou identifikáciou autorskej stratégie a stratégie textu” (s. 57).

Viera Žemberová tak priniesla naozaj zaujímavú publikáciu, ktorá svojimi detailne a konkrétne rozpracovanými sujetmi odkryla skutočne zaujímavé vzťahy v kontexte i v samotných textoch dramatickej tvorby a tak nomen omen názvu jej práce naznačil, že “text, ktorý vyplní štrukturovaný a navrstvený proces literárnej výchovy, hovorí svojím jazykom o kontinuite ľudského premýšľania, o hodnotách bytia a života ...” (s. 67).

Jozef Brunclík