NAVŽDY, NA VYSOKO A DO DNA

        V poslednej dobe je mojím obľúbeným športom prepínanie televíznych kanálov. Aj predvčerom som športoval a pozerám, ako vyoraná vydra o štvrtej poobede. Dávajú Sedem statočných! Geniálny film s ešte geniálnejším českým dabingom. Hneď som, aj za umelecké barbarstvo, nadal dramaturgovi televízneho kanála. Lebo slušnosťou je pozerať takýto film, iba v tom správnom čase. Samozrejme večer. Len vtedy sa dá vychutnať film od prvých tónov, prvých obrázkov, až po poslednú hlášku: „vaya con dios!“ No a potom o ňom sladko snívať a ráno sa zobudiť o polovicu lepší.

        Sedem statočných poznám od slova do slova a od záberu po záber. Všetko je tam dokonalé. Vôbec som netušil, že by ma v ňom mohlo ešte niečo prekvapiť.

Aále prekvapilo. A riadne!

        Na prvom rande porozprával Chiko, svojej vyvolenej dedinčanke o tom, ako sa prezliekol za banditu, navštívil nepriateľský tábor a rozprával sa priamo s Calverom. Tej bolo úplne jedno, že sa len chcel vytiahnuť pred ostatnými statočnými a uprene sa na neho pozerala. V očiach mala to nežné ženské - „Navždy, na vysoko a do dna.“ Proste lásku, v jej najčistejšej podobe.

Celkom bytostne som cítil, že toto sa zahrať nedá. Ani na tridsiatu klapku!

        Z filmu som už potom nič nemal, lebo som ani za boha nemohol prísť na to, ako to ten kujon režisér Sturges, dokázal natočiť.

        O hollywoodskom filmárskom, emociálnom kolotoči viem svoje. Lenže toto bolo ešte kúsok nad tým.

      Až večer, pri káve, mi to došlo. John Sturges zmanipuloval veci tak, že nechal mexickú herečku, aby sa do nemca Horsta Bucholza jednoducho normálne zamilovala.

        Zistil so to podľa toho, že takéto ženské oči som aj ja, na svoje vlastné, videl. Bolo to len raz, ale nebolo to ani dva metre ďaleko.

        Za polkou deväťdesiatych rokov, som raz prišiel do herne, opraviť automat. Keď som dorobil, zaregistroval som v tej tme Jarka. Sedel tam v kúte a súkal do stroja tisícku za tisíckou.

        Jarka poznám od detstva. Bol to fešáčisko a dobrodruh od kosti po kosť. Dokázal drieť tak, že by umoril dva kone, piť a oslavovať aj tri dni v kuse. Mal celkom úspešnú stavbársku firmu a bol obeť, ako my všetci, čo sme začali podnikať. Lebo sme boli inak vychovaní a museli sme inak žiť!

        Mafiáni sa vtedy medzi sebou strieľali, ako holuby na streche a všetci úspešní sa vypaľovali. Úplne beztrestne a úplne na verejno. Naši vlastní, slovenskí banditi si vyhliadli obeť, vyviezli ju do hory a prikázali jej natiahnuť okolo stromu ruky. Na tie potom zatiahli sťahovaciu pásku, podnikateľa, alebo dediča, vyzliekli do hola a nechali ho do ráma rozmýšľať. Potom sa išli s rehotom niekde ožrať.

Druhý deň im chlap podpísal všetko, čo len chceli.

           Hlavný šéf Mečiar organizoval, svojimi vyvolenými, rozkradnutie republiky, a policajti boli radi, že sú radi.

         No a prišlo aj na Jarka. Vybrali si ho „zamestnanci strážnej služby“, čo bolo obvyklé krytie obyčajných darebákov. Jarko, pekne cvakaj za firmu výpalné! My ti ju „ochránime!“

On sa však rozhodol, že im nedá ani hovno a radšej nahádže všetko do automatu.

         Bol v takom stave, že si ma vôbec nevšimol. A to som tam bol už dobrú polhodinu! Aj som mu chcel niečo povedať, ale nestihol som.

         Odniekadiaľ k nemu pristúpila jeho pekná a vždy dokonale upravená pani. Položila mu ruku na plece a pozrela sa na neho tým pohľadom nekonečnej, čistej, ženskej lásky.

      Nebola, ako tisíc iných žien, z tisíca. Nehodila po ňom plný pohár, ani mu hystericky nič nevyčítala, ani mu nevynadala. Len nejako záhadne pochopila, čo sa stalo a svojmu mužovi verila. Len mala v očiach to navždy, na vysoko a úplne do dna. V dobrom aj v zlom!

Jarko vstal, nedal si ani vyplatiť to, čo mal v banku a pokorne sa vydal s manželkou k východu.

        Ja som rýchlo kývol na obsluhu herne, vybral peniaze a ponáhľal sa za nimi. Pri aute som bankovky nenápadne vsunul do ruky Jarkovej pani.

Keď som ju, po rokoch, opäť stretol, iba spôsobne šepla: -Ďakujem za všetko.-