Ruky vo vreckách

Ruky vo vreckách

Celý tento príbeh je vymyslený, spojitosť s reálnymi či nereálnymi osobami je čisto náhodná. Na uvedené neskutočnosti sa vzťahuje Zákon o ochrane utajovaných skutočností a zmene a doplnení niektorých zákonov 215/2004 účinný od 01.01.2021.

V istom čase som bol vojak. Slobodník. V podstate to isté. Mladé ucho chápajúce všetko, od podstaty kvarkov až po geopolitickú situáciu. V 18-tich sú ľudia ozaj chápavý.

Ako príslušník ozbrojených síl SR v základnom vojenskom výcviku, som mal právo na vychádzky z kasární. Čo som využíval vždy keď sa dalo, aj keď sa nedalo, ale to je o inom. Raz som sa vybral tak na vychádzku, aj s dvoma spolubojovníkmi. Kedže na rote nefungovali práve najlepšie petríky (malé vyhrievacie telesá na uhlie), už keď som vychádzal z roty bola mi zima. Pravdaže, treba si „vyfúkať nos“. No do čoho? No do vreckovky predsa. A kde bežný, normálny človek nosí vreckovky (už to samé slovo to navodzuje)? Vo vrecku. Takže som si aj ja začal hľadať vreckovky po vreckách. Problém je v tom, že vojak nesmie mať ruky vo vrecku, lebo tým porušuje vojenskú ustrojenosť. Hneď ako sme vyšli z ubykácií sme narazili na deveťáka aj so strážou (deveťák je veliteľ kasární v danom čase). Hneď ako ma zbadal, šiel po mne aj s tým závesom dvoch mladých za ním (mladý = nový vojaci, na vojne sa to tak delí, starý a mladý, podľa termínu nástupu). Potom nasledovalo približne to to:

Deveťák: Vojak čo robíte?

Ja: Som slobodník nie vojak, a idem na vychádzku. (nezaprela sa moja povaha)

Do pána deveťáka vošlo 100 čertov že som si ho dovolil opraviť a naznačiť, že nerozozná hodnostné označenie.

Deveták: Hliadka, odoberte tu prítomnému pánovi slobodníkovi vychádzkovú knižku, odprevadte ho na rotu a dozor na stolíku nech zabezpečí, aby bol v rannom hlásení.

Ja: Pán poručík, JA som pisár roty a mne stolík hlási incidenty, JA píšem ranné hlásenia, a asi sa do neho nenapíšem... (zas moja povaha)

Pán poručík bol už brunátny, lebo bol nadporučík, ale bral som to tak, že ak môže on mňa degradovať pri oslovení o jednu hodnosť, tak môžem aj ja jeho.

Deveťák: Úžasné, pisár prieskumnej roty (to si už všimol označenie ku ktorej jednotke patrím a asi trošku zauvažoval), a nevie dodržiavať vojenské ustrojenie pri vychádzke (stále sme v kasárňach). Takže pán slobodník, pisár prieskumnej roty, Váš prehrešok pôjde rovno do štábneho hlásenia .

Ja: Pán poručík, ale JA som aj štábny pisár, a ani do tohto hlásenia sa asi nenapíšem...

Deveťák už siahal po služobnej zbrani. Hliadka ma odprevadila na rotu a bol kľud.

Ráno také bežné veci, rozcvička, nástup, čítanie incidentov z predchádzajúceho dňa, čítanie rozkazu k prideleniam (pravdaže ja som to písal). Proste normál. Pred rozchodom sa ozval náš kapitán:

Pisár, 2 kroky vpred a do mojej kancelárie.

Tak som tam napochodoval a zavrel dvere. Kapitán, sadni si. Dáš si kávu? Zapáliš si?

Tak som si dal kávu, zapálil a prišlo to:

Kapitán: Ty si kokot? Všetci viete, že keď má deveťáka ten debil od pyrotechnikov, tak si máte dávať pozor. A ty? Nie jedna ruka vo vrecku, rovno obe. Máš záznam z Martina, že nedodržiavaš vojenskú ustrojenosť, jeden máš už aj odtiaľto. Toto je tretí. Vieš čo to znamená? 3 dni basy. Ale ty si urazil dôstojníka, to je 7 dní. 7 Dní to je Ilava! (vojenská basa 3 dňová sa zvačša vykonávala na posádke, vyššie tresty boli už riešené ako v normálnej base, aj keď „ubytovanie“ bolo len na 7 nocí).

Čo mám s tebou robiť? Vypadni z kanclu... Zatiaľ si mimo svojho zadelenia, choď na bidlo.

Za 20 min si ma nechal predvolať. Bez toho aby sa na mňa pozrel, podpisoval nejaké lajstrá (presne som vedel ktoré, lebo ja som mu ich ako pisár pripravil na podpis, a on vedel že ja viem) vraví:

Zašiješ si vrecká, všetky vrecká, aj na teplákoch. Do pol hodiny mi to prídeš ukázať.

Ja: pán kapitán, ale ja nemám ihlu a niť

Kapitán: ty vypadni z tade lebo sa stane niečo zlé

A tak som sa vyhol vojenskej base. Aj keď vačšinu vojenskej služby som strávil so zašitými vreckami ako na vychádzkovej uniforme, tak aj na maskáčoch, na teplákoch, na pyžame...