Radosť z jazdy

Dvere autobusu sa lenivo otvoria a vojde prvý cestujúci. Priloží kartu k čítaciemu prístroju a čaká. Pár sekúnd ticha. Vodič zdvihne hlavu a venuje mu pohľad, aký si šetrí pre tých najväčších hlupákov. Vždy sa vyskytne aspoň jeden. Každý deň jeho života za volantom stretne minimálne jedného. Chlapík má na sebe mikinu s kapucňou, do očí mu nevidno.

 

"No ale kam to bude?", opýta sa tak, aby nebolo pochybností o hlúposti nového cestujúceho, ktorý nevie ani povedať, kam vlastne chce ísť.

"Veď na autobusku. Už som vám vravel.", odpovie muž a pozerá stále pred seba.

"Nič ste mi nevravel", nasrdí sa vodič a naťuká stanicu. Automat pípnutím potvrdí cestu. Chlapík sa otočí, na sekundu opätuje vodičovi jeho pohľad a bez slova odkráča dozadu.

"Nič si mi predtým nevravel, sopliak!", rozzúri sa vodič a vykloní sa z kabínky. Zdá sa, že by najradšej vybehol a tomu neznámemu jednu vypálil. Z brunátnej tváre mu nad pichľavými očami srší obočie do priestoru. Všetky oči v autobuse a na zastávke sa na neho uprú.

Spamätá sa a usadí sa naspäť.

"Nič nevravel...", zamrmle si pre seba, vyhýbajúc sa tázavým pohľadom. Ďalsí cestujúci pristúpi a pre istotu vysloví svoju zastávku jasne, aby ho bolo dobre počuť. Všetci ostatní za ním tiež. Autobusár na nich nepozerá, ťuká zastávky automaticky a rozmýšľa nad tým, čo sa práve stalo. Kto je ten chlapík? Pozná ho? To asi nie. Ale prečo to spravil? Naozaj mu zastávku nepovedal? Je možné, že by to nepočul? Veď nie je hluchý, robí to celý život. Nahlási ho niekto na centrálu?

Vie, že rozmýšľať bude ešte celou cestu na konečnú a potom aj doma.

 

Vzadu na jednom sedadle sa pod kapucňou rozprestrel široký úsmev.