Často sa mi sníva jeden sen

Kde žena s nohami kuraťa a rukami ako háky pozerá sa zdola hore na mňa. Háky sa jej pomaly blížia k hrudi a ona si ju s krikom roztára. V novej diere začne sa pomaly rysovať nová bytosť. A Ako krik ustáva tá bytosť dvíha sa z jej pozostatkov a uprie na mňa svoje ebenové oči. Ja pohľad vrátim no neviem že na moju dušu sa nikdy nebude upierať tak vrúcne ako môj. Zrak mi padne lemujúc nahé vnady nového tela, nedotknuté na dokonalosti ani čerstvou krvou, ani hnijúcim obalom pri jej nohách. Tak svet na chvíľu stál po prvý krát, no ja hnaný neznámym pudom som nevedel už vydržať a dal som svojim citom hlas. Odpoveďou my bol jej úsmev.

Pomaly sa ku mne priblížila a objala ma. Krv špinila moju hruď no na to som nedbal. Sústredil som sa iba na jej kontakt, celí svet totiž už dnes zastal po druhý raz.  Začne vstávať na špičky jej ľavá ruka nájde môj bok a pravá zátylok. Stiahne moju hlavu nižšie a šeptá mi do ucha : „Na rázcestí stála vŕba. Vpravo cesta plná strastí, neznáma, zložitá. Zas vľavo cesta najmenšieho odporu, pravidelná no nemenná. Povedz mi teda na ktorú stranu rástla vŕba? “. Odsunie sa od  môjho ucha a pozrie sa mi do očí. Ja sa v nich topím a márne sa snažím uspokojiť svoje srdce ktoré  bije ako symfónia tisícich bubnov. Pomaly sa nakloním k jej ľavému uchu a poviem: „Na ľavo“. Odsuniem sa a v jej očiach sa čosi pohne.

Cítim že jej ľavá ruka ide čoraz nižšie a pravá čo raz hlbšie do mojich vlasov. Zatváram svoje oči, očakávajúc nevyhnutný bozk. Dočkám sa no nie toho čo som si predstavoval. Jej zuby zatnú do môjho krku a vytrhnú kus mäsa. Nevykríknem ale odstrčím ju a Ľavou rukou si pridržím krk aby sa mi spomedzi moje prsty neprecedila všetka teplá krv. Pozriem sa na ňu, stojí zopár krokov predo mnou, jej úsmev nezmenený kusom mäsa v jej ústach, jej oči stále rovnaké. Ako my moje myšlienky hustnú začínam pomaly chápať, „už stačí iba čakať“.

Podlomia sa mi kolená a ruka mi skĺzne s krku. Celú moju ľavú stranu začne zalievať môj životný nektár. Pozriem sa na svoje dlane, ľavá červená ako moja vášeň a pravá hnilá ako najhoršie z mojich chýb. Dvihnem svoj zrak a nájdem ju stáť nado mnou, neviem kedy ku mne podišla, no svrbenie mojich rúk vraví že naše miesta sa vymenili. Posledné dúšky síl využijem na otázku : „Čo som spravil zle?“. Mäso spadne z jej úst, okolo mojich dlaní teraz už hákov a rovno do studenej kaluže krvi ktorá sa podo mnou pomaly ale isto rozširuje. Kľakne si, rukami podoprie moju sánku aby som sa mohol lepšie pozrieť do jej do tváre. „To že si si vo svojej samoľúbosti myslel že si bol kedy niečoho hoden.“, usmeje sa ešte viac a pustí moju hlavu.

Tá padne medzi moje ramená. Vidím až teraz už kuracie svoje nohy a odpoveď na jej otázku je stále nejasná.  Chcel by som sa zmôcť ešte na niečo no nemám už síl, ani mútnym vnemom dať substanciu, ani zdvihnúť hlavu a sledovať jej ladný odchod. Všetko sa stmieva, moje myšlienky a spomienky sa vytrácajú ako slzy v daždi. Tak mi svet dnes zastavil po tretí a posledný. . .  Vtedy sa prebúdzam.