Škrupina

Až potom prišli otázky ktorých potomkovia porodili deti môjho skutočného poznania. Dal som mu teda meno vyryté na zlatej tabuly vyleštenej krvou ktorá plnila čaše v mojej mysli. Som totiž priam ako škrupina ktorá snaží naplniť vlastné vnútro falošným celkom. Z logiky prírody ktorá srší z každého jedného jej činu totiž viem už aj stadeto usúdiť aký som bol a nikdy nebudem.

 Preto tu a teraz stojím. Chytím sa za hlavu a jemne ju pohladím. Zaborím potom svoje nechty do jej samého stredu a stiahnem z nej všetko pokiaľ moja myseľ nevykvitne, neodhalí svoje zákutia pre mňa na milosť. V tento moment si predstavuj ako z jej nádherných lupeňov načiera sa k tebe ruka. Môžeš ju uchopiť a potriasť ju, alebo jej môžeš nakázať pod vody a morskú penu. Ale to je celé na tebe.

Keď nastane potom konečne jej čas tak už bude neskoro. Škrupina sa naplní novým zmyslom v mene nekonečného poznania za účelom ďalšieho. Aby sa krútila v kruhoch osudov naznačených časom, podčiarknutých súvislosťami medzi telom a dušou.

Pravda práve preto neexistuje, existuje iba snaha o ňu. Skutočná pravda je skrytá niekde medzi nami a svetom ktorý z ňou zdieľame. V svetle ktoré nás ožaruje, plynie do nás cez našu pokožku no nevieme jej dať meno. Tak kráčajte napriek svojim osudom v tichu tieňa do ktorého ste sa ponorili.

Ja idem naplniť túto schránku. Potom cez moje oči nech dopadá jej obsah rovno na kartónové výrezky. Vytvárajúc nekonečné prepleťte vami dané. Hudba bude piskot v mojej mysli, hlukom bude obraz ktorý sa vám vryje od útrob vášho prežívania až po vašu smrť.

A vieš prečo ? Lebo toto je iba začiatok.