NEVERŠOVANÝ EPOS O ŽENSKEJ KRÁSE

Od dávnych čias platí, že len muži obdarení odvahou, prostí svojou ušľachtilosťou, spravodlivosťou, múdrosťou a láskavosťou, dokážu ísť po chodníku svojho osudu priamo a s hrdo vztýčenou hlavou. Takýto muži k svojmu bytiu nič nepotrebujú. Lebo dobre vedia, že im život raz prinesie tú najnežnejšiu odmenu – Čistý pohľad na krásu ženy. Keď sa v roku 1193 pred Kristom, na pobreží Tróje, vylodili mykénski Gréci, zhromaždil kráľ Priamos vojská na obranu jej múrov a odkazu predkov. K nastúpeným šíkom prehovoril princ Hektor. Chladný vánok niesol jeho pevné slová až k tomu poslednému vojakovi. Povedal: - Celý môj život sa riadim tromi prostými zásadami. Miluj svoju ženu! Vychovávaj ku cti svojho syna a vysoko zdvihni, krvavý meč, na obranu svojej domoviny!- Vojská zaburácali a začala vojna. Bola taká, aké sú vojny aj dnes. Odporná zo svojej podstaty aj zo svojho priebehu. Ako odkaz nám však ostala pravda, že tie najdôležitejšie veci, ktoré žijeme, sú v svojej podstate neuveriteľne prosté a jednoduché. A tá najdokonalejšia, ktorú si môžeme do sýtosti vychutnať, je práve ženská krása. Odhalená vo svojej prirodzenosti, predstavuje totiž to najdokonalejšie, najvzrušujúcejšie a najlepšie, čo nám vôbec, pred oči, môže ľudská podstata odhaliť. Je to najmä preto, aby mohli muži večne snívať, objavovať, spomínať a nadchýňať sa do svojho večného hladu a nikdy nekončiacej sýtosti. Veď – Všetky ženy sú pekné / tá s ktorou žijeme najviac /, ale príroda veľmi dobre vie, že ľudská pamäť má tendenciu ku krátkosti a skratkovitosti. Preto nám, pred naše oči, občas prinesie niečo celkom výnimočné a úplne dokonalé. Raz, za čas sa to stane asi každému a stalo sa to aj mne. Čakal som na vyšetrenie, pred kardiologickou ambulanciou, vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Pán profesor mal všetko vymyslené fakt dobre. Na chodbe pred ambulanciou mal tri stoličky. Vždy keď skončil vyšetrenie pacienta, ten vyšiel von a dnu vstúpil ten čakateľ, ktorý sedel na stoličke najbližšie k dverám. Ostatní dvaja si presadli a na prázdnu stoličku si sadol ten, kto prišiel v ďalšom časovom poradí. Asi po hodinke som si sadol aj ja. Netrvalo to hádam ani päť minút a po chodbe som k nám uvidel kráčať mladú ženu. Pozrel som sa na ňu a nastal neuveriteľný kamerový efekt. Však to poznáte z filmov. Záber je na hlavného predstaviteľa a všetko ostatné naokolo je rozmazané. Žena kráčala zvodne ladne a nad jej krásou ustrnuli aj obrazy na stene. Zastala asi meter odo mňa, vyzliekla si ľahký kabátik a prehodila si ho cez ruku. Mimovoľne som si uvedomil, že výnimočnej žene aj hocijaké oblečenie výnimočne sekne. Mladý muž, na stoličke vľavo, vystrelil do postoja a ponúkol dáme svoje miesto. Spôsobne si vedľa mňa sadla a preložila si nohu cez nohu. Spod svetríka jej vykĺzla zelená taštička, ktorá vyzerala ako vojenský obal na plynovú masku. Zdúpnel som. Lebo toto poznám. Nazval som si to „Srdco na baterky“ a je to mimotelová náhrada pre pacientov, ktorý majú úplne srdcové zlyhávanie a čakajú na transplantáciu. Raz som totiž bol v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave a prišiel som do čakárne, kde bolo asi desať pacientov s týmito taštičkami. Bolo to v poradovníku prvých desať ľudí bez funkčného srdca a boli s celého Slovenska. Čakali na servisáka, ktorý mal prísť z Čiech a urobiť im na prístroji pravidelnú kontrolu. Chlap mal nehodu na diaľnici a meškal viac ako štyri hodiny. Tak sme tam sedeli, kecali celkom otvorene o veciach, ktoré si normálny človek ani nevie predstaviť a o ktorých pomlčím. Akurát, že keď si niekto myslí, že má nejaký "Neriešiteľný problém", tak toto by v tej čakárni vyvolalo závan smiechu. Skutočný problém je to, že vám samo nebije srdce a poháňa ho pumpa na baterky, ktorú si musíte vhodne umiestniť na nočný stolík. Lebo keď zaspíte mohla by spadnúť a.... V každom prípade bola mladá žena neuveriteľne pekná a tak akosi celkom, celkom.... Nemala skoro žiadny make up, ale niečo takého krásneho som predtým, ani potom, už nikdy nevidel. Uvedomujem si, že som príliš slabý autor, aby som to dokázal verne opísať. Asi sa to ani nedá. Dokonalosť je totiž asi preto dokonalá, že sa to nedá vysloviť, ale len precítiť. A asi za ňu musí, jej nositeľ, aj životu riadne zaplatiť.

---