PLÁŽ „MOČOVINA“

Nemám rád pohreby. Ani nie tak preto, žeby mi pribúdali roky, ale pre slová ktoré, na staré kolená, často hovoril môj milovaný krstný otec z Hrboltovej. Usmial sa tým svojim chápavým pohľadom, pohladkal ma po vlasoch a šepol: „Vatanko, veru veru, v mojej hore už rúbu.“ Keď odišiel k svojim predkom, bol som práve na cvičení vo výcvikovom priestore. V Boleticiach na Šumave. Na pohreb ma nepustili. Tak sa mi pod rebro zapichla taká tá spavá ihla smútku a na každom poslednom lúčení mi natlačí soľ do očí. Aj práve teraz. Pozerám sa na fotografiu môjho priateľa Štefana, ktorá je preťatá hrubou, čiernou stuhou a..... Na tej fotke má celkom mladý výraz a potuteľne sa usmieva. Veď aj zomrel pomerne mladý. Mal len 57 rokov a jeden mesiac. Diagnóza – Rakovina tenkého čreva. Tak mi mokvajú líca a spomínam na naše posledné spoločné stretnutie. Bol na tom už zle a prosil ma, aby som mu požičal pištoľ, že všetky tie svine postrieľa na hromadu. Nemal som mu ale čo dať, lebo neregistrovaného Walthera, ktorého mal môj otec ešte z vojny sme, v rámci zbraňovej amnestie, odovzdali štátu. Ale – Aj tak by som mu nič nedal, lebo ma vychovali na také to hlúpe, „Spravodlivé“ šteňa a nemôžem si pomôcť. Už to tu, v smútočnej sieni, nevydržím a idem si von zapáliť. Na chodníku stojí skupinka chalanov z dvora nášho činžiaka a hneď na mňa kývajú:- No poď Vatan. Ty nás budeš vedieť rozsúdiť!- Rozprávajú, prekrikujú sa a ja chvíľu nič nechápem. Až potom mi naskočí, že spomínajú na revolúciu a všetku tú ľudskú špinu, ktorá po nej vyplávala do nášho života. Dotkla sa pekne surovo aj Števa. Obyčajného kamionistu, ktorý v roku 1995 zdedil nejaké doláre od strýka z Ameriky. Ani to vôbec nevedel. Len ho raz po šichte, na autobusovej zastávke, obstúpili traja hrubokrkí chlapi a natlačili do dodávky. Zaviezli ho k slepému ramenu Váhu. Tam, kde sa chodila kúpať polovica nášho okresu a ktorý už veky voláme Močovina. Bol začiatok apríla a nikde nikto. Ešte v aute schytal Števo pár faciek a pár silných na solar. Nakoniec ho vykopali z auta von a nariadili mu, aby mazal do vody. Keď mu začala siahať až po ramená, tak dvaja hrobokrkí vytiahli pištole a začali okolo neho strieľať do vody. Hovoril mi, že sa normálne pošťal od hrôzy. Najhoršie na tom vraj bolo, že vôbec nechápal, čo sa deje, prečo sa to deje a čo od neho vlastne chcú. Nakoniec mu dali pokyn, aby vyliezol z vody a nastúpil znova do auta. Odviezli ho niekde na samotu a tam ho priviazali putami o mrežu v pivnici. Do rána sa tam, v tom mokrom oblečení, klepal od zimy a ako povedal:- Do riti, normálne som cítil ako mi prechladli vnútornosti. Aj som párkrát odpadol. A nerobil som nič iné, iba som sa modlil Otčenáš. Ale najhoršie bolo to zistenie, akí sme my len sprostí ľudia. Aj Ja! Bodaj ho, nikdy som ani muche neublížil, aj na ceste som vždy všetko dodržiaval a komu som mohol, tomu som pomohol. No - A tu ťa chytia nejakí chrapúni a za pár hodín z teba urobia ľudskú handru. A nemôžeš ani hovno! Je to také nespravodlivé, že ťa to zlomí, ako pierko vo vetre.- Ráno Števa naložili do čierneho džípu a vyviezli do mesta. Tam mu doniesol jeden z únoscov nejaké papiere, že nech to popodpisuje. Keď podpísal, dostal dve po hube a radu:- Keď sa v tom budeš šťúrať, alebo niekde o tom cekneš, tak skončíš s prestrelenou hlavou. Kapišto?- Ani o tom dlhé roky nič nepovedal. Ani žene, ani nikomu! Až mne, keď si prišiel po tú pištoľ. To už mal za sebou nekonečné trápenie s bolesťami brucha a vedel, že ho rakovina celkom zožrala. Mne ale ani nič hovoriť nemusel. Ja som osobne počul ako sa ožratí miestni „Mafiáni“, v tých rokoch, bavili o tom, že majú disketu s daňovými priznaniami celého mesta. Aj o tom, že majú kúpeného notára a pár sudcov. Len na tú svetovú stranu – Kde leží pláž Močovina, sa nedokážem ani len pozrieť.

---