Tieň času

Odkedy som sa presťahoval na polosamotu, znovu som v sebe mohol prebudiť moju vášeň – bicyklovanie. Bicykel, ktorý sa mi podarilo kúpiť za veľmi výhodných podmienok, bol síce narodený ešte v minulom režime avšak predchádzajúci majiteľ mu venoval nemalú pozornosť a ja som nepochyboval, že poslúži ešte niekoľko rokov aj mne. Nebudem zachádzať do hlbších detailov a opisovať akú radosť mi prináša môcť sa poriadne opierať do pedálov, rútiť sa krajinou s pocitom, že som na celom šírom svete iba ja a on.

V to ráno som sa zobudil na zvláštny sen, v ktorom mi môj dávno mŕtvy otec nechce dovoliť ísť na cyklovýlet. V tom sne ku mne pristúpil akýsi muž v dlhom šedom šate, vlastne celý bol nejaký dlhý a šedý, a niečo mi hovoril. Ráno som sa nedokázal rozpamätať čo presne povedal, len som vedel, že sen končil otcovým podaním kľúčov od zámku.

So zvláštnym pocitom som vstal a podivná pachuť sna ma neopúšťala ani pri raňajkách, ani pri káve, ani keď som odomykal garáž a pripravoval sa na cestu. Obvykle si cestu vždy vopred dôkladne preskúmam na mapách, vyznačím si zaujímavé miesta po trase, jednoducho všetko si poriadne naplánujem. Občas bývajú aj dni kedy tomu tak nie je, zadám do navigácie cieľ a všetko prenechám v moci moderných technológii. Tak tomu bolo aj v to ráno. „Židovský cintorín s náhrobkami z 18. storočia“ čítal som popis v mapách a potvrdil tak dnešný cieľ. Čakalo ma približne 15 kilometrov a niečo málo vyše hodiny cesty. Nasadol som a plný očakávania vyrazil.

Už vtedy, hneď po prvých metroch sa stalo čosi divné, čo sa mi nestalo dovtedy a vlastne ani nikdy potom. Mapa sa zmenila a navigácia ukazovala, že som na celkom inom mieste. Kdesi v okolí Nitry. V duchu som nad tým iba mávol rukou, mobil zamkol a s dobrým pocitom z cesty predo mnou som sa oprel do pedálov. Bicykel akoby radostne podskočil a už sme sa rútili nádhernou jesennou krajinou. Cesta ubiehala jedna radosť a ak by som nemusel zastaviť, aby som na neoznačenom rozcestí skontroloval kadiaľ pokračovať, nebolo by hádam nič čo by mi mohlo pokaziť radosť z povznášajúceho pohybu. Po odomknutí ma mobil stále lokalizoval v lesoch pri Nitre, no vzápätí displej zvláštne preblikol a opäť som bol správne v pohraničí Západných Čiech. Znova som sa nad tým nepozastavoval, predsa len žiadna technika nie je bezchybná, a pokračoval v príjemnej ceste. Brzdy som mal takmer celkom stlačené a uvoľňoval ich iba na celkom prehľadných úsekoch. Kopec sa zvažoval príliš prudko a ja som nechcel nič podceniť. Chvíľu mi trvalo kým som pochopil čo sa stalo. Odrazu som ležal na zemi neschopný sa nadýchnuť. Keď sa mi konečne podarilo nasať vzduch pokúsil som sa vstať. Pravý bok a noha neuveriteľne boleli, no ešte viac bolelo zápästie ľavej ruky. Spod ľavej rukavice presakovala krv. Opierajúc sa o bicykel som odkríval na neďalekú autobusovú zastávku, kde som sa s hlasným zastonaním posadil aby som zhodnotil škody. Môj milovaný bicykel pád prežil bez viditeľnej ujmy. Pravou nohou a rukou som dokázal pohnúť, hoci bolo treba trochu prekonávať bolesť. Ľavé zápästie na tom bolo o čosi horšie. Zatínajúc zuby som si zložil rukavicu a zistil, že na prste mám škaredú a hlbokú odreninu.

Po chvíli som znovu nasadol do sedla a pomaly sa vrátil na miesto pádu. Na kraji cesty bola vrstva štrku v ktorej sa zreteľne črtal pás kde pokĺzlo predné koleso. Teraz som stál pred vážnym rozhodnutím, buď budem ďalej pokračovať v jazde, cítil som sa na to, alebo sa môžem vrátiť a nepodceňovať tak to čo sa stalo. Asi vám je jasné ako som sa rozhodol.

Za roztrúsenou osadou sa cesta zmenila na poľnú cestu po ktorej som pomaly pokračoval. Ľavá ruka bolela tak, že som ju takmer nedokázal udržať na riadidlách a niekoľkokrát som musel zastaviť, aby som ju trochu rozhýbal a aby som si overil či chcem stále pokračovať.

Cintorín sa nachádza uprostred ničoho. Dookola sú pastviny obohnané elektrickým plotom. Bicykel som zaparkoval a posadil sa na pozostatok múru, ktorým bol cintorín kedysi celý obohnaný. Chvíľu som odpočíval kochajúc sa výhľadom do diaľok, keď tu som si uvedomil, že je okolo mňa ticho. Akoby ktosi prepol vypínač a všetky zvuky jednoducho vypol. Prekvapene som sa rozhliadol a vtedy to prišlo. Zapraskanie vetvičky. Vtedy sa všetky zvuky vrátili späť do normálu. Rýchlo som sa obzrel a pohľadom zastal na vysokom, štíhlom mužovi, ktorý stál pred jedným z náhrobkov. Jeho dlhý, šedivý šat sa mihotal vo vetre rovnako ako aj jeho brada. Ruky mal na hrudi zopäté akoby sa modlil. Prisahal by som, že keď som sem prišiel, nebol tam nikto. Netuším odkiaľ sa mohol zjaviť. Jedinú prístupovú cestu som mal celý čas pred sebou. Napadlo ma, že jedine ak tak prešiel cez pastviny.

„Možno som si ho len nevšimol.“ Prešlo mi hlavou a taktne som sa obrátil, aby som ho nechal rozjímať, alebo robiť ďalej to čo robil. Znovu sa ozvalo prasknutie vetvičky a potom ďalšie a ďalšie. Dlhý šedivák sa približoval. Zastal predo mnou a jeho múdre, hlboké oči ma skúmavo premeriavali. V tú chvíľu som nepochyboval, že o mne vie viac než ja sám až som sa začal cítiť trápne. Odkiaľsi, z mnohých záhybov vytiahol malú nádobku a pristúpil o krok bližšie. Jeho oči sa pýtali a ja som prikývol. Nahol sa nado mňa, opatrne mi vzal ľavú ruku z ktorej zložil rukavicu, potom mi ju potrel masťou z nádobky, ktorú položil vedľa mňa. Bolesť takmer okamžite utíchla a ja nevediac čo si o celej tej situácii mám myslieť, som niekoľko krát ruku roztvoril a znovu zovrel. „Týmto si ruku potieraj, vždy keď začne bolieť.“ Prevravel. Prikývol som stále neschopný celú vec pochopiť. Stále nesmierne prekvapený som vstal, poďakoval, a vysadnúc na bicykel sa pobral na cestu späť.

Bol som už doma, keď som si uvedomil, čo si vtedy, keď som vyrazil na spiatočnú cestu a on sa znovu vracal k náhrobku, kde stál predtým, zamrmlal popod fúzy. „Čakal som ťa tu, celý ten čas som ťa čakal, presne ako som ti to prisľúbil v Tvojom sne.“