Vianočná myš

„Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, z ruže kvietok vzkvitol nám, radujme sa. Z života čistého, z rodu kráľovského nám Pán narodil sa.“ Pospevoval som si keď sme sa po sviatočnej večeri presunuli do obývačky k trblietajúcemu sa stromčeku. Kutáčom som rozhrabal uhlíky v krbe a s Vianocami v srdci som na pahrebu prihodil niekoľko polienok pripraveného bukového dreva. Usadil som sa pohodlne do ušiaka a započúval sa do hlasného pukotu kŕmiaceho sa ohňa. Moja žena s naším hosťom sa, nasledujúc môj príklad, usadili na svoje miesta a všetci sme ponorení v tichu pozorovali tancujúce plamene. Vôňa horiaceho dreva bola nielen dokonalým doplnkom sviatočnej scenérie, ale najmä neviditeľným a nehmotným premostením do čias dávno minulých, kedy oheň bol jediným zdrojom svetla i tepla. Za oknami sa celkom nehlučne vznášali veľké chumáče hebkého snehu a odievali celú krajinu do bieleho šatu. S úsmevom som sa obráti k svojim blízkym a v duchu som tipoval, že túto chvíľu preciťujú či vnímajú veľmi podobne. Opäť som si v mysli prehral nedávne udalosti, keď som pred sviatkami navrhol, aby sme k Štedrej večeri prizvali Ondreja. Moja najdrahšia polovička po chvíľke diskutovania súhlasila a tak sme v tento sviatočný čas mohli byť takto pospolu.

Ak sme sa v jednej veci dokonale so ženou zhodovali, bola to fascinácia všetkým čo nebolo bežné, obyčajné a nezáležalo na tom či sa jednalo o hudbu, obraz, film alebo človeka. Tam, kde sa iní chytali za hlavy alebo ohŕňali nosy, sme my nadšene sledovali, objavovali a diskutovali. Možno práve táto skutočnosť nás priviedla až sem, medzi neobyčajných ľudí a ich ešte neobyčajnejšie príbehy, do starého domu s jedinečným Génius Loci v česko-nemeckom pohraničí.

Ondrej bol bezdomovec a čudák akého len tak nestretnete. Rád sa preháňal krajinou bohatou na prenádherné scenérie a neraz prechádzal aj popred náš dom a niekoľko krát dokonca zastavil pri turistickom posede a chvíľu tam odpočíval. Raz sa stalo, že som ho stretol na jednom z mojich cyklo-výletov. Práve som prechádzal popod Lazúrový vrch a uvidel ho už v diaľke ako svoj bicykel tlačí. Moja nespoločenská časť mi kázala rýchlo sa obrátiť a pokračovať inou cestou, no medzitým som sa priblížil natoľko, až som pochopil dôvod jeho počínania. Defekt na zadnom kolese bol neprehliadnuteľný. Zastavil som pri ňom, slovo dalo slovo a ja som ihneď pochopil, že je to človek s ktorým si budem rozumieť. Spolu sme teda bicykle tlačili, celý čas diskutujúc o všetkom možnom, až do mojej dielne, kde som mu mohol pomôcť dušu zaplátať a keďže sused mal pre jeho koleso plášť, mohol Ondrej pokračovať vo svojej ceste.  Sused mi potom nezabudol niekoľko krát dôrazne prízvukovať, aby som si na novo získaného kamaráta dával pozor a čudoval sa nad mojim bezstarostným prístupom k jeho osobe. Takto sme sa s Ondrom spriatelili a neraz sa stalo, že nám priniesol jablká, ktoré nazbieral pri ceste či huby a neraz sa spýtal či nepotrebujeme s niečím pomôcť. Niekoľko krát mi aj pri drobných prácach pomohol a vždy sme sa potom posadili do príjemného tieňa lipy a niekoľko hodín diskutovali.

Nalial som nám medoviny, Ondrovi čaj a ešte vždy v dobrom naladení, sledujúc spriadaný rozhovor som uvažoval o ďalšej porcii zemiakového šalátu.

„Čo to bolo?“ Ondro sa uprene zahľadel na plafón, „máte tu myši?“ Prekvapene nadvihol obočie, „prečo tam nepošlete mačku?“ Skúmavo pozrel na spomínanú, no tá mu nevenovala jediný pohľad, len labužnícky priadla a užívala si príjemné škrabkanie medzi uškami.

„Nedokážeme sa ich zbaviť.“ Prikývla moja žena. „Skúsili sme už všetko. Nastrážené pasce dokonale ignorujú, jedu sa ani nedotknú a keď tam pošleme mačku a po niekoľkých hodinách ju ideme skontrolovať prečo sa nevracia, nájdeme ju tam spať.“

„Nepomohli dokonca ani nijaké odpudzovače, dokonca sme celý minulý týždeň na povalu vodili susedovho psa.“ Dodal som. „Jediné čo ako – tak zaberá sú špunty do uší, hoci ani tie nie sú nijaká výhra.

Ondro zamyslene prikývol, poškriabal sa za ľavým uchom a v jeho očiach som zbadal akýsi lesk. „Zrejme existuje dobrý dôvod na to aby tu boli a aby ste nespali. Zažil som raz niečo podobné a ak by spomínaní zaspali, nedokázali by čeliť nešťastiu, ktoré ich malo postretnúť. Vtedy takisto nezaberalo vôbec nič. Tak ako tak, ak chcete, poľahky vám dokážem pomôcť. Vaša povala a celkovo váš dom im vyhovuje, cítia sa tu dobre, preto stačí zmeniť nejakú drobnosť a tok energií sa zmení.“ Obaja sme naňho civeli ako na zázrak. Nebol som si istý či si z nás robí posmešky alebo to myslí vážne a sám verí tomu čo hovorí. „Príjemné, teplé miestečko sa takto zmení na chladné, nepríjemné miesto kde sa nebudú cítiť tak bezpečne a dobre a tak pôjdu preč.“ Dokončil a vstal. „Ak teda súhlasíte, pustím sa do toho.“ Prikývli sme naraz akoby sme sa dohodli avšak prisahám, že tomu tak nebolo. Prešlo nanajvýš pár minút a bol späť. Usadil sa na svoje miesto so spokojným výrazom.

„Podarilo sa?“ Nabral som odvahu na otázku. Prikývol. „Takže budeme mať konečne pokoj? Už nás nebudú vyrušovať a brániť v pokojnom spánku? Konečne si budeme môcť bez prerušovania a vyrušovania vychutnávať životodarný osviežujúci spánok?“

Ráno som sa zobudil spánkom osviežený ako tomu už dávno nebolo. Dobrá nálada zo mňa priam sršala. Krátko som sa rozhýbal rannou rozcvičkou a po sprche prešiel do kuchyne, kde som sa pustil do prípravy raňajok. Keď sme po raňajkách znovu sedeli v izbe pred krbom a popíjali obľúbenú lahodnú rannú kávu, zas a zas sme odbiehali od rozhovoru a nášmu hosťovi sme ďakovali (s drobnou obavou, aby sme tak nečinili predčasne).

Ako sa však ukázalo, aspoň zatiaľ, myši, kuny a vôbec akákoľvek nevítaná háveď sa našej povale vyhýbala. Dodnes poriadne neviem ako to dokázal, na povale som našiel akurát niekoľko uhlíkov v kúte, ktoré som tam aj nechal. Nechcem predsa svojim neodborným počínaním narušiť kúzlo, ktoré chráni náš pokojný spánok. Niekedy, keď som na cestách a len tak sa mi myšlienky honia hlavou, napadne mi, žeby bolo zaujímavé vedieť čo je pravdy na teórii, že ktosi nechcel aby sme spali, naozaj nás pred niečím varoval aby sme boli bdelí? Bolo vôbec správne zbaviť sa nechceného budíčka? Obvykle sa mi darí tieto myšlienky zahnať preč. Napokon, čo je komu súdené, to ho neminie. Alebo nie?