O vojne v nás

Rozbitý cintorín,rozbitý granátmi

nie sme viac ľudia,sme už len zvieratmi.

Každá ďalšia bomba nám obnažuje dušu

myšlienky na smrť hlavou nám klušú.

Sme mladí,len niečo cez dvadsať liet

chceli sme s nadšením dobýjať svet

lež prvý mŕtvy,keď sme ho zbadali

vohnal nám strachu,úzkosti do tvárí

Pamätám si iba hmlisto

na topole plné listov

na potok,čo zdal sa mi

že hrá všetkými farbami...

a tiché nebo nad nami.

...že sme ako malí chlapci

behávali v jednom strapci.

Napadá mi tých pár viet

my sme tu,tých chlapcov niet.

Tak bláznivý je ten náš svet.

Viem,neznie to presvedčivo

milovali sme však život

ale zhorel-kus papiera

keď začali sme po ňom strieľať.

a zbabelo v ňom nezomierať.

Sme otupelí,a sme už starí

nič z nás hrôzu neodplaví

žitia naše radosti

silným stavom úzkosti

a prázdnou schránkou hrdosti.