Slovo a čas

Slovo a čas

Zdá sa to neuveriteľné, ale je to tak, tam kde tajuplnosť skrýva svoje záhady, stretlo sa slovo s časom. Určite to nebolo prvýkrát. Veď čas je nekonečný, a slovo si už tiež dlho píše svoju históriu. Určite to nebolo prvýkrát, len možno nemal kto o tom niečo napísať.

Pri jednej z mnohých príležitostí, keď sa stretlo slovo s časom, nechýbal ani istý nemenovaný básnik. Mal na sebe obločený dobový kostým - neprezradím z ktorého obdobia. Na tom teraz nezáleží. Veď dejiny sa zvyknú aj opakovať.

Pozvaný umelec mal pri sebe aj gitaru, aby mohol narýchlo zhudobniť to, čo časom slovami v básni vytvoril.

„No tak už začni, niečo zahraj - básnik,“ ozval sa čas.

„Čudný je to básnik, ešte nám nič nepovedal,“ pridalo sa k času slovo.

„Asi nemá jazyk. Básnik je nemý,“ škodoradostne sa zarehotal čas.

„Tomu neverím,“ čudovalo sa slovo. „Básnici sa živia slovom, potrebujú ho viac ako čokoľvek iné. Bez slova je básnik úplne stratený. Moja zásobáreň je mu stále k dispozícii. Môže si vybrať: slovo milé, prívetivé, ľubozvučné, a keď treba, tak aj celkom obyčajné. Čas, ten je len jeden,“ zasmialo sa popod fúz rozveselené slovo.

„Jeden, ale nekonečný!“ bránil sa celkom vážne čas. „Zabúdaš!“ ešte musel dodať čas, „že bezo mňa by ľudská história nebola plná slovných záznamov,“ pyšnil sa nekonečný čas.

„Už sa toľko nehádajte,“ konečne prehovoril básnik. „Musím vám pripomenúť, že bezo mňa, by sa nikto, nikdy nedozvedel, že sme sa tu teraz takto stretli: nekonečný čas, vševediace slovo a ja, tvorca, básnik.

„Chceš snáď tým naznačiť, že dôkazy o našom stretnutí máš len ty? Že bez tvojich posplietaných veršov do básni nemáme na tvojej tvorbe žiadne zásluhy?“ čudovalo sa slovo, a ešte viac aj čas.

„Vždy keď mám čo a kedy povedať, je to z môjho pera,“ zabásnil sa nemenovaný básnik.

Slovo sa rozhodlo, že básnikovi nebude úplne všetko veriť. Aj čas prišiel na to, že básnikovi stúpla sláva do hlavy, ale tá netrvá večne.

Básnika každý večer navštívi čarodejná múza. Keď je jasná noc, a na oblohe svietia milióny hviezd, sú si blízki len oni dvaja. Tvoria jedno telo. Podmaňujú si túžby, lásky, nádeje a city v srdci svojho tvorivého ducha uložené.

„A čo robíte, keď práve nie je jasná obloha, neprajú vám hviezdy na nebi?“ chcelo ešte vedieť zvedavé slovo. „Nemárnite chvíle prázdnoty len tak ledabolo, bez myšlienky v rýmoch slova živenej?“

„Čarodejná múza už zlákala do svojej priazne mnohých tvorcov veršovaného slova, sľúbila opojenie, ba dokonca ja svetskú slávu. Ako vieš, že ťa práve múza nesklame?“ povzdychol si vekom skúsený čas.

„Budem na všetko pamätať, sľúbil básnik na stretnutí slova s časom.

Vždy budem čerpať len z tej najmúdrejšej studnice slov. Čas je pre básnika dar, ktorý nesmie ľahkovážne premárniť.“