Neviem

Je čas, keď sa všetko pozastaví. Vzduch zatuhne – ale iba trochu, v skutočnosti stačí málo, jemný poryv, vlastne to nie je ani poryv, len pohyb od jedného stromu k druhému. Jaseňové listy majú veľa hrán a tieto čepele režú vzduch na menšie kúsky, aby sa potom ľahšie dostal tam, kam veľkí nemôžu. Aj niektoré rastliny, pavinič, divoký chmeľ, nízke ostružiny – všetci strihajú to hmotné na éterické. Preto aj keď letné horúčavy dopadajú najprv ako kladivo do pľúc a na kožu, po chvíli, stačí počkať do súmraku, sa vstrebú a vsiaknu do komôrok ako keby nič. A potom ako závrať sa náhle obloha otočí, všade na pozadí temnej vegetácie lietajú hviezdy a na nebi zhasínajú svätojánske mušky, v diaľke sa nehlučne blýska, slnko zrazu ani nezapadlo a už vychádza. Priestor je samé zhmotnené svetlo, netrvá to príliš dlho, to naplnenie po okraj. A už je preč.